utorok 14. decembra 2010

Výlet do kopcov




Tieto riadky píšem ako nový človek. Ten, ktorý v decembri vybehol v Himalájach do 4300m (a nejaké drobné) videl západný hrebeň Himaláji a potom spal v jaskyni. Znie to veselo (-:

Táak a od začiatku. Po týždni v Dharamshale (McLeod Ganj) ma už pomaly začali štvať tie kopce, ktoré sa na mi škeria každé ráno do tváre spoza vychádzajúceho slnka. A keďže som už jednu prechádzku do výšky cca 3500 mal, tak som sa vyznal natoľko, že som si dovolil odolať všetkým turistickým sprievodcom, ktorí mi tvrdili, že bez nich je to nemožné, nebezpečné a úplne zlé. Jediná vec, ktorá mi chýbala k šťastiu bol spacák, ideálne aspoň do mínus stupňov. To bol trochu problém, lebo urazení sprievodcovia mi ho nechceli požičať, ale nakoniec som ho získal po súkromných kanáloch a išlo sa.

Vyrazil som v piatok 10.12., zasvätení vedia, že je to deň odovzdávania Nobelovej ceny a v Tibetskej komunite je to štátny sviatok – keďže je to výročie keď ju dostal Dalai Lama. Tak som si doobedu pozrel nejaké vystúpenia, tance a tak a išiel som. Bol som ešte s jednou američankou, ktorá vraj žije v horách a v skutočnosti bola veľmi praktická (-:

Teda, nesmiem zabudnúť na najdôležitejšieho člena výpravy – Dunča. India je okrem iného aj krajina potulujúcich sa psov, ktorí akosi tušia, že turisti majú mäkkšie srdcia ako nemilosrdní Indovia, a preto sa na nás nalepili traja psy. Dvoch sme odohnali, ale tretí proste išiel stále za nami, vôbec nič nechcel, nepozeral sa na nás, ani sa s nami nehral, proste išiel. A tak sme išli aj my.

Prvú noc sme strávili na Triunde, iba tri hodiny cesty. Chceli sme sa trochu rozohriať, ale podaril sa nám opak, bola tam riadna kosa, našťastie sme boli jediní turisti a náš punkoví prístup presvedčil majiteľa chaty, že za 500 rupiovú izbu mu dáme naozaj len 100 a nechal nás tam prespať. A boli sme kamoši. Okrem iného aj preto, že ako prvý človek sa netváril divne, keď sme mu povedali, že chceme ísť na „kopec tu nad nami“.

V noci sa náš Dunčo premenil na vlkolaka a niekoľko hodín nám búšil na dvere. Teda, je to záhada, čo to bolo a chcem veriť, že to bol náš mierumilovný Dunčo, lebo žiadne iné prijateľné možnosti nás nenapadli.

Druhý deň sme si od rána trochu švihli a o 12 sme dosiahli jaskyňu, kde sme sa chystali prespať. A keďže bolo pekné počasie, rozhodli sme sa, že si dáme vrcholový výstup. Mal trvať 2-3 hodiny, tak by sme to akurát stihli pred zotmením.

Nakoniec sa to trochu zamotalo. Jednak tie kopce vyzerajú nedostnupné a oni tak trochu aj sú (fotky budú na facebooku). Jednak sme nepoznali cestu, čo nás trochu spomalilo, lebo sme našli takú, kde sme museli často liezť. No a nakoniec od cca 4000m je to celkom tlak na hlavu, minimálne keď šlapete už 8 hodín.

Tak sme sa dostali na vrchol o 4 a skoro nám oči vypadli z okálov. To čo som videl bolo neskutočné. Pohľad ako z nejakej trápnej horolezeckej knihy, alebo ako z okna lietadla. Vyberte si. Video a fotky to trochu priblížia, ale naozaj to nie je ono ako keď to máte pred sebou.

O ceste dole pomlčím. Do jaskyne sme prišli 18.10 a Jessie povedala, že o 5 minút neskôr by už bolo neskoro. Ja som odpadol do spacáku, Jessie sa chvíľu hrala s ohňom. Noc sme prečkali v poho no a potom veľmi relaxačná cesta dole. Slnko, fajný čajík, pohoda. Pod Triundom sme potom dosiahli oblaky a pod nimi bolo dosť škaredo. Výlet sa skončil.

Ad Dunčo – Dunčo to s nami vyštveral až hore a ostal s nami 3 dni. Vôbec od nás nechcel jesť, ani nepil, na záchod išiel iba raz. No a nakoniec sa stratil tesne pred tým, ako sme dosiahli oblaky. Bolo to dosť misteriózne.



1 komentár:

  1. Dunco bol nejaky vzdialeny pribuzny Vrcaka, to ani jest nechcel?

    OdpovedaťOdstrániť