O láske v Indii

Tak a lámem práve rekord, lebo tu dávam dnes už druhý link. Výsledok mojej dlhodobej mentálnej aktivity (-:

http://turcsanyi.blog.sme.sk/c/250834/Najvacsi-kulturny-rozdiel-v-Indii.html

O Indii

Odkaz na môj článok o Indii na nejakej českej stránke...

http://www.lacultura.cz/2010/12/indicky-gulas/

Výlet do kopcov

Tieto riadky píšem ako nový človek. Ten, ktorý v decembri vybehol v Himalájach do 4300m (a nejaké drobné) videl západný hrebeň Himaláji a potom spal v jaskyni. Znie to veselo (-:

Táak a od začiatku. Po týždni v Dharamshale (McLeod Ganj) ma už pomaly začali štvať tie kopce, ktoré sa na mi škeria každé ráno do tváre spoza vychádzajúceho slnka. A keďže som už jednu prechádzku do výšky cca 3500 mal, tak som sa vyznal natoľko, že som si dovolil odolať všetkým turistickým sprievodcom, ktorí mi tvrdili, že bez nich je to nemožné, nebezpečné a úplne zlé. Jediná vec, ktorá mi chýbala k šťastiu bol spacák, ideálne aspoň do mínus stupňov. To bol trochu problém, lebo urazení sprievodcovia mi ho nechceli požičať, ale nakoniec som ho získal po súkromných kanáloch a išlo sa.

Vyrazil som v piatok 10.12., zasvätení vedia, že je to deň odovzdávania Nobelovej ceny a v Tibetskej komunite je to štátny sviatok – keďže je to výročie keď ju dostal Dalai Lama. Tak som si doobedu pozrel nejaké vystúpenia, tance a tak a išiel som. Bol som ešte s jednou američankou, ktorá vraj žije v horách a v skutočnosti bola veľmi praktická (-:

Teda, nesmiem zabudnúť na najdôležitejšieho člena výpravy – Dunča. India je okrem iného aj krajina potulujúcich sa psov, ktorí akosi tušia, že turisti majú mäkkšie srdcia ako nemilosrdní Indovia, a preto sa na nás nalepili traja psy. Dvoch sme odohnali, ale tretí proste išiel stále za nami, vôbec nič nechcel, nepozeral sa na nás, ani sa s nami nehral, proste išiel. A tak sme išli aj my.

Prvú noc sme strávili na Triunde, iba tri hodiny cesty. Chceli sme sa trochu rozohriať, ale podaril sa nám opak, bola tam riadna kosa, našťastie sme boli jediní turisti a náš punkoví prístup presvedčil majiteľa chaty, že za 500 rupiovú izbu mu dáme naozaj len 100 a nechal nás tam prespať. A boli sme kamoši. Okrem iného aj preto, že ako prvý človek sa netváril divne, keď sme mu povedali, že chceme ísť na „kopec tu nad nami“.

V noci sa náš Dunčo premenil na vlkolaka a niekoľko hodín nám búšil na dvere. Teda, je to záhada, čo to bolo a chcem veriť, že to bol náš mierumilovný Dunčo, lebo žiadne iné prijateľné možnosti nás nenapadli.

Druhý deň sme si od rána trochu švihli a o 12 sme dosiahli jaskyňu, kde sme sa chystali prespať. A keďže bolo pekné počasie, rozhodli sme sa, že si dáme vrcholový výstup. Mal trvať 2-3 hodiny, tak by sme to akurát stihli pred zotmením.

Nakoniec sa to trochu zamotalo. Jednak tie kopce vyzerajú nedostnupné a oni tak trochu aj sú (fotky budú na facebooku). Jednak sme nepoznali cestu, čo nás trochu spomalilo, lebo sme našli takú, kde sme museli často liezť. No a nakoniec od cca 4000m je to celkom tlak na hlavu, minimálne keď šlapete už 8 hodín.

Tak sme sa dostali na vrchol o 4 a skoro nám oči vypadli z okálov. To čo som videl bolo neskutočné. Pohľad ako z nejakej trápnej horolezeckej knihy, alebo ako z okna lietadla. Vyberte si. Video a fotky to trochu priblížia, ale naozaj to nie je ono ako keď to máte pred sebou.

O ceste dole pomlčím. Do jaskyne sme prišli 18.10 a Jessie povedala, že o 5 minút neskôr by už bolo neskoro. Ja som odpadol do spacáku, Jessie sa chvíľu hrala s ohňom. Noc sme prečkali v poho no a potom veľmi relaxačná cesta dole. Slnko, fajný čajík, pohoda. Pod Triundom sme potom dosiahli oblaky a pod nimi bolo dosť škaredo. Výlet sa skončil.

Ad Dunčo – Dunčo to s nami vyštveral až hore a ostal s nami 3 dni. Vôbec od nás nechcel jesť, ani nepil, na záchod išiel iba raz. No a nakoniec sa stratil tesne pred tým, ako sme dosiahli oblaky. Bolo to dosť misteriózne.

Alone

I am alone in a foreign country. With lots of nice people, locals and foreigners. Though, still alone. It is interesting feeling. To know, that probably not many people think about me among these more than 1.2 billion crowd. Actually, very few know me and certainly fewer care about me. Sounds a bit sad. Agree, but it is interesting feeling, indeed. One can learn a lot about himself.

Also, it is great to think about my friends. You are probably one of them. I do think about you from time to time. Maybe you are one of those I think very often (-:

It is interesting feeling to remember all the people I have met and I consider friends. Also family is included. All of them are far from me, some of them don’t have a clue where I am, some of them know very well that “in India” (-: I am really alone here with no supervision whatsoever.

It is also nice to look at the map. To imagine my friends there. And then laugh where the hell I got (-:

Don’t think I am sad. Actually, I am really enjoying this. Remembering the people without them knowing anything about me. It makes me feel somewhat protected. Weird, I know. Maybe you have experienced the same feeling when you were somewhere alone without anybody else knowing that. Maybe it is just me with such feelings, I don’t mind (-:

Sometimes being alone really helps. Don’t ask me to what. It just helps. If you feel like I think about you then take this as saying hi (-:

Prison Break a dalsie plany

Tak, musim sa trochu smiat... Totiz, vcera som mal pripraveny clanok o mojich dalsich planoch v Indii a chcel som dojst do net cafe a poslat ho. Avsak, clovek mieni, pan Boh meni (alebo niektory z jeho indickych kamosov). A tak sa stalo, ze som dostal vybornu poziciu na mesacnu staz v Dharamshale, centre Tibetskej komunity v Indii. Jedna sa o tibetsku ludsko pravnu organizaciu a mojou ulohou, okrem ineho, bude robit research. Znie to fakt velmi zaujimavo a som z toho velmi stastny (-: Ale po poriadku.

V sobotu 27.11. som opustil moju slavnu univerzitu. Posledne dni boli velmi zaujimave. Jednak sme konecne zacali trochu rozvijat spolocensky zivot, co sa premietlo v neskorych prichodoch z mesta a nedostatku spanku, a jednak ma este na konci zasiahla sila miestnej birokracie v plnej sile. Pre predstavu, posledny den som stravil behanim po kampuse a zhananim 13 (!!!) podpisov od roznych ludi, ktori mali potvrdit, ze nemam ziadne zavazky voci univerzite. Polovicu z tychto ludi a kancelarii som navstivil prvy krat...

No, ale podarilo sa to, dokonca som dostal aj plat a v stasti som sa vystahoval. Pocas prechodneho dna v Jalandhare som sa zucastnil beneficnej akcie pre deti. Moju ulohu velmi presne opisal kamos z Colombie ako "eye candy". Teda, bol som tam aby som vzbudzoval pozornost. Okrem ineho som bol aj v reportazi pre miestnu televiziu. Taketo veci ma ale po par mesiacoch v Indii naozaj nemozu prekvapit (-:

No a potom som sa vypravil do Dharamshaly. Tu som uz raz bol, ale nejako som mal pocit, ze by som tu mohol prist este raz a niecomu sa priucit, o Tibetanoch, budhizme, filozofii a tak. No, a len tak pomedzi to ma napadlo, ze uz ked som tu, ze sa skusim popytat na moznosti nejakych stazi. A tak sa stalo, ze tu ostanem cely mesiac a stanem sa odbornikom na tibetsku problematiku. Zaujimave. Takze najblizsie prispevky asi budu odrazat tuto moju poziciu.

ps: ako ste si vsimli, dnes som neholdoval diakritike. pisem z net cafe a hrozne ma bolia prsty, lebo miestna klavesnica je velmi tazko stlacatelna. ach, moj uzasny notebook s citlivymi klavesami...