Doma som už vyše 2 týždňov a viac menej som si už na to zvykol a uvedomil si to. Hneď po príchode som však spísal všetky svoje dojmy z uplynulého roku a dal som to na samostatnú adresu. Prečítať si to môžete tu:
http://azijskastory.blogspot.com/p/nulta-cast-opatka-miesto-uvodu.html
ps: ak by ste niekto chceli wordovsky dokument, môžem vám poslať.
piatok 2. septembra 2011
štvrtok 14. júla 2011
Radosti a strasti v Číne
Po nejakej dobe sa začali opäť diať trochu zaujímavejšie veci v Číne. Ako som písal naposledy, posledné týždne som neskutočne trpel počasím a vďaka nemu som bol prakticky nepoužiteľný. Minulý týždeň to vyvrcholilo tým, že sa mi začali zapchávať uši. Najskôr som si myslel, že si ich iba nečistím a že pôjdem k ušnému nech mi ich poriadne prečisťí, ale keď som sa k nemu konečne dostal po niekoľkých dňoch, tak pravda bola trochu iná. Ale poporiadku.
Pohybovať sa po Číne s jedným zapchatým uchom je celkom sranda. Napríklad moja schopnosť rozumieť čo odo mňa ľudia naokolo chcú podľa jedného slova z celej vety, ktoré sa mi podarí dešifrovať, dosť utrpela. Rovnako utrpelo mierne aj moje sebavedomie v škole, predsa len ak učíte malé deti cudzí jazyk, je dobré ak ich počujete.
A tak som sa vybral k doktorovi. V škole som poprosil nech mi dajú niekoho kto mi bude prekladať. Bohužiaľ, holka, ktorá mi bola pridelená na „preklad“ mi cestou nevedela odpovedať ani na otázku kedy začína učiť (angličtinu, áno, podotýkam, že holka, ktorá nevie po anglicky môže stále v Číne evidentne učiť tento jazyk), a tak sme sa prestali rozprávať a organizačné veci sa riešili v čínštine. V nemocnici pri registrácii prišla super chvíľa, keď som si mal vypísať meno do čínskych papierov – tak som im tam pekne vpísal moje čínske meno v znakoch a všetci boli spokojní. Aký som bol hrdý (a trochu mi chytalo kútiky), keď ma potom doktorka týmto menom skutočne volala ((-:
Výsledok celej nemocnice som sa potom dozvedel viac menej až po návrate do školy, keďže moja tlmočníčka sa k prekladu veľmi nemala. To, že mám ušnú infekciu je vedľajšie, hlavne, že čínsky pospolitý ľuď akceptoval moje meno.
Odvtedy už uplynulo pár dní a ja sa dopujem čínskymi antibiotikami a celkom sa cítim ok, dokonca aj menej unavený. Tak to nakoniec ešte má aj nejaký význam.
Inak, nemal by som zabudnúť, že dnes je to začiatok môjho konca v Číne – presne jeden mesiac do odletu z Pekingu (do Kijevu (-: ). Okrem toho je to aj presne 5 mesiacov čo som sem prišiel. A to znamená, že pomaly predbieham dĺžku pobytu v Indii. Sranda, nebol by som si to pomyslel... Posledné dva týždne ešte prežijem trochu vzrúša, keď si trochu pocestujem niekde v centrálnej Číne a nakoniec pár dní v Pekingu. Už to aj bude načase lebo tu v Guangzhou pomaly zapúšťam korene.
Pohybovať sa po Číne s jedným zapchatým uchom je celkom sranda. Napríklad moja schopnosť rozumieť čo odo mňa ľudia naokolo chcú podľa jedného slova z celej vety, ktoré sa mi podarí dešifrovať, dosť utrpela. Rovnako utrpelo mierne aj moje sebavedomie v škole, predsa len ak učíte malé deti cudzí jazyk, je dobré ak ich počujete.
A tak som sa vybral k doktorovi. V škole som poprosil nech mi dajú niekoho kto mi bude prekladať. Bohužiaľ, holka, ktorá mi bola pridelená na „preklad“ mi cestou nevedela odpovedať ani na otázku kedy začína učiť (angličtinu, áno, podotýkam, že holka, ktorá nevie po anglicky môže stále v Číne evidentne učiť tento jazyk), a tak sme sa prestali rozprávať a organizačné veci sa riešili v čínštine. V nemocnici pri registrácii prišla super chvíľa, keď som si mal vypísať meno do čínskych papierov – tak som im tam pekne vpísal moje čínske meno v znakoch a všetci boli spokojní. Aký som bol hrdý (a trochu mi chytalo kútiky), keď ma potom doktorka týmto menom skutočne volala ((-:
Výsledok celej nemocnice som sa potom dozvedel viac menej až po návrate do školy, keďže moja tlmočníčka sa k prekladu veľmi nemala. To, že mám ušnú infekciu je vedľajšie, hlavne, že čínsky pospolitý ľuď akceptoval moje meno.
Odvtedy už uplynulo pár dní a ja sa dopujem čínskymi antibiotikami a celkom sa cítim ok, dokonca aj menej unavený. Tak to nakoniec ešte má aj nejaký význam.
Inak, nemal by som zabudnúť, že dnes je to začiatok môjho konca v Číne – presne jeden mesiac do odletu z Pekingu (do Kijevu (-: ). Okrem toho je to aj presne 5 mesiacov čo som sem prišiel. A to znamená, že pomaly predbieham dĺžku pobytu v Indii. Sranda, nebol by som si to pomyslel... Posledné dva týždne ešte prežijem trochu vzrúša, keď si trochu pocestujem niekde v centrálnej Číne a nakoniec pár dní v Pekingu. Už to aj bude načase lebo tu v Guangzhou pomaly zapúšťam korene.
štvrtok 30. júna 2011
Príjemne teplúčko v Číne
V poslednej dobe sa nejako necítim úplne in. Veľa spím, často som unavený a všetko mi nejako trvá. A ako správny Európan to všetko zvaľujem na počasie. Možno sa niektorí pozriete na predpoveď počasia a spýtate sa v čom je problém... Príjemných 33 stupňov, dokonca oblačno a dážď. Šecko ok.
Avšak, problém je viac zapeklitý. Totiž, je tu hnusne vlhko. Ťažko to je k niečomu prirovnať. Snáď najlepšie prirovnanie ma napadlo včera, keď som kontroloval vlhkosť vzduchu a zistil som, že sa drží nad 90%. Určite ste niekedy boli v niektorej zo Slovenských krásnych jaskýň a určite si spomeniete na to ako tam bolo vlhko a ako vám sprievodca oznamoval aká je tam vlhkosť. Vedzte, že je to tiež nad 90%, a teda približne tak ako tu u nás v teplúčkom Guangzhou (-:
Aby toho ešte nebolo dosť, je tu hrozne dusno a vzduch tiež nie je najčistejší, keďže tu žije nejakých 10 milión Číňanov na jednej kope a tých veľmi takéto veci netrápia. Ďalšia vec – búrky. Každý deň máme minimálne jednu, ale občas aj dve, tri. Problém je opäť ten, že aj počas dažďa sa akosi nedostavuje očakávaný pocit sviežosti, tak ako ho poznáme z domu. A tak pekne zmoknete a potom zostanete mokrý a lepkavý, pretože vlhké a dusné počasie vás tak nechá.
Ďalšia kapitola – klimatizácia. Číňania sú pravdepodobne veľmi hrdý na to, že sa dokázali vyvinúť tak, že majú všade klimatizáciu, a tak ju aj náležite využívajú. Bežnú teplotu v metre a autobuse odhadujem tak na 18 stupňov, v taxíkov a niektorých obchodov tak 16. Prechádzať medzi vonkajškom a vnútrajškom tak je celkom šok a občas neviem, či sa mám obliekať podľa vonkajšej, alebo vnútornej teploty.
V konečnom dôsledku teda počasím dosť trpím. Síce som zvládol 45 stupňov na Cypre a dva mesiace nad 40 na Malte, ale miestnych 30 je na mňa príliš. Nepomáha ani sprcha, totiž, okamžite potom, ako výjdem zo studenej sprchy ma zaleje pot. Proste niet úniku, snáď len keď definitívne odídem. A tak je počasie jedna z vecí, prečo sa teším na 14.8., keď letím domov (cez Ukrajinu (-: ).
Avšak, problém je viac zapeklitý. Totiž, je tu hnusne vlhko. Ťažko to je k niečomu prirovnať. Snáď najlepšie prirovnanie ma napadlo včera, keď som kontroloval vlhkosť vzduchu a zistil som, že sa drží nad 90%. Určite ste niekedy boli v niektorej zo Slovenských krásnych jaskýň a určite si spomeniete na to ako tam bolo vlhko a ako vám sprievodca oznamoval aká je tam vlhkosť. Vedzte, že je to tiež nad 90%, a teda približne tak ako tu u nás v teplúčkom Guangzhou (-:
Aby toho ešte nebolo dosť, je tu hrozne dusno a vzduch tiež nie je najčistejší, keďže tu žije nejakých 10 milión Číňanov na jednej kope a tých veľmi takéto veci netrápia. Ďalšia vec – búrky. Každý deň máme minimálne jednu, ale občas aj dve, tri. Problém je opäť ten, že aj počas dažďa sa akosi nedostavuje očakávaný pocit sviežosti, tak ako ho poznáme z domu. A tak pekne zmoknete a potom zostanete mokrý a lepkavý, pretože vlhké a dusné počasie vás tak nechá.
Ďalšia kapitola – klimatizácia. Číňania sú pravdepodobne veľmi hrdý na to, že sa dokázali vyvinúť tak, že majú všade klimatizáciu, a tak ju aj náležite využívajú. Bežnú teplotu v metre a autobuse odhadujem tak na 18 stupňov, v taxíkov a niektorých obchodov tak 16. Prechádzať medzi vonkajškom a vnútrajškom tak je celkom šok a občas neviem, či sa mám obliekať podľa vonkajšej, alebo vnútornej teploty.
V konečnom dôsledku teda počasím dosť trpím. Síce som zvládol 45 stupňov na Cypre a dva mesiace nad 40 na Malte, ale miestnych 30 je na mňa príliš. Nepomáha ani sprcha, totiž, okamžite potom, ako výjdem zo studenej sprchy ma zaleje pot. Proste niet úniku, snáď len keď definitívne odídem. A tak je počasie jedna z vecí, prečo sa teším na 14.8., keď letím domov (cez Ukrajinu (-: ).
štvrtok 9. júna 2011
Čínsky rap!
Trochu nekomerčného čínskeho rapu nikdy nezaškodi! Dosť bolo poriadku, usporiadania a organizácie! Poďme sa vrhnúť na veci tak, ako to máme všetci najradšej – to jest chaoticky a zjavne neusporiadane!
(mimochodom, aby som nezabudol, o žiadnom čínskom rape to –asi- nebude, to je len taká povedačka, ospravedlňujem sa za zavádzanie (-: ).
Takže novinka číslo 1, ktorá ma okrem iného prívadza do tejto „hoop“ nálady je to, že som konečne dostal také víza aké som od začiatku chcel – tj 3 mesačné business víza. Nedivte sa, nerobím (zatiaľ) žiadny business, ale internship spadá ako keby pod business, takže preto. No, ale v skutočnosti mám už pas pomaly zaplnení čínskymi vízami – a až teraz na štvrtý krát sa mi podarilo dostať tie správne. Znamená to teda, že v Číne zostanem do augusta, podľa pôvodného plánu. Všetci sa veľmi tešíme, aj keď aj alternatívny plán s evakuáciou do Hong Kongu, následne presunom nízkonákladovkou do Malajzie a tam nejaké neorganizované cestovanie znel celkom dobre. Nabudúce...
Takže tak. Je tu inak riadne hnusne. Túto frázičku väčšinou zvyknem používať doma od novembra do marca a znamená, že je mínus, tma a prší. V miestnych podmienkach to znamená, že je fakt neuveriteľne dusno a horúco a lepkavo, a to tak, že sa naozaj nedá vydržať vonku a sedieť v metre na zemy sa tak stáva atraktívnejším ako sedieť v peknom čínskom parku. To sú tie paradoxy života v čínskom znečistenom meste. Áno, moje vysvetlenie totiž zvaľuje vinu na neposlušných Číňanov, ktorí si do ovdzušia púšťajú svinstvá. Matka príroda by určite nedokázala vytvoriť takéto nehostinné podmienky.
A čo ešte? Bol som na výlete v Zhangjiajie a bolo super. Ale bolo tam fakt príliš veľa čínskych turistov a tí vedia byť pekne protivní. Permanentne vykrikujú z megafónov, fotia všetko, poprípade predávajú fotky (a to musia riadne nahlas aj propagovať). A okrem toho boli všetci tí tisíc Číňanov prekvapení, že tam vidia jedného zahraničného a tak mi to dávali na vedomie tým, že na mňa čumeli fakt jak na zjavenie a vykrikovali „cudzineeec, cudzinéééééc!“. Po určitom čase to prestáva byť vtipné.
Ale spravil som si aj pár kamošov a hlavne som veľmi pyšný na prvú kamošku, ktorá nevie po anglicky, a teda si na nej cvičím moju „broken chinese“. Ona, keďže nevedela po anglicky, tak ani nemohla protestovať (-: A druhá „kamoška“ bola spolusediaca teta vo vlaku, cca 50 ročná, ktorá išla pozrieť syna do Shenzhenu. Veľmi sympatická pani, po anglicky nevedela ani „hello“, jej meno som si nezapamätal a ona bohužiaľ nechcela aby som jej dal nejaké anglické, takže najbližší cudzinec to bude mať s jej menom opäť ťažké.
Bežný život v Guangzhou stále po starom, všetko ok. Včera som bol na výbornej výstave, pozrieť absolvenstké práce dákych umeleckých študentov. Vyzerá to ta, že Číňania v skutočnosti majú predstavivosť, a niektorí dosť dobrú. Bolo to totiž úžasné.
Inak sa tu už samozrejme cítim ako miestňak, v skutočnosti je Guangzhou po Košiciach a Brne mesto, kde som v živote strávil najviac času (-: Milé. A nebudem to už ďalej naťahovať a všetkých vás pozdravujem a poberiem sa. Inak, priznám sa, že sa už začínam tešiť domov, tak mi chystajte darčeky na privítanie. Lebo ja mám už zhromaždenú slušnú zásobu rôznych čínskych, indických a malajzijských rároh, ktoré sa vám chystám náhodne rozdať. Tak aby ste neboli zahanbení...
(mimochodom, aby som nezabudol, o žiadnom čínskom rape to –asi- nebude, to je len taká povedačka, ospravedlňujem sa za zavádzanie (-: ).
Takže novinka číslo 1, ktorá ma okrem iného prívadza do tejto „hoop“ nálady je to, že som konečne dostal také víza aké som od začiatku chcel – tj 3 mesačné business víza. Nedivte sa, nerobím (zatiaľ) žiadny business, ale internship spadá ako keby pod business, takže preto. No, ale v skutočnosti mám už pas pomaly zaplnení čínskymi vízami – a až teraz na štvrtý krát sa mi podarilo dostať tie správne. Znamená to teda, že v Číne zostanem do augusta, podľa pôvodného plánu. Všetci sa veľmi tešíme, aj keď aj alternatívny plán s evakuáciou do Hong Kongu, následne presunom nízkonákladovkou do Malajzie a tam nejaké neorganizované cestovanie znel celkom dobre. Nabudúce...
Takže tak. Je tu inak riadne hnusne. Túto frázičku väčšinou zvyknem používať doma od novembra do marca a znamená, že je mínus, tma a prší. V miestnych podmienkach to znamená, že je fakt neuveriteľne dusno a horúco a lepkavo, a to tak, že sa naozaj nedá vydržať vonku a sedieť v metre na zemy sa tak stáva atraktívnejším ako sedieť v peknom čínskom parku. To sú tie paradoxy života v čínskom znečistenom meste. Áno, moje vysvetlenie totiž zvaľuje vinu na neposlušných Číňanov, ktorí si do ovdzušia púšťajú svinstvá. Matka príroda by určite nedokázala vytvoriť takéto nehostinné podmienky.
A čo ešte? Bol som na výlete v Zhangjiajie a bolo super. Ale bolo tam fakt príliš veľa čínskych turistov a tí vedia byť pekne protivní. Permanentne vykrikujú z megafónov, fotia všetko, poprípade predávajú fotky (a to musia riadne nahlas aj propagovať). A okrem toho boli všetci tí tisíc Číňanov prekvapení, že tam vidia jedného zahraničného a tak mi to dávali na vedomie tým, že na mňa čumeli fakt jak na zjavenie a vykrikovali „cudzineeec, cudzinéééééc!“. Po určitom čase to prestáva byť vtipné.
Ale spravil som si aj pár kamošov a hlavne som veľmi pyšný na prvú kamošku, ktorá nevie po anglicky, a teda si na nej cvičím moju „broken chinese“. Ona, keďže nevedela po anglicky, tak ani nemohla protestovať (-: A druhá „kamoška“ bola spolusediaca teta vo vlaku, cca 50 ročná, ktorá išla pozrieť syna do Shenzhenu. Veľmi sympatická pani, po anglicky nevedela ani „hello“, jej meno som si nezapamätal a ona bohužiaľ nechcela aby som jej dal nejaké anglické, takže najbližší cudzinec to bude mať s jej menom opäť ťažké.
Bežný život v Guangzhou stále po starom, všetko ok. Včera som bol na výbornej výstave, pozrieť absolvenstké práce dákych umeleckých študentov. Vyzerá to ta, že Číňania v skutočnosti majú predstavivosť, a niektorí dosť dobrú. Bolo to totiž úžasné.
Inak sa tu už samozrejme cítim ako miestňak, v skutočnosti je Guangzhou po Košiciach a Brne mesto, kde som v živote strávil najviac času (-: Milé. A nebudem to už ďalej naťahovať a všetkých vás pozdravujem a poberiem sa. Inak, priznám sa, že sa už začínam tešiť domov, tak mi chystajte darčeky na privítanie. Lebo ja mám už zhromaždenú slušnú zásobu rôznych čínskych, indických a malajzijských rároh, ktoré sa vám chystám náhodne rozdať. Tak aby ste neboli zahanbení...
nedeľa 29. mája 2011
streda 18. mája 2011
Môj najpopulárnejší recept z Číny
Povedal som si, že sa v sami podelím o vymoženosti posledných dní, keď som svoje miestne kuchárske schopnosti doviedol do takmer dokonalosti. Škoda, že nikto z vás to nemôže posúdiť... Vlastne, keď nad tým tak rozmýšľam, tak vôbec nikto to nemôže posúdiť, keďže som jedol sám. Ale som presvedčený, že drvivá väčšina z vás by moje nadšenie zdieľala!
Takže, krok číslo 1 – lenivosť mi zabráni opustiť byt a ísť sa najesť do reštaurácie (jesť v reštauráciách je tu cenovo na približne rovnakej úrovni ako variť si sám). Keďže tá istá lenivosť mi zabránila ísť nakúpiť, musím si vystačiť s tým, čo som nakúpil pred príchodom tejto nebezpečnej choroby.
Krok číslo 2 – zistím stav zásob. Cibuľa je, zemiaky sú, vajíčka sú, ryža je. Prichádza pocit extáze, približne popísateľný vetou: „ha, zase som nad vami vyhral!!“.
Krok číslo 3 – keďže mám rád experimenty, odmietnem využiť len vyššie popísané základné ingrediencie a z chladničky a skrine vydolujem ďalšiu zeleninu, konzervy, omáčky a korenie.
Krok 4 – začína sa organizovaný chaos: režem cibulu, prípadne zemiaky, umývam ryžu a pripravujem ďalšie ingrediencie. Medzičasom sa už varí ryža (jedná sa o čínsku ryžu, s našou európskou ju spája iba podobný vonkajší výzor, chuťou ju ani náhodou neprípomína) a následne začínam pražiť cibulu, prípadne chren a čili. Prichádza rozhodujúci okamih, kedy sa rozhoduje o budúcnosti jedla – na panvicu vhodím zeleninu, ktorú som našiel v chladničke (ak je to miestny ´egg plant´ jedná sa o moje najobľúbenejšie jedlo) a rozhodujem sa, či to celé zasypem indickým korením (naozajstné indické konrenie, získané od miestnych indov), alebo zalejem rôznymi čínskymi omáčkami.
Krok 5 – Príloha (alebo sa to nazýva hlavné jedlo?) je pár sekúnd po zásadnom rozhodnutí pripravená. Medzičasom ryžu po zovretí stíšim a po ďalších pár minútach odstavím a nechám postáť ďalších cca 7 minút. Keďže je moje sebavedomie na vysokej úrovni, tak ju už chutnám maximálne raz dvakrát a viac nekontrolujem, pretože si myslím, že otváranie hrnca len kazí proces varenia.
...a hotovú ryžu zelejem prílohou a ide sa na vec. Pre lepší pocit jem zásadne s čínskymi paličkami. Jaký som?? ((-:
PS: na druhý deň môžem potom využiť o jednu ingredienciu na viac – ryžu z predchádzajúceho dňa a môžem tak ašpirovať na ‘fried rice‘, alebo v inom miestnom jazyku ‘chao fan‘.
Takže, krok číslo 1 – lenivosť mi zabráni opustiť byt a ísť sa najesť do reštaurácie (jesť v reštauráciách je tu cenovo na približne rovnakej úrovni ako variť si sám). Keďže tá istá lenivosť mi zabránila ísť nakúpiť, musím si vystačiť s tým, čo som nakúpil pred príchodom tejto nebezpečnej choroby.
Krok číslo 2 – zistím stav zásob. Cibuľa je, zemiaky sú, vajíčka sú, ryža je. Prichádza pocit extáze, približne popísateľný vetou: „ha, zase som nad vami vyhral!!“.
Krok číslo 3 – keďže mám rád experimenty, odmietnem využiť len vyššie popísané základné ingrediencie a z chladničky a skrine vydolujem ďalšiu zeleninu, konzervy, omáčky a korenie.
Krok 4 – začína sa organizovaný chaos: režem cibulu, prípadne zemiaky, umývam ryžu a pripravujem ďalšie ingrediencie. Medzičasom sa už varí ryža (jedná sa o čínsku ryžu, s našou európskou ju spája iba podobný vonkajší výzor, chuťou ju ani náhodou neprípomína) a následne začínam pražiť cibulu, prípadne chren a čili. Prichádza rozhodujúci okamih, kedy sa rozhoduje o budúcnosti jedla – na panvicu vhodím zeleninu, ktorú som našiel v chladničke (ak je to miestny ´egg plant´ jedná sa o moje najobľúbenejšie jedlo) a rozhodujem sa, či to celé zasypem indickým korením (naozajstné indické konrenie, získané od miestnych indov), alebo zalejem rôznymi čínskymi omáčkami.
Krok 5 – Príloha (alebo sa to nazýva hlavné jedlo?) je pár sekúnd po zásadnom rozhodnutí pripravená. Medzičasom ryžu po zovretí stíšim a po ďalších pár minútach odstavím a nechám postáť ďalších cca 7 minút. Keďže je moje sebavedomie na vysokej úrovni, tak ju už chutnám maximálne raz dvakrát a viac nekontrolujem, pretože si myslím, že otváranie hrnca len kazí proces varenia.
...a hotovú ryžu zelejem prílohou a ide sa na vec. Pre lepší pocit jem zásadne s čínskymi paličkami. Jaký som?? ((-:
PS: na druhý deň môžem potom využiť o jednu ingredienciu na viac – ryžu z predchádzajúceho dňa a môžem tak ašpirovať na ‘fried rice‘, alebo v inom miestnom jazyku ‘chao fan‘.
pondelok 16. mája 2011
Výlet do Fujianu
Pred chvíľou mi napadlo, že stále píšem iba nejaké ohromné úvahy o miestnej kultúre a podobne a zišlo by sa niečo akčnejšie. A keďže som mužom činu, tak som dovaril a zjedol večeru a hneď sa aj púšťam do opisu môjho minulotýždňového výletu do vedľajšej provincie Fujian. Môj plán bol pomerne ambíciozny, ale zhrnúť by sa v krátkosti dal tak, že som chcel vidieť pekné mesto a trochu koloniálnych pamiatok a potom nejaké dediny a trochu čínskej kultúry.
Výlet sa začal hneď po skončení mojej utorňajšej hodiny v škôlke. Sadol som na autobus a ráno sa zobudil v meste Xiamen. Teda, až také hladké to nebolo. Na stanici som si v pohode kúpil lístok (za horibilnú sumu 250 yuanov, cca 750 kč) a potom som prešiel cez asi 3 kontroly, nakoniec som vošiel do autobusu, ľahol si do postele (áno, v Číne majú diaľkové spoje postele miesto sedadiel) a chystal sa zaspať. Náhodou som si však ľahol do zlej postele, tak ma niekto začal budiť a ja že, „šak nech si ide on ľahnúť dakam a dá mi pokoj“. Chcel vidieť lístok, tak som mu ukázal a potom nasledovale debata po ktorej vysvitlo, že som v skutočnosti v zlom autubuse. Celkom ma to naštvalo, že chýbalo tak málo a ráno by som sa zobudil niekde úplne inde. A tak som cestou do správneho autobusu ešte vynadal tete Číňanke, ktorá kontroluje lístky (ona sa na mňa v rámci čínskych zvykov nepozerala) a potom si už skutočne ľahol na svoju skutočnú posteľ a zaspal.
Xiamen je mesto hneď oproti Taiwanu (cca 70 km), takže tu vždy bola taká trochu „taiwanská“ atmosféra. Dokonca iba pár km od mesta je malý ostrov Jinmen, ktorý je kontrolovaný Taiwanom a b minulosti tu boli nejaké prestrelky a bombardovanie. Dnes táto geografická blízkosť vedie k tomu, že po Xiamene predávajú suveníry s obrázkami Chiang Kai-sheka, Kuomintangu a Taiwanské vlajky. Pomerne zvláštny úkaz v Číne, podľa môjho názoru...
V Xiamene som si stihol pozrieť jeden chrám. Po rôznych skúsenostiach s čínskymi chrámami som nečakal nič extra, ale tento bol ozaj dobrý. Jednalo sa v skutočnosti o celý komplex budhistických chrámov, ktoré sa rozprestierali po celkom veľkom a peknom kopci s množstvom skál. A tak som sa tam prešiel, posedel, počítal a relaxoval. Bolo vidno aj modrú oblohu! Našiel som aj pár miest kde bolo množstvo tibetských modlitebných vlajok a celkom ma to potešilo.
Moje kroky potom smerovali na blízky ostrov Gulang Yu, ktorý bol v minulosti miestom, kde bývali Európania. Ostrov je dnes veľkou turistickou atrakciou a to hlavne preto, lebo vyzerá veľmi nečínsky a nie sú tam žiadne autá. Veľmi pekné miesto a fakt super relax, akurát trochu veľa čínskych turistov. A škoda, že každé trochu lepšie miesto bolo treba platiť vstup, čo som samozrejme odmietal.
Na druhý deň som sa potom chcel presunúť na západ provincie, kde sa nachádzajú rôzne dediny menšiny Hakka. Môj pôvodný plán bol ísť tam vlakom a dostať sa tam za 3 hodiny, nakoniec z toho bol vlak, taxík a dva autobusy a dostal som sa tam večer o 6. Trochu ma to štvalo, ale na druhej strane bola celkom strane presúvať sa po malých čínskych mestách. Všetci na mňa fakt pozerali jak na zjavenie (-:
No, večer som sa dostal na miesto určenie, alebo lepšie povedané dostal som sa niekde na koniec sveta a nebol som si celkom istý, kde to presne bolo. Avšak, okolo mňa boli Hakka ľudia a domy, takže všetko ok. Prespal som v jednom z najrozbitejších domov (to som si všimol až na druhý deň) a bolo dobre.
Ráno som sa zobudil do upršaného dňa, avšak nemal som na výber a vybral som sa na prieskum. Hakka domy (tulou) sú zaujímavé hlavne tým, že sú postavené v kruhu, alebo inom uzavretom útvare a to preto, lebo Hakka ľudia sem prišli v minulosti zo severu a takto sa mohli brániť pred útokmi iných ne-Hakka ľudí. Tie najväčšie domy sú fakt monštrá a pripomínajú skôr hrady než domy. A tak som sa tam poprechádzal, popíjal si čaj, nezáväzne konverzoval a užíval si to, že okolo mňa je konečne niečo, čo vyzerá ako čínska kultúra a nie iba sklenené bezduché budovy a milión áut. Aj ľudia mi tam prišli viac milí a usmievaví ako v Guangzhou. To bude možno tým, že ich pracovná náplň spočíva v pití čaju s turistami.
No a tak som sa večer vybral autobusom naspäť, dorazil ráno, stihol sa osprchovať a mohol som šťastne vyraziť do práce. Ale všetko bolo ok a ja som veľmi šťastný z výletu.
PS: Na mojom byte to opäť vyzerá ako v ZOO (tak ako v Indii). Mám tu niečo ako švábe, ale tieto sú asi dvakrát také veľké a vedia lietať. Super. A minulý týždeň sme mali v škole pavúka, ktorého som síce nevidel, ale podľa popisu a reakcie šéfa školy mám podozrenie na tarantulu. Supe super.
Výlet sa začal hneď po skončení mojej utorňajšej hodiny v škôlke. Sadol som na autobus a ráno sa zobudil v meste Xiamen. Teda, až také hladké to nebolo. Na stanici som si v pohode kúpil lístok (za horibilnú sumu 250 yuanov, cca 750 kč) a potom som prešiel cez asi 3 kontroly, nakoniec som vošiel do autobusu, ľahol si do postele (áno, v Číne majú diaľkové spoje postele miesto sedadiel) a chystal sa zaspať. Náhodou som si však ľahol do zlej postele, tak ma niekto začal budiť a ja že, „šak nech si ide on ľahnúť dakam a dá mi pokoj“. Chcel vidieť lístok, tak som mu ukázal a potom nasledovale debata po ktorej vysvitlo, že som v skutočnosti v zlom autubuse. Celkom ma to naštvalo, že chýbalo tak málo a ráno by som sa zobudil niekde úplne inde. A tak som cestou do správneho autobusu ešte vynadal tete Číňanke, ktorá kontroluje lístky (ona sa na mňa v rámci čínskych zvykov nepozerala) a potom si už skutočne ľahol na svoju skutočnú posteľ a zaspal.
Xiamen je mesto hneď oproti Taiwanu (cca 70 km), takže tu vždy bola taká trochu „taiwanská“ atmosféra. Dokonca iba pár km od mesta je malý ostrov Jinmen, ktorý je kontrolovaný Taiwanom a b minulosti tu boli nejaké prestrelky a bombardovanie. Dnes táto geografická blízkosť vedie k tomu, že po Xiamene predávajú suveníry s obrázkami Chiang Kai-sheka, Kuomintangu a Taiwanské vlajky. Pomerne zvláštny úkaz v Číne, podľa môjho názoru...
V Xiamene som si stihol pozrieť jeden chrám. Po rôznych skúsenostiach s čínskymi chrámami som nečakal nič extra, ale tento bol ozaj dobrý. Jednalo sa v skutočnosti o celý komplex budhistických chrámov, ktoré sa rozprestierali po celkom veľkom a peknom kopci s množstvom skál. A tak som sa tam prešiel, posedel, počítal a relaxoval. Bolo vidno aj modrú oblohu! Našiel som aj pár miest kde bolo množstvo tibetských modlitebných vlajok a celkom ma to potešilo.
Moje kroky potom smerovali na blízky ostrov Gulang Yu, ktorý bol v minulosti miestom, kde bývali Európania. Ostrov je dnes veľkou turistickou atrakciou a to hlavne preto, lebo vyzerá veľmi nečínsky a nie sú tam žiadne autá. Veľmi pekné miesto a fakt super relax, akurát trochu veľa čínskych turistov. A škoda, že každé trochu lepšie miesto bolo treba platiť vstup, čo som samozrejme odmietal.
Na druhý deň som sa potom chcel presunúť na západ provincie, kde sa nachádzajú rôzne dediny menšiny Hakka. Môj pôvodný plán bol ísť tam vlakom a dostať sa tam za 3 hodiny, nakoniec z toho bol vlak, taxík a dva autobusy a dostal som sa tam večer o 6. Trochu ma to štvalo, ale na druhej strane bola celkom strane presúvať sa po malých čínskych mestách. Všetci na mňa fakt pozerali jak na zjavenie (-:
No, večer som sa dostal na miesto určenie, alebo lepšie povedané dostal som sa niekde na koniec sveta a nebol som si celkom istý, kde to presne bolo. Avšak, okolo mňa boli Hakka ľudia a domy, takže všetko ok. Prespal som v jednom z najrozbitejších domov (to som si všimol až na druhý deň) a bolo dobre.
Ráno som sa zobudil do upršaného dňa, avšak nemal som na výber a vybral som sa na prieskum. Hakka domy (tulou) sú zaujímavé hlavne tým, že sú postavené v kruhu, alebo inom uzavretom útvare a to preto, lebo Hakka ľudia sem prišli v minulosti zo severu a takto sa mohli brániť pred útokmi iných ne-Hakka ľudí. Tie najväčšie domy sú fakt monštrá a pripomínajú skôr hrady než domy. A tak som sa tam poprechádzal, popíjal si čaj, nezáväzne konverzoval a užíval si to, že okolo mňa je konečne niečo, čo vyzerá ako čínska kultúra a nie iba sklenené bezduché budovy a milión áut. Aj ľudia mi tam prišli viac milí a usmievaví ako v Guangzhou. To bude možno tým, že ich pracovná náplň spočíva v pití čaju s turistami.
No a tak som sa večer vybral autobusom naspäť, dorazil ráno, stihol sa osprchovať a mohol som šťastne vyraziť do práce. Ale všetko bolo ok a ja som veľmi šťastný z výletu.
PS: Na mojom byte to opäť vyzerá ako v ZOO (tak ako v Indii). Mám tu niečo ako švábe, ale tieto sú asi dvakrát také veľké a vedia lietať. Super. A minulý týždeň sme mali v škole pavúka, ktorého som síce nevidel, ale podľa popisu a reakcie šéfa školy mám podozrenie na tarantulu. Supe super.
štvrtok 5. mája 2011
Jordánsko?!!
Prosím vás ľudia, kto číta môj blog z Jordánska?? Za posledných pár týždňov má môj blog po Slovensku a Česku najväčšiu návštevnosť z ... JORDANSKA! Tajní kamaráti v Jordánsku, ukážte sa! Akékoľvek informácie, ktoré prinesú svetlo do tejto záhady, prosím komenty (-:
štvrtok 28. apríla 2011
Zlá Čína
Mám pocit, že odkedy som prišiel sem do Číny som prakticky nepovedal jedno krivé slovo o Číne. V súvislosti s tým čo sa mi všetko udialo včera, som sa rozhodol, že možno by som mohol predodstrieť aj svoje výhrady k tejto krajine a kultúre, aby ste si nemysleli, že som úplne podľahol materiálnym lákadlám (ako by si niekto mohol myslieť po prečítaní minulého článku). Takže čo sa mi tu nepáči?
Prostredie. ...je úplne katastrofálne! Bez akéhokoľvek preháňania. V posledných dňoch začala prichádzať pekná horúčava – predsa len som niekde na úrovni južného Egyptu. Bohužiaľ, horúčava so sebou priniesla to, o čom rozprávali všetci moji kamaráti a čomu som ja neveril – že sa nedá byť v žiadnom prípade vonku. Je tam totiž hnusne horúco, vlhko, lepkavo a hlavne zo znečistenia vytvorený opar. Takže napr. aj napriek tomu, že bol včera jasný deň, modrú oblohu by ste čakali zbytočne. Miesto toho je nad vami taký nejaký bielo-sivý opar, ktorý spôsobuje to, že aj keď ste niekde, kde by mal byť dobrý výhľad, tak vidíte iba sto metrov a zvyšok akoby vystupuje z hmly. Krása. A ešte na vás pečie slnko, aj keď ho vlastne nevdiíte. Na mňa to pôsobí veľmi frustrujúco...
Jedlo. V prvom rade – jedlo je vo všeobecnosti super. Ale s posledných dňoch som začal strácať zvyšky ilúzií o kvalite potravín. Totiž, keďže čítam noviny, tak viem, že každý druhý deň sa tam rieši, kto sa kde čím otrávil, čo našli v čom a podobne. A tak som sa rozhodol, že zavediem kontrolu toho, čo nakupujem. Len pre predstavu, napr. otravy mliekom v Číne nie sú nič výnimočné. Minule som čítal, že v milk tea nápojoch (ktoré som mal tak rád), minule pri rozbore nenašli ani stopu po mlieku. A tak som ich prestal kupovať. Stále nakupujem ostatné čaje a čakám na ďalšie články... Mäso som vyradil už dávnejšie, po tom ako som videl trh mäsa a kupovať nejakú šunku, alebo čokolvek spracované ma ani nenapadlo. Jednoducho, miestňaci sami priznávajú, že kvalita jedla je jedným z dôvodov, preťo bohatí ľudia emigrujú. Pekne, však?
Nuda. Číňania sú nudní. Ale neskutočne. To samozrejme neplatí o mojich kamarátov, tí sú super. Ale napr. pre väčšinu ľudí naokolo (teraz myslím tú strednú triedu ľudí, ktorí nemusia riešiť existenčné problémy) je úplne jediná možná zábava karaoke. Vidíte dobre. Proste výjde si skupinka ľudí do hrozne vyblikaného klubu, kde si objednajú miestnosť sami pre seba a v tejto miestnosti si potom dve hodiny púšťajú pesničky. Ale aké pesničky! Všetky sú rovnaké – hrozne pomalé, vždy o láske, vždy nejakí vygélovaný ľudia. Ak zahraničné, tak zásadne iba tie najhoršie americké vypalovačky. Jedna radosť. A to ešte nehovorím o tom, že z tých dvoch hodín strávia pol hodiny dohadovaním sa o tom, ako sa poskladajú na cenu. Okrem tejto milej zábavky, potom drvivej väčšine Číňaňov už ostáva iba chodiť do reštaurácii.
Číňania sú neschopní. Hmm, možno to znie zle, ale po včerajšku je to presne to čo si myslím. Niekto mi povedal, že USA má 12 krát vyššiu produktivitu. Neviem potvrdiť, ale včera som si to fakt myslel. Čínska pracovná morálka je veľmi divná. Na jednej strane pracujú s nasadením, na druhej strane je to často so záporným výsledkom. Ich organizačné a manažérske schopnosti ma zatiaľ nijako neuchátili, veci, ktoré sa mne zdajú úplne jednoznačne vyriešiteľné sa tu stávajú témou rozhovorov a nakoniec to aj tak nijako nefunguje a je to chaos. Jednoducho, myslím, že predstava, že Čína nás prevalcuje svojich nasadením a počtom ľudí môže byť veľmi blízko pravde.
Pravidlá sú v Číne pojem veľmi relatívny. Moje skúsenosti s vízami to zatiaľ dokazujú. Číňania si veľmi potrpia na tom aby sme ich rešpektovali, ale na druhej strane na pravidlá tu každý kašle – a robí dobre. Iba pravidlá na víza sa menia približne každý týždeň, sú iné v každom meste, na každej ambasáde a každom konzuláte. Majte potom rešpekt k niečomu takémuto... Hlavne keď to tu má každý hlboko.
To ako grobiansky sa ľudia správajú, som opisoval už predminule, tak to nebudem ďalej rozvádzať. Myslím ale, že sa k tomu ešte niekedy v budúcnosti vrátim, lebo od kedy som si to začal všímať, tak ma to úplne doráža... Ohromné množstvo ľudí sa správa ako keď vypustíte hordu tých najhorších dedinčanov do moderného veľkomesta.
Tak, možno to stačí pre predstavu. A to som sa ešte úplne vyhol politike! O tej si v skratke myslím, že iba odráža celkovú spoločenskú nejasnosť. Proste, väčšina ľudí naozaj nemá žiadny problém a snaží sa nerobiť nič "nesprávne". Ak sa náhodou znepáčite vláde, smola. Nájsť potom nejaké pravidlo, ktoré ste na svojej ceste minuli nepovšimnuté nie je žiadny problém...
Prostredie. ...je úplne katastrofálne! Bez akéhokoľvek preháňania. V posledných dňoch začala prichádzať pekná horúčava – predsa len som niekde na úrovni južného Egyptu. Bohužiaľ, horúčava so sebou priniesla to, o čom rozprávali všetci moji kamaráti a čomu som ja neveril – že sa nedá byť v žiadnom prípade vonku. Je tam totiž hnusne horúco, vlhko, lepkavo a hlavne zo znečistenia vytvorený opar. Takže napr. aj napriek tomu, že bol včera jasný deň, modrú oblohu by ste čakali zbytočne. Miesto toho je nad vami taký nejaký bielo-sivý opar, ktorý spôsobuje to, že aj keď ste niekde, kde by mal byť dobrý výhľad, tak vidíte iba sto metrov a zvyšok akoby vystupuje z hmly. Krása. A ešte na vás pečie slnko, aj keď ho vlastne nevdiíte. Na mňa to pôsobí veľmi frustrujúco...
Jedlo. V prvom rade – jedlo je vo všeobecnosti super. Ale s posledných dňoch som začal strácať zvyšky ilúzií o kvalite potravín. Totiž, keďže čítam noviny, tak viem, že každý druhý deň sa tam rieši, kto sa kde čím otrávil, čo našli v čom a podobne. A tak som sa rozhodol, že zavediem kontrolu toho, čo nakupujem. Len pre predstavu, napr. otravy mliekom v Číne nie sú nič výnimočné. Minule som čítal, že v milk tea nápojoch (ktoré som mal tak rád), minule pri rozbore nenašli ani stopu po mlieku. A tak som ich prestal kupovať. Stále nakupujem ostatné čaje a čakám na ďalšie články... Mäso som vyradil už dávnejšie, po tom ako som videl trh mäsa a kupovať nejakú šunku, alebo čokolvek spracované ma ani nenapadlo. Jednoducho, miestňaci sami priznávajú, že kvalita jedla je jedným z dôvodov, preťo bohatí ľudia emigrujú. Pekne, však?
Nuda. Číňania sú nudní. Ale neskutočne. To samozrejme neplatí o mojich kamarátov, tí sú super. Ale napr. pre väčšinu ľudí naokolo (teraz myslím tú strednú triedu ľudí, ktorí nemusia riešiť existenčné problémy) je úplne jediná možná zábava karaoke. Vidíte dobre. Proste výjde si skupinka ľudí do hrozne vyblikaného klubu, kde si objednajú miestnosť sami pre seba a v tejto miestnosti si potom dve hodiny púšťajú pesničky. Ale aké pesničky! Všetky sú rovnaké – hrozne pomalé, vždy o láske, vždy nejakí vygélovaný ľudia. Ak zahraničné, tak zásadne iba tie najhoršie americké vypalovačky. Jedna radosť. A to ešte nehovorím o tom, že z tých dvoch hodín strávia pol hodiny dohadovaním sa o tom, ako sa poskladajú na cenu. Okrem tejto milej zábavky, potom drvivej väčšine Číňaňov už ostáva iba chodiť do reštaurácii.
Číňania sú neschopní. Hmm, možno to znie zle, ale po včerajšku je to presne to čo si myslím. Niekto mi povedal, že USA má 12 krát vyššiu produktivitu. Neviem potvrdiť, ale včera som si to fakt myslel. Čínska pracovná morálka je veľmi divná. Na jednej strane pracujú s nasadením, na druhej strane je to často so záporným výsledkom. Ich organizačné a manažérske schopnosti ma zatiaľ nijako neuchátili, veci, ktoré sa mne zdajú úplne jednoznačne vyriešiteľné sa tu stávajú témou rozhovorov a nakoniec to aj tak nijako nefunguje a je to chaos. Jednoducho, myslím, že predstava, že Čína nás prevalcuje svojich nasadením a počtom ľudí môže byť veľmi blízko pravde.
Pravidlá sú v Číne pojem veľmi relatívny. Moje skúsenosti s vízami to zatiaľ dokazujú. Číňania si veľmi potrpia na tom aby sme ich rešpektovali, ale na druhej strane na pravidlá tu každý kašle – a robí dobre. Iba pravidlá na víza sa menia približne každý týždeň, sú iné v každom meste, na každej ambasáde a každom konzuláte. Majte potom rešpekt k niečomu takémuto... Hlavne keď to tu má každý hlboko.
To ako grobiansky sa ľudia správajú, som opisoval už predminule, tak to nebudem ďalej rozvádzať. Myslím ale, že sa k tomu ešte niekedy v budúcnosti vrátim, lebo od kedy som si to začal všímať, tak ma to úplne doráža... Ohromné množstvo ľudí sa správa ako keď vypustíte hordu tých najhorších dedinčanov do moderného veľkomesta.
Tak, možno to stačí pre predstavu. A to som sa ešte úplne vyhol politike! O tej si v skratke myslím, že iba odráža celkovú spoločenskú nejasnosť. Proste, väčšina ľudí naozaj nemá žiadny problém a snaží sa nerobiť nič "nesprávne". Ak sa náhodou znepáčite vláde, smola. Nájsť potom nejaké pravidlo, ktoré ste na svojej ceste minuli nepovšimnuté nie je žiadny problém...
pondelok 25. apríla 2011
Veľmi tajný článok
Tento článok píšem iba vo svojej materinčine – východoslovenčíne a pevne dúfam, že úroveň google translatoru nie je natoľko vyspelá, aby to dokázal preložiť do pochopiteľnej angličtiny. Totiž, všetko čo budem písať je čistá pravda, ale predsa len sa jedná o trochu chúlostivú tému a v prípade, že to moji miestni kamaráti budú skúšať prekladať sa mi úplne nechce im vysvetlovať „ako som to myslel“.
K veci. Párkrát som sa už zmienil pomimo, že miestňaci ma tu majú za superstar a väčšinou na mňa všetci pozerajú, usmievajú sa, poprípade sa fotia a prihovárajú. To sa dialo aj v Indii, tu sa k tomu však v kombinácii s miestnou kultúrou vzťahov medzi chlapcami a dievčatami pridala nová dimenzia – a to fakt, že miestne holky ma majú za ... (hmmm... ako to slušne a jednoducho povedať).... výnimočného. Úplne vidím ako možno niektorí z vás vyprskli na monitori počítačov, je to však naozaj pravda, že u miestnych dievčat vzbudzujem pomerne veľký záujem. Pomerne preto, lebo z domu som nebol úplne zvyknutý na to, že by odo mňa neznáme holky pýtali číslo, chceli sa so mnou fotiť a na rovinu mi hovorili, že som pekný. Tak, a je to vonku, a ani to nebolelo. A vy sa možno dobre zabávate (-:
Samozrejme, s touto pozornosťou sa dá naložiť viacerými spôsobmi a ja sa snažím to udržiavať v medziach. Po nútenom polročnom separé v Indii to však nie je vždy ľahké.
Pre predstavu jeden príbeh z dnešného dňa. Pracoval som na informačnom stánku na metrovej stanici pred výstavou. Som tam samozrejme jediný zahraničný, okrem mňa asi 5 holiek a 2 týpci (celkom dobrý pomer, už som si tu zvykol na podobné). Tri holky ma už štvrtý deň permanentne spovedajú o tom, či sa mi páči tamtá holka, či sa mi páčia také vlasy, aké typy holiek mám rád a tak. Dve nové holky sa so mnou dnes fotili súkromne na mobil, okrem toho asi ďalšie 4 okoloidúce. Najväčší gól sa však stal počas obedňajšej prestávky, keď počas obedu (bol som s 2 spomínanými kolegyňami) na mňa začali hovoriť dve holky od vedlajšieho stolu (plynulou čínštinou a veľmi lámanou angličtinou), že aký som pekný a tak. Potom sa ma spýtali či s nimi chcem byť kamarát – keďže v Číne facebook nefunguje (pre nich), tak to znamenalo, že akože normálny reálny kamarát. A tak som im dal svoje číslo, už keď sme tí kamaráti, odfotili sme sa a na koniec som sa ešte opýtal ako že sa volajú moje nové kamošky. „Happy news“. Áno, vidíte dobre, jedna holka používa anglické meno „Happy news“. A ešte poznamenala, že dúfa, že nezabudnem meno...Ťažko. Už sa teším, keĎ zavolá a povie: „Hello, it’s good news“.
PS: Dúfam, že to neznelo veľmi šovinisticky, alebo namyslene. Len som chcel čo najpresnejšie opísať ako to tu chodí, tak verím, že to tak znie aj v strednej Európe (-:
K veci. Párkrát som sa už zmienil pomimo, že miestňaci ma tu majú za superstar a väčšinou na mňa všetci pozerajú, usmievajú sa, poprípade sa fotia a prihovárajú. To sa dialo aj v Indii, tu sa k tomu však v kombinácii s miestnou kultúrou vzťahov medzi chlapcami a dievčatami pridala nová dimenzia – a to fakt, že miestne holky ma majú za ... (hmmm... ako to slušne a jednoducho povedať).... výnimočného. Úplne vidím ako možno niektorí z vás vyprskli na monitori počítačov, je to však naozaj pravda, že u miestnych dievčat vzbudzujem pomerne veľký záujem. Pomerne preto, lebo z domu som nebol úplne zvyknutý na to, že by odo mňa neznáme holky pýtali číslo, chceli sa so mnou fotiť a na rovinu mi hovorili, že som pekný. Tak, a je to vonku, a ani to nebolelo. A vy sa možno dobre zabávate (-:
Samozrejme, s touto pozornosťou sa dá naložiť viacerými spôsobmi a ja sa snažím to udržiavať v medziach. Po nútenom polročnom separé v Indii to však nie je vždy ľahké.
Pre predstavu jeden príbeh z dnešného dňa. Pracoval som na informačnom stánku na metrovej stanici pred výstavou. Som tam samozrejme jediný zahraničný, okrem mňa asi 5 holiek a 2 týpci (celkom dobrý pomer, už som si tu zvykol na podobné). Tri holky ma už štvrtý deň permanentne spovedajú o tom, či sa mi páči tamtá holka, či sa mi páčia také vlasy, aké typy holiek mám rád a tak. Dve nové holky sa so mnou dnes fotili súkromne na mobil, okrem toho asi ďalšie 4 okoloidúce. Najväčší gól sa však stal počas obedňajšej prestávky, keď počas obedu (bol som s 2 spomínanými kolegyňami) na mňa začali hovoriť dve holky od vedlajšieho stolu (plynulou čínštinou a veľmi lámanou angličtinou), že aký som pekný a tak. Potom sa ma spýtali či s nimi chcem byť kamarát – keďže v Číne facebook nefunguje (pre nich), tak to znamenalo, že akože normálny reálny kamarát. A tak som im dal svoje číslo, už keď sme tí kamaráti, odfotili sme sa a na koniec som sa ešte opýtal ako že sa volajú moje nové kamošky. „Happy news“. Áno, vidíte dobre, jedna holka používa anglické meno „Happy news“. A ešte poznamenala, že dúfa, že nezabudnem meno...Ťažko. Už sa teším, keĎ zavolá a povie: „Hello, it’s good news“.
PS: Dúfam, že to neznelo veľmi šovinisticky, alebo namyslene. Len som chcel čo najpresnejšie opísať ako to tu chodí, tak verím, že to tak znie aj v strednej Európe (-:
nedeľa 17. apríla 2011
Pár nesúvislých výkrikov z Číny
Je to už pekná doba čo som naposledy niečo napísal, poslal nejaké fotky, alebo iným spôsobom dal o sebe vedieť. Teda, aspoň sa mi zdá, úplne som to nekontroloval (-: Moja schopnosť vytvoriť si program tu v Číne padla na úrodnú pôdu a momentálne som už tak vyťažený ako kedykoľvek v Brne, alebo doma. Momentálne okrem svojej práce v jazykovej školy pracujem aj na Canton Fair (výstave), kde je mojou úlohou postávať pred stánkom firmy Alibaba a svojou bielou tvárou demonštrovať medzinárodnú pôsobnosť tejto firmy. Teda, som tam jediný zahraničný a majú ma za pekného exota, ale aj tak ok. Inak, hneď prvý deň som do práce meškal hodinu. Povedal som, že som mal problémy v doprave (-: Dúfam, že zajtra to dám skôr. Ale sú už 3 v noci a ja si tu stále vysedávam pri PC, tak neviem neviem... Povedal som si, že napíšem pár náhodných postrehov o Číne, pre tých z vás, ktorí, tak ako ja až do kým som sem prišiel, absolútne netušia nič o tom ako to tu chodí.
Jedna z prvých vecí, ktoré si zahraničný návštevník Číny všimne (okrem toho, že nikto nehovorí
po anglicky, ale to je už nudné pripomínať) je, že Číňania nie sú úplne najslušnejší ľudia na svete. Veľmi obľúbený zvyk je pľúvať všade. Síce nepľúvajú žuvací tabak tak ako v Indii, ale stále je to nechutné a dosť prekvapujúce, napr. keď vidíte ako ide týpek s holkou za ruku a on si odpľuvne taký riadny pol kilový kameň že akože nič. Aj jazyk odráža túto kultúru. Ak tu niekto niečo chce, tak proste sa povie „chcem“, „daj mi“ a „budem“, žiadne formalitky, podmieňovacie spôsoby apod.. Ak chcete aby k vám v reštaurácii prišla čašníčka, tak proste zrevete na pol reštaurácie „pekná pani!“ a pekná pani príde a bez akéhokoľvek vzrušenia od vás zoberie rozkaz. Samozrejme, sprepitné sa nepovažuje za nutnosť.
Po počiatočnom čase kým som sa zabýval, som si všimol, že predsa len sú Číňania zo mňa ako cudzinca vyhúkaný. Ale dosť iným spôsobom ako v Indii. Kým v Indii sa so mnou každý chcel fotiť, usmievať sa na mňa, rozprávať sa a otvorene vyvaľovať oči, tu si ľudia vystačia s kukaním „potajomky“. Asi sú hanblivejší ako Indovia. Ale keďže už rozumiem základom čínštiny, tak viem, že dosť často si ľudia hovoria že „aha cudzinec“ keď idem okolo. Celkom sranda. A v posledných dňoch som zistil, že keď sa akože „skamarátim“ s nejakým náhodným človekom na ulici, tak on sa potom správa tak, že si nie som istý, či som ho niečim naštval. Ale kamoši mi povedali, že to tak môže byť, že to je považované za „cool“. Tak ok.
Jedna vec, ktorá ma tu dosť prekvapila, je úroveň infraštrukúry, teda ako to tak celkovo vyzerá
naokolo. Akože, budovy sú tu brutál moderné a ja sa často cítim ako dedinčan vo veľkomeste a kukám jak malé decko. Zdá sa mi to však ako dosť priamy kontrast oproti ľuďom. Bez akéhokoľvek
odsudzovania môžem konštatovať, že kým všetko vyzerá tak moderne, ľudia vyzerajú ako keby nestihli držať krok. Je potom zaujímavé vidieť hypermodernú stanicu a v nej nejakých báčikov ako si ťahajú veci na kolieskach. Moderná Čína...
Ďalšia vec, ktorá ma tu zase šokuje, je ako veľa tu ľudia pracujú. Tým myslím, koľko času trávia
v práci. Väčšina mojich kamarátov pracujú 5-6 dní v týždni, od skorého ráno do neskorého večera, cca 8.00 – 19.00. To je dosť, z môjho pohľadu. Na druhú stranu, po tých pár skúsenostiach mám pocit, že naozajstná práca nie je až taká produktívna, tak sa to Číňania snažia vyrovnávať počtom hodín.
Číňania sú veľmi hrdí. Aj keď to často nepriznajú. Často sa opýtajú na to, čo si myslíme v Európe o Číne a keď odpoveď nie je úplne priaznivá, tak ma začnú presviedčať, že to nie je pravda a podobne. Jednoducho, odhliadnuc od všetkých politických tém, cítia sa proste byť súčasťou „Číny“ a sú na to hrdí. A ruka v ruke s týmto ide fakt, že aj vzdelaní ľudia a tí, ktorí hovoria anglicky, sledujú ako primárni zdroj informácii čínske média. A vôbec sa im nezdá, že je na tom niečo zlé, aj keď v priamom rozhovore nemajú problém priznať, že informácie sú produkované stranou. Ale zdá sa, že štátne vzdelanie predsa len nechalo stopy na všetkých ľuďoch...
Tak, už je po 3 a ja som si prečítal tento môj výplod a myslím, že nadpis je skutočne výstižný. Zdá sa mi, že sa mi podarilo vyvolať pocit nesúvislosti,, tak ako som sľubol. S týmto pocitom sa s vami lúči a idem bojovať vopred prehratý boj s komármi. Hasta luego compañeros!
Jedna z prvých vecí, ktoré si zahraničný návštevník Číny všimne (okrem toho, že nikto nehovorí
po anglicky, ale to je už nudné pripomínať) je, že Číňania nie sú úplne najslušnejší ľudia na svete. Veľmi obľúbený zvyk je pľúvať všade. Síce nepľúvajú žuvací tabak tak ako v Indii, ale stále je to nechutné a dosť prekvapujúce, napr. keď vidíte ako ide týpek s holkou za ruku a on si odpľuvne taký riadny pol kilový kameň že akože nič. Aj jazyk odráža túto kultúru. Ak tu niekto niečo chce, tak proste sa povie „chcem“, „daj mi“ a „budem“, žiadne formalitky, podmieňovacie spôsoby apod.. Ak chcete aby k vám v reštaurácii prišla čašníčka, tak proste zrevete na pol reštaurácie „pekná pani!“ a pekná pani príde a bez akéhokoľvek vzrušenia od vás zoberie rozkaz. Samozrejme, sprepitné sa nepovažuje za nutnosť.
Po počiatočnom čase kým som sa zabýval, som si všimol, že predsa len sú Číňania zo mňa ako cudzinca vyhúkaný. Ale dosť iným spôsobom ako v Indii. Kým v Indii sa so mnou každý chcel fotiť, usmievať sa na mňa, rozprávať sa a otvorene vyvaľovať oči, tu si ľudia vystačia s kukaním „potajomky“. Asi sú hanblivejší ako Indovia. Ale keďže už rozumiem základom čínštiny, tak viem, že dosť často si ľudia hovoria že „aha cudzinec“ keď idem okolo. Celkom sranda. A v posledných dňoch som zistil, že keď sa akože „skamarátim“ s nejakým náhodným človekom na ulici, tak on sa potom správa tak, že si nie som istý, či som ho niečim naštval. Ale kamoši mi povedali, že to tak môže byť, že to je považované za „cool“. Tak ok.
Jedna vec, ktorá ma tu dosť prekvapila, je úroveň infraštrukúry, teda ako to tak celkovo vyzerá
naokolo. Akože, budovy sú tu brutál moderné a ja sa často cítim ako dedinčan vo veľkomeste a kukám jak malé decko. Zdá sa mi to však ako dosť priamy kontrast oproti ľuďom. Bez akéhokoľvek
odsudzovania môžem konštatovať, že kým všetko vyzerá tak moderne, ľudia vyzerajú ako keby nestihli držať krok. Je potom zaujímavé vidieť hypermodernú stanicu a v nej nejakých báčikov ako si ťahajú veci na kolieskach. Moderná Čína...
Ďalšia vec, ktorá ma tu zase šokuje, je ako veľa tu ľudia pracujú. Tým myslím, koľko času trávia
v práci. Väčšina mojich kamarátov pracujú 5-6 dní v týždni, od skorého ráno do neskorého večera, cca 8.00 – 19.00. To je dosť, z môjho pohľadu. Na druhú stranu, po tých pár skúsenostiach mám pocit, že naozajstná práca nie je až taká produktívna, tak sa to Číňania snažia vyrovnávať počtom hodín.
Číňania sú veľmi hrdí. Aj keď to často nepriznajú. Často sa opýtajú na to, čo si myslíme v Európe o Číne a keď odpoveď nie je úplne priaznivá, tak ma začnú presviedčať, že to nie je pravda a podobne. Jednoducho, odhliadnuc od všetkých politických tém, cítia sa proste byť súčasťou „Číny“ a sú na to hrdí. A ruka v ruke s týmto ide fakt, že aj vzdelaní ľudia a tí, ktorí hovoria anglicky, sledujú ako primárni zdroj informácii čínske média. A vôbec sa im nezdá, že je na tom niečo zlé, aj keď v priamom rozhovore nemajú problém priznať, že informácie sú produkované stranou. Ale zdá sa, že štátne vzdelanie predsa len nechalo stopy na všetkých ľuďoch...
Tak, už je po 3 a ja som si prečítal tento môj výplod a myslím, že nadpis je skutočne výstižný. Zdá sa mi, že sa mi podarilo vyvolať pocit nesúvislosti,, tak ako som sľubol. S týmto pocitom sa s vami lúči a idem bojovať vopred prehratý boj s komármi. Hasta luego compañeros!
streda 30. marca 2011
Môj rýchly život v Číne
Povedal som si, že sa s vami podelím o pár postrehov z dennodenného života, aby ste si nemysleli, že sa iba poflakujem po výletoch. Teda, možno si to budete myslieť aj po opise môjho dennodenného života (-: Mimochodom, momentálne som veľmi šťastný, fascinovaný tým ako to tu všetko fičí (teraz myslím so mnou) a tak celkovo.
Pred pár dňami som si na prstoch počítal ako dlho tu už som a ako dlho (pravdepodobne) ešte budem a vyšiel mi pomer 1.5 mesiaca ku cca 4 mesiacom. To už znie dosť krátko. Trochu ma to šokovalo – veď ešte stále nehovorím plynule čínsky! A zase ma to vyprovokovalo k aktivite. Začal som teda čítať rôzne čínske klasiky (priznám sa, že aj Mao Zedongovu knihu, ktorú čítali všetci Číňania počas Kultúrnej revolúcie – vrámci hesla „spoznaj svojho nepriateľa“) a pátrať po rôznych témach, ktoré som zatiaľ nechávať ležať ladom. A tak som vyspovedal pár Číňanov o Nobelovej cene, rôznych tibetských záležitostiach a podobne. A dozvedel som sa celkom zaujímavé veci.
Okrem toho som pridal vo svojej snahe zistiť, čo tu robia všetci tí divní zahraniční ľudia. Teraz myslím tých, ktorí neučia angličtinu – to nie je až také ťažké pochopiť. Totiž, nachádzajú sa tu dve skupiny cudzincov. Prvá, trochu lenivejšia, je charakteristická hyperaktívnym a neformálnym vystupovaním a ošatením – toto sú učitelia angličtiny. Druhá skupina zase vyzerá o niečo civilizovanejšie, vystupuje sebavedome a ošatenie často pozostáva z kravatoidných kúskov - jedná sa o „businessmenov“. Mimochodom, napriek tomu, že sa jedná o dosť rozdielnych ľudí, panujú medzi nimi veľmi dobré vzťahy, každý akoby chápal, že sme tu na jednej lodi v cudzích vodách (-:
Takže, späť k téme – čo tu robia businessmeni? Predsa business. V skutočnosti, všetci tu robia business, ako v zlatých časov konca 19. a začiatku 20. storočia v Amerike, keď bolo možné všetko. Takýto pocit som tu nadobudol a každá ďalšia debata ma v ňom iba utvrdzuje. Tak uvidíme. O dva týždne je u nás v mestečku najväčší čínsky veľtrh – Canton Fair a chystám sa na neho vyraziť a nájsť si prípadne nejakú part time prácu. Možno sa niečomu priučím.
No a medzi tým samozrejme pár výletov. Ani veľmi neviem kde, pravdepodobne iba tu po provincii – destinácie majú na starosti moji miestni kamoši (úspešne som to outsourcoval (-: ). Takže sa veľmi teším na nasledujúce dni, ktoré budú opäť veľmi dinamické. Mám predsa už len 4 mesiace, tak si nemôžem dovoliť žiadny relax! Teda, pokiaľ mi daju toľko víz... Pretože dnes na úrade mi povedali, že môžem požiadať iba o mesačné turistické... Tak uvidíme ako to dopadne.
Pred pár dňami som si na prstoch počítal ako dlho tu už som a ako dlho (pravdepodobne) ešte budem a vyšiel mi pomer 1.5 mesiaca ku cca 4 mesiacom. To už znie dosť krátko. Trochu ma to šokovalo – veď ešte stále nehovorím plynule čínsky! A zase ma to vyprovokovalo k aktivite. Začal som teda čítať rôzne čínske klasiky (priznám sa, že aj Mao Zedongovu knihu, ktorú čítali všetci Číňania počas Kultúrnej revolúcie – vrámci hesla „spoznaj svojho nepriateľa“) a pátrať po rôznych témach, ktoré som zatiaľ nechávať ležať ladom. A tak som vyspovedal pár Číňanov o Nobelovej cene, rôznych tibetských záležitostiach a podobne. A dozvedel som sa celkom zaujímavé veci.
Okrem toho som pridal vo svojej snahe zistiť, čo tu robia všetci tí divní zahraniční ľudia. Teraz myslím tých, ktorí neučia angličtinu – to nie je až také ťažké pochopiť. Totiž, nachádzajú sa tu dve skupiny cudzincov. Prvá, trochu lenivejšia, je charakteristická hyperaktívnym a neformálnym vystupovaním a ošatením – toto sú učitelia angličtiny. Druhá skupina zase vyzerá o niečo civilizovanejšie, vystupuje sebavedome a ošatenie často pozostáva z kravatoidných kúskov - jedná sa o „businessmenov“. Mimochodom, napriek tomu, že sa jedná o dosť rozdielnych ľudí, panujú medzi nimi veľmi dobré vzťahy, každý akoby chápal, že sme tu na jednej lodi v cudzích vodách (-:
Takže, späť k téme – čo tu robia businessmeni? Predsa business. V skutočnosti, všetci tu robia business, ako v zlatých časov konca 19. a začiatku 20. storočia v Amerike, keď bolo možné všetko. Takýto pocit som tu nadobudol a každá ďalšia debata ma v ňom iba utvrdzuje. Tak uvidíme. O dva týždne je u nás v mestečku najväčší čínsky veľtrh – Canton Fair a chystám sa na neho vyraziť a nájsť si prípadne nejakú part time prácu. Možno sa niečomu priučím.
No a medzi tým samozrejme pár výletov. Ani veľmi neviem kde, pravdepodobne iba tu po provincii – destinácie majú na starosti moji miestni kamoši (úspešne som to outsourcoval (-: ). Takže sa veľmi teším na nasledujúce dni, ktoré budú opäť veľmi dinamické. Mám predsa už len 4 mesiace, tak si nemôžem dovoliť žiadny relax! Teda, pokiaľ mi daju toľko víz... Pretože dnes na úrade mi povedali, že môžem požiadať iba o mesačné turistické... Tak uvidíme ako to dopadne.
štvrtok 24. marca 2011
Yangshuo and around
Well, after long weeks in civilized world I finally managed to escape and went to neighboring province Guangxi to see the place called Yangshuo. I have to admit that even though I had been looking forward to that, right before I left I felt a bit lazy and definitely not in the right travel mood. However, I left and I even caught the bus, what is particularly very good start of every travel.
Travelling in buses in China seems much more comfortable than in India. I got a bed (somewhat shorter than my body, but whatever) and even a blanket! I think all the people who were warning me about how uncomfortable Chinese buses are should go visit India and then feel very sorry about what they said. Indeed, no problem at all and when I arrived to the place at 3.30 I was upset it was over and I had to go out to the rainy night and found the accommodation. Fortunately, it wasn’t big problem, as there was a weird guy waiting for the tourists and he offered a hostel. I beat the price almost to the half and took it (Chinese are not that good in bargaining (-: ).
Next day I woke up to another rainy day. But the scenery around was amazing and I found immediately my travelling spirit. I walked into the first shop, bought a raincoat, then got a bike and set off for an exploring trip. Ok, in between I also changed the accommodation for the cheapest and coolest in town (-:
So few words about the place. Yangshuo should be a city of some 300.000 people and is surrounded by probably thousands of rocky (karst) hills growing from the perfectly flat ground. I don’t exaggerate, I counted it myself how many I could see from a random spot in the town and I counted about 70. And during next days I was moving for quite some distances to various directions and it was all the same – these amazing rock hills everywhere. It felt really like in a fairy tale, with the rainy weather even more.
I spent the first day on the bike and as my ass could feel it I decided to walk the second day. These two days gave me first insights into Chinese village life. I saw some real people living in villages, though foreigners were also sometimes present as Yangshuo nearby is one of the most touristic places in China. But it was very nice and I will definitely go for more village-exploring in coming weeks.
On the third day I took the course of Chinese cooking. Yes, that’s right. When I am back I will be (hopefully) able to cook something very cool.
So that’s for today. It was a great trip indeed and maybe it doesn’t look so but many small stories happened as well. I talked to local people (yes, in Chinese, or maybe we can call it "broken Chinese"), I met some very nice travelers, I saw (for me) too many western tourists, bought two stylish Chinese musical instruments, made a street artist painted my Chinese name and many more. I liked it a lot there and I am looking forward now to another trip. Until then, my life will be the one of an ordinary “Guangzhou ren”. Bai baaai!
Travelling in buses in China seems much more comfortable than in India. I got a bed (somewhat shorter than my body, but whatever) and even a blanket! I think all the people who were warning me about how uncomfortable Chinese buses are should go visit India and then feel very sorry about what they said. Indeed, no problem at all and when I arrived to the place at 3.30 I was upset it was over and I had to go out to the rainy night and found the accommodation. Fortunately, it wasn’t big problem, as there was a weird guy waiting for the tourists and he offered a hostel. I beat the price almost to the half and took it (Chinese are not that good in bargaining (-: ).
Next day I woke up to another rainy day. But the scenery around was amazing and I found immediately my travelling spirit. I walked into the first shop, bought a raincoat, then got a bike and set off for an exploring trip. Ok, in between I also changed the accommodation for the cheapest and coolest in town (-:
So few words about the place. Yangshuo should be a city of some 300.000 people and is surrounded by probably thousands of rocky (karst) hills growing from the perfectly flat ground. I don’t exaggerate, I counted it myself how many I could see from a random spot in the town and I counted about 70. And during next days I was moving for quite some distances to various directions and it was all the same – these amazing rock hills everywhere. It felt really like in a fairy tale, with the rainy weather even more.
I spent the first day on the bike and as my ass could feel it I decided to walk the second day. These two days gave me first insights into Chinese village life. I saw some real people living in villages, though foreigners were also sometimes present as Yangshuo nearby is one of the most touristic places in China. But it was very nice and I will definitely go for more village-exploring in coming weeks.
On the third day I took the course of Chinese cooking. Yes, that’s right. When I am back I will be (hopefully) able to cook something very cool.
So that’s for today. It was a great trip indeed and maybe it doesn’t look so but many small stories happened as well. I talked to local people (yes, in Chinese, or maybe we can call it "broken Chinese"), I met some very nice travelers, I saw (for me) too many western tourists, bought two stylish Chinese musical instruments, made a street artist painted my Chinese name and many more. I liked it a lot there and I am looking forward now to another trip. Until then, my life will be the one of an ordinary “Guangzhou ren”. Bai baaai!
streda 9. marca 2011
Výlet do Hong Kongu
Konečne som po pár dinamických dňoch v ďalekom Hong Kongu naspäť doma v Číne! Hong Kong bol neskutočný, úchvatný a extra ultra moderný. Cítil som sa ako dedinčan vo veľkomeste. Aj napriek tomu, že som dosť unavený, a že som tam toho až tak veľa nerobil, som úplne fascinovaný. Ani neviem kde mám začať. Tak skúsim použiť rokmi overenú taktiku a začnem na začiatku.
Autobus do Hong Kongu (HK) mi odchádza 5 minút peši od práce, alebo aj 5 minút od bytu. Príjemné. Hneď po príchode do HK som vyskúšal či to je tam naozaj také s angličtinou ako sa hovorí. Nechcelo sa mi veriť, že 2 hodiny od miesta, kde nehovorí anglicky NIKTO, zrazu hovoria anglicky VšETCI. A tak som sa hneď po vystúpení z autobusu osopil na najbližšieho predavača hot dogov, že kde je metro stanica. Vedel. Aj po anglicky aj kde je metro stanica. Cestou k nej som si uvedemil, že nemám miestnu menu a teda som vyskúšal tetu v ďalšom pochybnom obchode. Odpovedala, že „pravdepodobne“ už budú všetky zmenárne zavreté. Zase trefa. Skutočne, počas 3 dní v HK drvivá väčšina ľudí vládla jazyku bieleho muža a tých pár, ktorí nie, to maskovali 5 slovíčkami (tak ako ja v Číne s čínštinou).
Pikoška pre ekonómov: HK doláre vydávajú tri súkromné banky, takže sa môže stať (a aj stáva), že máte v peňaženke tri rozdielne 20 dolárovky.
Metro. Ďalší šok. V HK majú na väčšine metrových staniciach k dispozícii počítače s internetom. Okrem toho je tam aj zadarmo wifi. Takže všetci ľudia v metre telefonujú, hrajú dáke hry, surfujú po internete abo chatujú s kamošmi.
Býval som u couchsurfera, ktorý bol zhodou okolností bankár z Taiwanu. Veľmi zaujímavé, tri dni som ho poctivo spovedal o všetkom, čo ma len napadlo, takže mám pomerne dosť nových informácii (-: Býval v cca 50 (!!) poschodovom paneláku, ale iba na 21. poschodí. A panelák vyzeral asi ako slovenský neexistujúci 5 hviezdičkový hotel. Sluhovia otvárali dvere pri vchode, luster asi cez 3 poschodia, milión rôznych blbostí. Nebudem sa rozpisovať.
Ak by ste chceli trochu všeobecných info ako to v HK naozaj je, tak územie HK zaberá teritórium cca 1000 km štvrorcových. To je trikrát toľko ako Malta. Je tam ale 7 mil. obyvateľov (to je asi 17 krát toľko ako na Malte a už Malta je pekne prepchatá) a väčšinu územia tvoria úžasné kopce, takže v konečnom dôsledku je väčšina ľudí natlačená na malej časti územia. Táto časť teda vyzerá tak, že sú tam všade mrakodrapy, ulice sú poprepájané krytými prechodmi, podchodmi a inými chodmi pre pešiakov. V HK je aj (vraj) najdlhší eskalátor na svete – cesta trvá cca 10 mninút. Ale bol som sklamaný, pretože je to v skutočnosti niekoľko eskalátorov za sebou, nie jeden neprerušený. A veľmi zaujímavá vec – v HK vraj 95% ľudá používa na dopravu mestskú dopravu. Je to aj pochopiteľné, pretože ulice sú veľmi úzke a hromadná doprava veľmi dobrá. Vedie to potom k tomu, že väčšinu času sa úbohý turista prechádza pomedzi vyobliekaných svetových bankárov. Zvažujem, že najbližiše pôjdem do HK v obleku, aby som nebol až taký nápadný.
Čo som teda robil 3 dni v HK? Ani sám neviem. Tak som sa rôzne poflakoval, navštívil som pár múzei, bol som na pár kopcoch, pozrel som pár templov, galérii a parkov a tak. Myslím, že ako prvá návšteva to bolo veľmi reprezentatívne. Hong Kong vyzerá ináč ako Čína (Guangzhou). Na prvý pohľad pôsobia možno rovnako „rozvinuto“ (megalománsky), ale v HK je to všetko veľmi efektívne a premyslené. Tu v Guangzhou je to také rýchlokvasené, vidno, že je všetko nové. Aj ľudia na to ešte možno nie sú zvyknutí. Na druhej strane, tu v Guangzhou človek stretne všade normálnych ľudí, kým v HK sú to samí bankárí, svetoví obchodníci a podobne. Byť späť je teda trochu osviežujúce. Ale už sa teším na ďalší vízový výlet, ktorý bude pravdepodobne do kopcov. Musím si však počkať na lepšie počasie, lebo momentálne prišli jarné dažde a je to trochu na nič.
Autobus do Hong Kongu (HK) mi odchádza 5 minút peši od práce, alebo aj 5 minút od bytu. Príjemné. Hneď po príchode do HK som vyskúšal či to je tam naozaj také s angličtinou ako sa hovorí. Nechcelo sa mi veriť, že 2 hodiny od miesta, kde nehovorí anglicky NIKTO, zrazu hovoria anglicky VšETCI. A tak som sa hneď po vystúpení z autobusu osopil na najbližšieho predavača hot dogov, že kde je metro stanica. Vedel. Aj po anglicky aj kde je metro stanica. Cestou k nej som si uvedemil, že nemám miestnu menu a teda som vyskúšal tetu v ďalšom pochybnom obchode. Odpovedala, že „pravdepodobne“ už budú všetky zmenárne zavreté. Zase trefa. Skutočne, počas 3 dní v HK drvivá väčšina ľudí vládla jazyku bieleho muža a tých pár, ktorí nie, to maskovali 5 slovíčkami (tak ako ja v Číne s čínštinou).
Pikoška pre ekonómov: HK doláre vydávajú tri súkromné banky, takže sa môže stať (a aj stáva), že máte v peňaženke tri rozdielne 20 dolárovky.
Metro. Ďalší šok. V HK majú na väčšine metrových staniciach k dispozícii počítače s internetom. Okrem toho je tam aj zadarmo wifi. Takže všetci ľudia v metre telefonujú, hrajú dáke hry, surfujú po internete abo chatujú s kamošmi.
Býval som u couchsurfera, ktorý bol zhodou okolností bankár z Taiwanu. Veľmi zaujímavé, tri dni som ho poctivo spovedal o všetkom, čo ma len napadlo, takže mám pomerne dosť nových informácii (-: Býval v cca 50 (!!) poschodovom paneláku, ale iba na 21. poschodí. A panelák vyzeral asi ako slovenský neexistujúci 5 hviezdičkový hotel. Sluhovia otvárali dvere pri vchode, luster asi cez 3 poschodia, milión rôznych blbostí. Nebudem sa rozpisovať.
Ak by ste chceli trochu všeobecných info ako to v HK naozaj je, tak územie HK zaberá teritórium cca 1000 km štvrorcových. To je trikrát toľko ako Malta. Je tam ale 7 mil. obyvateľov (to je asi 17 krát toľko ako na Malte a už Malta je pekne prepchatá) a väčšinu územia tvoria úžasné kopce, takže v konečnom dôsledku je väčšina ľudí natlačená na malej časti územia. Táto časť teda vyzerá tak, že sú tam všade mrakodrapy, ulice sú poprepájané krytými prechodmi, podchodmi a inými chodmi pre pešiakov. V HK je aj (vraj) najdlhší eskalátor na svete – cesta trvá cca 10 mninút. Ale bol som sklamaný, pretože je to v skutočnosti niekoľko eskalátorov za sebou, nie jeden neprerušený. A veľmi zaujímavá vec – v HK vraj 95% ľudá používa na dopravu mestskú dopravu. Je to aj pochopiteľné, pretože ulice sú veľmi úzke a hromadná doprava veľmi dobrá. Vedie to potom k tomu, že väčšinu času sa úbohý turista prechádza pomedzi vyobliekaných svetových bankárov. Zvažujem, že najbližiše pôjdem do HK v obleku, aby som nebol až taký nápadný.
Čo som teda robil 3 dni v HK? Ani sám neviem. Tak som sa rôzne poflakoval, navštívil som pár múzei, bol som na pár kopcoch, pozrel som pár templov, galérii a parkov a tak. Myslím, že ako prvá návšteva to bolo veľmi reprezentatívne. Hong Kong vyzerá ináč ako Čína (Guangzhou). Na prvý pohľad pôsobia možno rovnako „rozvinuto“ (megalománsky), ale v HK je to všetko veľmi efektívne a premyslené. Tu v Guangzhou je to také rýchlokvasené, vidno, že je všetko nové. Aj ľudia na to ešte možno nie sú zvyknutí. Na druhej strane, tu v Guangzhou človek stretne všade normálnych ľudí, kým v HK sú to samí bankárí, svetoví obchodníci a podobne. Byť späť je teda trochu osviežujúce. Ale už sa teším na ďalší vízový výlet, ktorý bude pravdepodobne do kopcov. Musím si však počkať na lepšie počasie, lebo momentálne prišli jarné dažde a je to trochu na nič.
štvrtok 3. marca 2011
Ako sa stať miestňakom v Guangzhou
Pozdravujem zo slnečného Guangzhou! Som rád, že to môžem dnes začať takto pozitívne, pretože posledné dva týždne bolo počasie skutočne revolučné. Kým prvý týždeň som sa všade pohyboval v cegečkach (mimovýchodňari sa opýtajú kamarátov), dvoch tričkách a dvoch mikinách, minulý týždeň som si už vyrazil do mesta v kraťasoch. Momentálne sa počasie ustálilo na úrovni krátkeho trička a nohavíc (Číňania chodia stále v čižmách a kožuchoch).
Môj život sa tu začal dosť rapídne zaplňovať rôznymi aktivitami. Stále ma nepustil pocit, že sa dokážem naučiť čínsky, dokonca by som povedal, že už aj ľudia okolo mňa si zvykli na tento môj sebavedomý prístup a prestali sa mi vysmievať. Okrem toho všade naokolo hrdo vyhlasujem, že žijem v Guangzhou a som tu miestny. Toto vyhlásenie nie je až také bizarné, väčšina Guangzhou totiž tvoria prisťahovalci z rôznych kútov Číny. Niečo ako že v Brne tiež nikdy nestretnete naozajstného Brňaka. Napriek tomu ma môj vonkajší vzhľad robí trochu vzdialený pojmu „Guangzhou local“, preto je to vždy dobrá sranda vysvetlovať niekomu môj status.
Predvčerom som bol hrať čínsky národný šport bedminton a ešte stále to cítim vždy,keď si chcem sadnúť, alebo sa prevaliť v postely. Dúfam, že sa to po ďalších návštevách kurtov zlepší. Ale bolo to super a určite tam pôjdem.
Pred pár dňami som sa naučil hrať čínsky šach. Úžasná vec. Princíp je viac menej podobný nášmu šachu, akurát figúrky majú iné schopnosti. Mal som z toho teda pocit ako keď si k nejakej dobrej hre kúpite datadisk. V čínskom šachu tak máte v strede rieku, nie je tam kráľovná, máte dvoch slonov a ďalšie milé rozdiely. Jeden rozdiel je ale trochu problematický – „figúrky“ nie sú v skutočnosti figúrkami, ale iba kameňmi s čínskym slovom. Okrem toho sú nápisy v niektorých prípadoch na jednotlivých stranách rozdielne aj v prípade rovnakých figúr. Takže na to aby ste si čínsky šach mohli zahrať, sa musíte naučiť cca 15 čínskych znakov. Alebo si pod nich napísať čo to je (-:
A ešte som sa naučiť hrať aj Go. To možno poznáte. Je to super vec.
Ortodoxné turistické atrakcie som zatiaľ nezačal vymetať. Navštívil som zatiaľ nejaké dve historické budovy, ale oproti tým všetkým mrakodrapom a skleneným budovám vyzerajú ako od chudobných príbuzných. Myslím, že na to bude ešte dosť času. Veď som miestňak.
Práca mi zatiaľ moje plány veľmi nekríži, víkendy sú plné, týždne pomerne prázdne. Možno sa to bude trochu meniť, ale momentálne mi to vyhovuje. Ani neviem, čo mi tu chýba. Asi to, že som stále nevytiahol päty z tohto mesta. Ale to sa zmení. V nedelu idem na výlet do Hong Kongu.
Hasta luego compañeros!
Môj život sa tu začal dosť rapídne zaplňovať rôznymi aktivitami. Stále ma nepustil pocit, že sa dokážem naučiť čínsky, dokonca by som povedal, že už aj ľudia okolo mňa si zvykli na tento môj sebavedomý prístup a prestali sa mi vysmievať. Okrem toho všade naokolo hrdo vyhlasujem, že žijem v Guangzhou a som tu miestny. Toto vyhlásenie nie je až také bizarné, väčšina Guangzhou totiž tvoria prisťahovalci z rôznych kútov Číny. Niečo ako že v Brne tiež nikdy nestretnete naozajstného Brňaka. Napriek tomu ma môj vonkajší vzhľad robí trochu vzdialený pojmu „Guangzhou local“, preto je to vždy dobrá sranda vysvetlovať niekomu môj status.
Predvčerom som bol hrať čínsky národný šport bedminton a ešte stále to cítim vždy,keď si chcem sadnúť, alebo sa prevaliť v postely. Dúfam, že sa to po ďalších návštevách kurtov zlepší. Ale bolo to super a určite tam pôjdem.
Pred pár dňami som sa naučil hrať čínsky šach. Úžasná vec. Princíp je viac menej podobný nášmu šachu, akurát figúrky majú iné schopnosti. Mal som z toho teda pocit ako keď si k nejakej dobrej hre kúpite datadisk. V čínskom šachu tak máte v strede rieku, nie je tam kráľovná, máte dvoch slonov a ďalšie milé rozdiely. Jeden rozdiel je ale trochu problematický – „figúrky“ nie sú v skutočnosti figúrkami, ale iba kameňmi s čínskym slovom. Okrem toho sú nápisy v niektorých prípadoch na jednotlivých stranách rozdielne aj v prípade rovnakých figúr. Takže na to aby ste si čínsky šach mohli zahrať, sa musíte naučiť cca 15 čínskych znakov. Alebo si pod nich napísať čo to je (-:
A ešte som sa naučiť hrať aj Go. To možno poznáte. Je to super vec.
Ortodoxné turistické atrakcie som zatiaľ nezačal vymetať. Navštívil som zatiaľ nejaké dve historické budovy, ale oproti tým všetkým mrakodrapom a skleneným budovám vyzerajú ako od chudobných príbuzných. Myslím, že na to bude ešte dosť času. Veď som miestňak.
Práca mi zatiaľ moje plány veľmi nekríži, víkendy sú plné, týždne pomerne prázdne. Možno sa to bude trochu meniť, ale momentálne mi to vyhovuje. Ani neviem, čo mi tu chýba. Asi to, že som stále nevytiahol päty z tohto mesta. Ale to sa zmení. V nedelu idem na výlet do Hong Kongu.
Hasta luego compañeros!
streda 23. februára 2011
Prvé a druhé dojmy
Taak a konečne som sa dostal k napísaní čo to o mojich prvých dojmoch z mojej novej destinácie. Chvíľu to trvalo a to z viacerých dôvodov. Asi hlavný je ten, že prvý dojem bol taký, že som sa cítil kompletne stratený a písať blog bola tá posledná vec, na ktorú som myslel. Tento pocit ma držal takmer týždeň. Počas tohto času som absolútne netušil kde bývam, kde pracujem a už vôbec nie ako sa dostanem do mesta. Po týždni sa to však zlepšilo a dnes (cca 10 dní) sa už cítim relatívne ok. Napr. som sa včera v obchode dokázal spýtať či majú čípovú kartu na metro a potom som si ju aj kúpil!
Kde som sa to teda ocitol. Mestečko Guangzhou, približne medzi Hong Kongom a Macaom (kam sa chystám za krátku dobu kvôli vízam) je vraj tretie najväčšie mesto v Číne. Koľko obyvateľov tu žije je záhadou asi pre všetkých, údaje s ktorými som sa stretol sa pohybujú medzi 7 a 17 miliónov. Je naozaj veľké. A väčšiu časť z týchto ľudí tvoria Číňania (-:
Čo tu robím? Učím angličtinu malé deti. Hmm, no, práca teda asi nie je úplne smer mojej celo životnej kariéry, ale má niekoľko výhod. Pracujem viac menej iba 3 dni v týždni (aj keď nevýhoda je, že je to piatok - nedeľa), budem to mať celkom ok zaplatené, a teda môžem po nejakom čase žiť ako človek, nie ako študent, alebo bezdomovec. Mal by som mať teda dosť času na to, aby som sa naučil čím viac o Číne, čo bol hlavný dôvod, prečo som sa tu rozhodol prísť. Hej, a budem tu cca pol roka. Kľudne ma dojdite pozrieť.
Ako to tu vyzerá? Je to tu dosť husto rozvinuté. Taký bežný pohľad na ulicu pripomína lunapark, alebo nejaký stredne dobrý futuristický film, ktorý sa snaží blikajúcimi svetlami navodiť tú správnu atmosféru. Mesto je to inak s veľmi významnou históriou, ale po pohľade na to si to asi nikto nemyslí – úbohé historické budovy sa krčia popri ohromných vysvietených sklenených budovách a iných moderných architektonických výkrikov. Spomenul som si aj na svoj ostravský pocit, keď som sa prechádzal po tých ohromných širokých „uliciach“ s radovými 17 poschodovými blokmi.
Jedna z najpodstatnejších vecí, ktoré tu budú ovplyvňovať môj život je asi úroveň mojej čínstiny. Pre mnohých asi nepoviem nič nové, ale reč „čínstina“ je v skutočnosti asi taký pravdivý pojem ako keby sme angličtinu považovali za „európštinu“. No dobre, je to trochu lepšie. Aj napriek tomu je v Číne niekoľko jazykov a tá správna čínstina (Mandarin) sa používa ako lingua franca a je ustavená podľa nárečia z Pekingu. A to je odo mňa dosť ďaleko (-: Guangzhou je centrum kantónskej oblasti a tak miestňaci holdujú hlavne tomuto jazyku. Čo by pre mňa v praxi znamenalo, že aj keď zvládnem dosť dobre mandarin, tak stále sa s kantónsky hovoriacimi občanmi nedohovorím. Na šťastie je tu dosť veľa prisťahovalcov a v meste sa Mandarin dosť používa. A tak som sa teda do čínštiny s plnou vervou pustil a stále ma drží pozitívny pocit, že sa za ten pol rok naučím obstojne dohovoriť. Čínske znaky do toho ale nepočítam, tie som z pochopiteľných dôvodov vypustil, aj keď sa asi tiež pár z nich naučím.
A čo je na Číne najlepšie? Dá sa tu slobodne piť pivo za slobodnú cenu, dá sa tu slobodne stretávať s holkami a dosť dobre to tu čelkovo funguje. Pre ďalšie diskrétne komentáre si počkajte na ďalší príspevok, alebo kontaktujte autora (-: Čus.
Kde som sa to teda ocitol. Mestečko Guangzhou, približne medzi Hong Kongom a Macaom (kam sa chystám za krátku dobu kvôli vízam) je vraj tretie najväčšie mesto v Číne. Koľko obyvateľov tu žije je záhadou asi pre všetkých, údaje s ktorými som sa stretol sa pohybujú medzi 7 a 17 miliónov. Je naozaj veľké. A väčšiu časť z týchto ľudí tvoria Číňania (-:
Čo tu robím? Učím angličtinu malé deti. Hmm, no, práca teda asi nie je úplne smer mojej celo životnej kariéry, ale má niekoľko výhod. Pracujem viac menej iba 3 dni v týždni (aj keď nevýhoda je, že je to piatok - nedeľa), budem to mať celkom ok zaplatené, a teda môžem po nejakom čase žiť ako človek, nie ako študent, alebo bezdomovec. Mal by som mať teda dosť času na to, aby som sa naučil čím viac o Číne, čo bol hlavný dôvod, prečo som sa tu rozhodol prísť. Hej, a budem tu cca pol roka. Kľudne ma dojdite pozrieť.
Ako to tu vyzerá? Je to tu dosť husto rozvinuté. Taký bežný pohľad na ulicu pripomína lunapark, alebo nejaký stredne dobrý futuristický film, ktorý sa snaží blikajúcimi svetlami navodiť tú správnu atmosféru. Mesto je to inak s veľmi významnou históriou, ale po pohľade na to si to asi nikto nemyslí – úbohé historické budovy sa krčia popri ohromných vysvietených sklenených budovách a iných moderných architektonických výkrikov. Spomenul som si aj na svoj ostravský pocit, keď som sa prechádzal po tých ohromných širokých „uliciach“ s radovými 17 poschodovými blokmi.
Jedna z najpodstatnejších vecí, ktoré tu budú ovplyvňovať môj život je asi úroveň mojej čínstiny. Pre mnohých asi nepoviem nič nové, ale reč „čínstina“ je v skutočnosti asi taký pravdivý pojem ako keby sme angličtinu považovali za „európštinu“. No dobre, je to trochu lepšie. Aj napriek tomu je v Číne niekoľko jazykov a tá správna čínstina (Mandarin) sa používa ako lingua franca a je ustavená podľa nárečia z Pekingu. A to je odo mňa dosť ďaleko (-: Guangzhou je centrum kantónskej oblasti a tak miestňaci holdujú hlavne tomuto jazyku. Čo by pre mňa v praxi znamenalo, že aj keď zvládnem dosť dobre mandarin, tak stále sa s kantónsky hovoriacimi občanmi nedohovorím. Na šťastie je tu dosť veľa prisťahovalcov a v meste sa Mandarin dosť používa. A tak som sa teda do čínštiny s plnou vervou pustil a stále ma drží pozitívny pocit, že sa za ten pol rok naučím obstojne dohovoriť. Čínske znaky do toho ale nepočítam, tie som z pochopiteľných dôvodov vypustil, aj keď sa asi tiež pár z nich naučím.
A čo je na Číne najlepšie? Dá sa tu slobodne piť pivo za slobodnú cenu, dá sa tu slobodne stretávať s holkami a dosť dobre to tu čelkovo funguje. Pre ďalšie diskrétne komentáre si počkajte na ďalší príspevok, alebo kontaktujte autora (-: Čus.
nedeľa 13. februára 2011
Prestup v Malajzii
Prešlo menej ako dva týždne a ja som opäť na letisku a môžem sa zamýšľať nad tým, ako som prežil svoj čas v Malajzii. Na rovinu – bolo to tu úžasné a som fascinovaný. Ani neviem celkom čím presne, je to taký celkový pocit.
Prvá vec, ktorú si musíme vyjasniť je, že Malajzia nie je žiadna rozvojová krajina. Hlavné mesto má jedny z najvyšších a najmodernejších budov na svete a aj ďalšie provinčné mestá vyzerajú podobne – spájajú moderné prvky s vplyvom islamu miestnej kultúry a to zasadené v tropickej atmosfére. Dokonca aj v menšom mestečku nájdete v pohode KFC na námestí (nie že by som tým merial úroveň vyspelosti). Pre mňa osobne bol príchod sem šok a ešte aj dnes posledný deň som sa z toho úplne nespamätal. Rozdiel medzi Indiou a Malajziou je obrovský, a tak som sa prichytil, ako sa pýtam couchsurferky z Bornea, u ktorej som zostal dva dni v Kuala Lumpur, či tu majú smetné koše. V Indii táto otázka dáva veľmi dobrý zmysel, ale v Malajzii už nie úplne a ona reagovala záchvatom smiechu.
Keď som si vybral Malajziu ako prestupný a dovolenkový uzol medzi Indiou a Činou, ani som nevedel ako dobre som si vybral. Totiž, obyvateľstvo Malajzie je multikulturálne a pomerne jednoducho sa dá povedať že je to indicko-čínsky mix. Väčšina obyvateľov sú Malajci, ktorý sú zo zákonu moslimovia a sú niečo ako pôvodní obyvatelia. Významné menšiny tvoria Číňania a Indovia, ktorí sem imigrovali v rozličných vlnách počas posledných pár storočí. Prakticky každé mesto má preto čínsku, indickú a malajskú štvrť a ľudia na ulici tvoria veľmi sympatickú zmes. Ja som tak mal možnosť aspoň trochu plynulejšieho prechodu medzi Indiou a Čínou.
Môj plán v Malajzii bol jednoduchý. Vidieť mrakodrapy, džungľu a gýčový tropický ostrov. Všetko sa mi splnilo. V Malajzii totiž nie je žiadny problém s cestovaním, vlastne s ničím. Všetci tu hovoria po anglicky, každý na ulici poradí, existujú mapy, značky, všetko je jasné. Povedal by som, že je to pre rozmaznaných cestovateľov. India bola rozhodne iný level a ja som sa miestami divil, ako je možné, že mi taxi šofér (často Ind) v pohode poradil, kde je autobusová zastávka a aký autobus mám zobrať apod. V Indii by mi povedal, že stanica nie je, autobus je zrušený, alebo čokoľvek len aby som išiel s ním.
Keď tak nad tým teraz rozmýšľam, tak som tu nezažil žiadne „vzrušujúce“ dobrodružstvo, také ako napr. v Maroku, alebo Indii, kde bolo všetko tak trochu nejasné, zakryté rúškom tajomstva. Tu išlo všetko hladko, bez prieťahou. Dokonca by som povedal, že mentalita ľudí tu bola podobnejšia nám, a tak som na rozdiel od skúsenosti s Indami s Malajcami vedel v pohode vybaviť a prediskutova všetko čo som potreboval.
Ak by ste sa niekto chceli inšpirovať, tak som okrem Kuala Lumpur, kde som strávil cca 2-3 dni navštívil národný park Taman Negar, kde som si dal dva dni trekking cez džungľu. Potom som išiel na sever k Thajským hraniciam do Kota Bahru, tu som si dal výborný bicyklový deň a navštívil som kopu thajských a čínskych budhistických kláštorov a chrámov. A bežná dedinská atmosféra bola úžasná. Rovnako som sa počas tohto dňa tak spálil, že ešte dnes po 5 dňoch mám pluzgiere po rukách. To sú problémy, však... No a potom som išiel na Perhentian Islands, kde som postupne prešiel malý aj veľký ostrov. Musím povedať, že jazda motorovým člnom, ktorý si to polhodinu dáva cca 50km/hod je dobrý adrenalín. Mnohí z vás si určite spomenú, že nie som úplne fanúšik kolotočov, toto bolo niečo podobné. Ale bolo to super.
Aby som dal aspoň jednu pikošku, tak ma teraz napadlo niečo z ostrovov. Prechádzal som sa tak poza jeden hotel a zrazu som narazil na nejakého obrovského plaza, naozaj mal aspoň 3-4 metre a vyzeral teda približne ako krokodíl. Bol priamo predo mnou na lesnej cestičke a okolo som videl pár ďalších, menších, iba 2 metrových. Keď jeden miestňak videl mojej zdesenie – tak to okomentoval ako „nekušu“. A fakt nekusali.
PS: Úroveň miestnych podmienok vidno aj na tom, že po dopísaní tohto článku ho môžem rovno poslať cez free letiskové wifi. No úžas. Už som zvedavý na Čínu.
Prvá vec, ktorú si musíme vyjasniť je, že Malajzia nie je žiadna rozvojová krajina. Hlavné mesto má jedny z najvyšších a najmodernejších budov na svete a aj ďalšie provinčné mestá vyzerajú podobne – spájajú moderné prvky s vplyvom islamu miestnej kultúry a to zasadené v tropickej atmosfére. Dokonca aj v menšom mestečku nájdete v pohode KFC na námestí (nie že by som tým merial úroveň vyspelosti). Pre mňa osobne bol príchod sem šok a ešte aj dnes posledný deň som sa z toho úplne nespamätal. Rozdiel medzi Indiou a Malajziou je obrovský, a tak som sa prichytil, ako sa pýtam couchsurferky z Bornea, u ktorej som zostal dva dni v Kuala Lumpur, či tu majú smetné koše. V Indii táto otázka dáva veľmi dobrý zmysel, ale v Malajzii už nie úplne a ona reagovala záchvatom smiechu.
Keď som si vybral Malajziu ako prestupný a dovolenkový uzol medzi Indiou a Činou, ani som nevedel ako dobre som si vybral. Totiž, obyvateľstvo Malajzie je multikulturálne a pomerne jednoducho sa dá povedať že je to indicko-čínsky mix. Väčšina obyvateľov sú Malajci, ktorý sú zo zákonu moslimovia a sú niečo ako pôvodní obyvatelia. Významné menšiny tvoria Číňania a Indovia, ktorí sem imigrovali v rozličných vlnách počas posledných pár storočí. Prakticky každé mesto má preto čínsku, indickú a malajskú štvrť a ľudia na ulici tvoria veľmi sympatickú zmes. Ja som tak mal možnosť aspoň trochu plynulejšieho prechodu medzi Indiou a Čínou.
Môj plán v Malajzii bol jednoduchý. Vidieť mrakodrapy, džungľu a gýčový tropický ostrov. Všetko sa mi splnilo. V Malajzii totiž nie je žiadny problém s cestovaním, vlastne s ničím. Všetci tu hovoria po anglicky, každý na ulici poradí, existujú mapy, značky, všetko je jasné. Povedal by som, že je to pre rozmaznaných cestovateľov. India bola rozhodne iný level a ja som sa miestami divil, ako je možné, že mi taxi šofér (často Ind) v pohode poradil, kde je autobusová zastávka a aký autobus mám zobrať apod. V Indii by mi povedal, že stanica nie je, autobus je zrušený, alebo čokoľvek len aby som išiel s ním.
Keď tak nad tým teraz rozmýšľam, tak som tu nezažil žiadne „vzrušujúce“ dobrodružstvo, také ako napr. v Maroku, alebo Indii, kde bolo všetko tak trochu nejasné, zakryté rúškom tajomstva. Tu išlo všetko hladko, bez prieťahou. Dokonca by som povedal, že mentalita ľudí tu bola podobnejšia nám, a tak som na rozdiel od skúsenosti s Indami s Malajcami vedel v pohode vybaviť a prediskutova všetko čo som potreboval.
Ak by ste sa niekto chceli inšpirovať, tak som okrem Kuala Lumpur, kde som strávil cca 2-3 dni navštívil národný park Taman Negar, kde som si dal dva dni trekking cez džungľu. Potom som išiel na sever k Thajským hraniciam do Kota Bahru, tu som si dal výborný bicyklový deň a navštívil som kopu thajských a čínskych budhistických kláštorov a chrámov. A bežná dedinská atmosféra bola úžasná. Rovnako som sa počas tohto dňa tak spálil, že ešte dnes po 5 dňoch mám pluzgiere po rukách. To sú problémy, však... No a potom som išiel na Perhentian Islands, kde som postupne prešiel malý aj veľký ostrov. Musím povedať, že jazda motorovým člnom, ktorý si to polhodinu dáva cca 50km/hod je dobrý adrenalín. Mnohí z vás si určite spomenú, že nie som úplne fanúšik kolotočov, toto bolo niečo podobné. Ale bolo to super.
Aby som dal aspoň jednu pikošku, tak ma teraz napadlo niečo z ostrovov. Prechádzal som sa tak poza jeden hotel a zrazu som narazil na nejakého obrovského plaza, naozaj mal aspoň 3-4 metre a vyzeral teda približne ako krokodíl. Bol priamo predo mnou na lesnej cestičke a okolo som videl pár ďalších, menších, iba 2 metrových. Keď jeden miestňak videl mojej zdesenie – tak to okomentoval ako „nekušu“. A fakt nekusali.
PS: Úroveň miestnych podmienok vidno aj na tom, že po dopísaní tohto článku ho môžem rovno poslať cez free letiskové wifi. No úžas. Už som zvedavý na Čínu.
piatok 4. februára 2011
Taký normálny (posledný) deň v Indii
(toto som pisal este v Indii na letisku, ale az teraz som sa dostal na internet. Dojmy z Malajzie budu nabuduce (-: )
Áno, je to tak. Všetko raz musí končiť a tak aj môj presne 5 mesačný pobyt v Indii dnes (2.2.) končí. Momentálne sedím na letisku na juhu Indie v Chennai a myslím, že kým mi otvoria gate (bránu, nie gate-boxerky) tak je ten správny čas na to, aby som prihodil čo to o juhu Indie.
Takže, dnes ráno som sa zobudil v slamenom dome u Tamílcov v dedinke Auroville, v štáte Tamil Nadu. Jedná sa o spirituálno-alternatívny projekt medzinárodného mesta, ktorý založil ashram (niečo ako škola, ale v širšom ponímaní) z Pondichery. Je pomerne zložité vysvetliť o čo sa jedná a keďže som tam strávil iba deň, tak som do toho veľmi nestihol preniknúť, ale bola tam výborná atmosféra.
O 7.00 som nasadol na bicykel a prepravil sa 10km do Pondichery, kde som musel vrátiť bicykel. Bicyklovať sa po hlavnej in dickej ceste je cekom sranda, môžem vás ubezpečiť.
Pondichery je bývalá francúzska kolónia a staré mesto má stále stredomorský look. Indovia sa tam dokonca cudzincom prihovárajú po francúzsky, čo je veľmi milá zmena. Milá preto, lebo vedia väčšinou aj po anglicky, čo využívam viac (-: Trochu som si pojazdil po mestečku, popri pláži a potom zobral autobus do Chennaiu.
Cestoval som 4 hodiny popri východnom pobreží a krajina je tu fascinujúca. Vyzerá to tu na juhu fakt exoticky, samé palmy, kokosy, ľudia nosia na sebe divné veci, pri tom sa usmievajú oveľa častejšie ako sa severe. Cestou do Chennaia som inak minul dedinku Mamalipuram (alebo Mahabalipuram, alebo tak nejako), kde som bol deň pred tým a kde bolo tiež super. Mali tam napr. nejaké 1300 ročné chrámy. Riadny brutál, také my asi nemáme.
No a tak som došiel do Chennaia, vyzdvihol si môj obrovský batoh, ktorý som nechal u kamoša a vybral som sa (spolu s ním) na letisko. Cesta bola tiež typicky indická – najskôr rikša, potom bus a nakoniec vlak.
A tak som tu, za chvíľu odlietam do Kuala Lumpur, kde priletím 20 minút po polnoci, čo je samo o sebe celkom veselé, lebo dnes oslavujú Číňania silvestra a v Malajzii do fraj dosť fičí. Takže vhupnem asi do živých osláv. Už sa teším (-:
Mimochodom, po 4 dňoch na juhu Indie (Tamil Nadu) som prišiel na to, že patrím na juh Indie a nie na sever, tak isto ako patrím na juh Európy a nie na sever (stredná Európa je ok). Je to tu úplne lepšie, viac uvoľnené, menej chaotické, menej špinavé apod. Proste, najbližšie idem na juh!
PS: Cítim sa trochu smutne. Indovia mi budú chýbať. K tomuto celkovo dobrému pocitu dosť prispel aj tento čas na juhu, kde som si to naozaj užil.
PS2: Dúfa, že mi môj dobrý pocit nepokazia na kontrole príručných batožín...
Áno, je to tak. Všetko raz musí končiť a tak aj môj presne 5 mesačný pobyt v Indii dnes (2.2.) končí. Momentálne sedím na letisku na juhu Indie v Chennai a myslím, že kým mi otvoria gate (bránu, nie gate-boxerky) tak je ten správny čas na to, aby som prihodil čo to o juhu Indie.
Takže, dnes ráno som sa zobudil v slamenom dome u Tamílcov v dedinke Auroville, v štáte Tamil Nadu. Jedná sa o spirituálno-alternatívny projekt medzinárodného mesta, ktorý založil ashram (niečo ako škola, ale v širšom ponímaní) z Pondichery. Je pomerne zložité vysvetliť o čo sa jedná a keďže som tam strávil iba deň, tak som do toho veľmi nestihol preniknúť, ale bola tam výborná atmosféra.
O 7.00 som nasadol na bicykel a prepravil sa 10km do Pondichery, kde som musel vrátiť bicykel. Bicyklovať sa po hlavnej in dickej ceste je cekom sranda, môžem vás ubezpečiť.
Pondichery je bývalá francúzska kolónia a staré mesto má stále stredomorský look. Indovia sa tam dokonca cudzincom prihovárajú po francúzsky, čo je veľmi milá zmena. Milá preto, lebo vedia väčšinou aj po anglicky, čo využívam viac (-: Trochu som si pojazdil po mestečku, popri pláži a potom zobral autobus do Chennaiu.
Cestoval som 4 hodiny popri východnom pobreží a krajina je tu fascinujúca. Vyzerá to tu na juhu fakt exoticky, samé palmy, kokosy, ľudia nosia na sebe divné veci, pri tom sa usmievajú oveľa častejšie ako sa severe. Cestou do Chennaia som inak minul dedinku Mamalipuram (alebo Mahabalipuram, alebo tak nejako), kde som bol deň pred tým a kde bolo tiež super. Mali tam napr. nejaké 1300 ročné chrámy. Riadny brutál, také my asi nemáme.
No a tak som došiel do Chennaia, vyzdvihol si môj obrovský batoh, ktorý som nechal u kamoša a vybral som sa (spolu s ním) na letisko. Cesta bola tiež typicky indická – najskôr rikša, potom bus a nakoniec vlak.
A tak som tu, za chvíľu odlietam do Kuala Lumpur, kde priletím 20 minút po polnoci, čo je samo o sebe celkom veselé, lebo dnes oslavujú Číňania silvestra a v Malajzii do fraj dosť fičí. Takže vhupnem asi do živých osláv. Už sa teším (-:
Mimochodom, po 4 dňoch na juhu Indie (Tamil Nadu) som prišiel na to, že patrím na juh Indie a nie na sever, tak isto ako patrím na juh Európy a nie na sever (stredná Európa je ok). Je to tu úplne lepšie, viac uvoľnené, menej chaotické, menej špinavé apod. Proste, najbližšie idem na juh!
PS: Cítim sa trochu smutne. Indovia mi budú chýbať. K tomuto celkovo dobrému pocitu dosť prispel aj tento čas na juhu, kde som si to naozaj užil.
PS2: Dúfa, že mi môj dobrý pocit nepokazia na kontrole príručných batožín...
štvrtok 27. januára 2011
Varanasi and Sarnath
I feel I need to do justice by saying something good about India, as last time it was perhaps too much (-: So this time it will be a positive one and in English!
Last weekend I went after a long time to a trip. That’s not a joke, you might think I am always going somewhere, but actually I was pretty much settled in Delhi and before that in Dharamsala. After some consideration I decided not to go to see Taj Mahal as I don’t want to see rich Indians taking pictures in front of the white building (and often with me having to participate). Instead, I rather chose Varanasi in spite of the fact that all those who visited it were saying it is horrible, dirty and noisy city, even for Indian standards.
In fact, Varanasi is very important place. It lies on Ganges River and with some 3500 years it is one of the oldest cities in the world. Anyway, for Hindus it is also very important religious place as whose ash will be after death scattered in Ganges at Varanasi, their souls will achieve nirvana immediately. Maybe you could understand that the place where 1.2 billion people want to be burnt can look a bit scary. That’s why I was awaiting something very bad. But in fact, I was pleasantly surprised, as the city was even relaxing at some point! That’s truth that we had some arguments with people who are trying to cheat foreigners really too much there and that I had to use my few Hindi swearing I learnt here, but apart from that it was very good. And in the morning sunrise over Ganges, then nice walk around the bank and watching some ceremonies which were taking place... Also boys playing cricket and casual laundry, in Ganges of course. I really liked the place and cannot understand why people say it is horrible. Either I got used to India already or I visited it off-season.
One more thing was great about the trip – 10 kms from Varanasi is a village called Sarnath and it is here where Buddha gave his first teaching 2500 years ago to 5 people. The place has a very special atmosphere and today there are a number of Buddhist temples built by different countries where Buddhism is present (even if I want to be neutral I have to say that the Tibetan one was the best). And around are beautiful gardens and parks – amazing place for relaxing. I bought the teaching Buddha gave there and read it on the way back. Isn’t it cool that in the original book it says that Buddha gave teaching in a deer park near city of Varanasi and both the city and the park still exist? India, nothing changes here, ever.
Well, so that was it. And I have to say that I am leaving Delhi tonight and I am travelling for two days to the south. The plan is to see some places there and then I set off for Malaysia for nearly two weeks intermezzo before moving to China. If you want to hear that explicitly– yes I am very excited about the travel and I am looking forward a lot (-:
Talk to you later
utorok 18. januára 2011
Datadisk - something about India
Well, I have said I would write something more about India and maybe even in English, so let’s do it at the same time. Actually, this is already maybe a forth or so article about the same general topic “India” and surprisingly there is still something I have left out in the others. Not possible, yaaar!! (yar means ‘friend’ in Hindi and Indians use it quite often after sentences).
Indians don’t know what is queue (line). Therefore, when you want to buy something or just ask at the counter or whatever, in Europe you normally wait until it’s your turn and then deal all in peace with your stuff. Not here. There is no line, so you have to fight and think a lot how to get strategic position and finally reach the place. It might sound funny, but I assure you that is some situations it is more like a real fight for life. For example, Delhi metro. Very modern, new, nice and clean, in fact. But, Indians follow rules of jungle and don’t know the basic rule that firstly people get out and only then in. Here when the door get opened, people start fighting for moving in and out at the same time. This is not a joke. Anyway, ladies have special places in first cars, they don’t need to participate in the fight (-:
Indians don’t say “thank you”, “please”, etc. I don’t argue they are rude. But when you thank to somebody he makes a weird face. Sometimes, if you know the person a bit, he would tell you that you don’t need to thank, because you are his friend. It looks like friends don’t need to be kind between each other. And indeed, I was told couple of times that between friends there are both rights and duties. There we are. Don’t say ‘thank you’ to your ‘friend’, he has to do it. On the other hand, don’t be surprised if your friend takes your T-shirt if he likes it. He has right to do it. He is your friend.
Though, Indians do use some polite words, first among them being “sir”. But you already know about this. I have to say now, I quite got use to this, so, please, when I come back home, do call me like this, too. Thank you (-:
It stinks here. Yes, it does. In some places it smells very good and they have some very nice perfumes and flowers and so, but in most places in cities or villages, and especially in Delhi where I am right now, it smells very badly. I don’t think I am too spoiled or posh, so you could imagine that if I am saying it, how true it can be.
Hey, many more can be said. But listen, if some of you are interested about the face of the real and everyday India I have two advices. The book ‘White Tiger’ (author with a difficult Indian name) is amazing and very truly and as I have heard it is becoming a bestseller all around the world. So go on and get it (there is also a Slovak and Czech addition). If you belong to a group of my friends who have read three books in their lives, watch the movie called ‘Outsourced’. I saw it few days ago and it is amazing. It describes very much what life a foreigner has here. I hope you will find it funny as well, if not then it is only funny for those who have been to India and consider coming.
Well, so that’s it. I hope it doesn’t sound too negatively. It was just some things I found interesting and I discussed it with some foreigners and they agree that this is the way it is. On the other hand, I have to say my time in India is approaching its end and I might change the heading of this blog in a while, depending on which country I will move to (-: And from some point of view I am looking forward to a place where things would work a little bit better and people would have again different attitude. But it is clear to me even now I will miss many things from here. For example food and tea. Cause it is aaawesome, yaaaar!!!
pondelok 10. januára 2011
Tibetský článok
Ak si chcete pozrieť môj tibetský článok tak sem http://turcsanyi.blog.sme.sk/c/252844/Par-tibetskych-pribehov-na-dobru-noc.html
pondelok 3. januára 2011
Vianoce v Indii a presun do Dillí
Tak sviatky sú už dávno za nami, minimálne za nami v Indii, a ja som sa dokonca už aj presunul z Dharamsaly do Dillí, kde som nastúpil na dlho očakávanú stáž na veľvyslanectve. Ale k tomu sa dostanem až nabudúce, najskôr som chcel ešte niečo o mojich posledných dňoch v horách.
Vianoce dopadli nakoniec veľmi dobre. Napriek dosť veľkým (ľahko pochopiteľným) problémom so zostavovaním vhodného jedálnička sa nám podarilo poskladať sviatočné menu v zložení kapustnica, zemiakový šalát a ryba. A bolo to naozaj výborné, a to povedali aj rozliční zahraniční návštevníci. Najväčšie prekvapenie bola asi kapustnica, ktorú sme spravili z normálnej kapusty a pre kyslosť sme do nej vyliali ocot. Geniálny trik!
Okrem vianočnej večere, ktorú sme si naozaj užili (a dokonca som dostal aj pár darčekov!) sa však už veľa vianočných udalostí nepritrafilo. Totiž, pre Indov sú Vianoce iba jedným z ďalších sviatkov rozličných miestnych komunít, takže ľudia ich registrujú, ale iba jeden - dva dni, a potom je koniec. Takže niečo ako vianočné stromčeky a koledy od októbra do februára naozaj nehrozia.
Avšak, jedna vec prišla s Vianocami a to hŕby Punjabskych sviatočných turistov. Totiž, ako som sa už raz vyjadroval, Dharamsala (a hlavne časť Mcleod Ganj) je jedno z miest v Indii s najväčšou koncentráciou zahraničných ľudí. Pre miestnych je to teda veľké lákadlo, prísť trochu poočumovať. Takže naše tri ulici v dedine sa zmenili na pouličnú diskotéku na spôsob Punjabi MCs. Priznám sa, že to som naozaj nemusel, a preto som sa uchýlil do odľahlejších častí. Podobná story sa potom opakovala aj na Silvestra, dokonca možno ešte s väčšou intenzitou a to som si už naozaj dal pozor, aby som nenavštívil centrum. Nie že by mi Indovia vadili, ale presne táto konkrétna skupina Indov pod vplyvom alkoholu a iných omamných látok (a pohľadu na Európanov) sa mení na dosť neznesiteľných ľudí.
No, a hladina väčšiny ľudí sa ešte ani poriadne neustálila po Novom roku a ja som sa už vybral na diaľkovú cestu z Dharamsaly do Dillí, krásnych 12 hodín nočného cestovania po indických cestách. Užil som si to znamenite, rovnako ako prvotné presuny po Dillí s dvoma dosť ťažkými batohmi. No, ale zase som nemal žiadne problémy a v pohode som sa dostal na veľvyslanectvo.
Inak, aby som vyjadril aj pár prvých pocitov z Dillí, tak je to katastrofálne mesto (-: Ako typické hlavné mesto, všetko je tu dovedené do dokonalosti. V tomto prípade hlavne chaos, hrozne veľa ľudí a výborné obchodné taktiky pouličných predavačov. Len pre predstavu, včera som mal napr. veľké problémy vysvetliť dvom týpkom, že naozaj nechcem, aby mi na ulici čistili uši. Ale predstavte si, keď som povedal, že som zo Slovenska bez okolkov nalistoval stránku po česky, kde bola napísaná krátka oslavná báseň o tom aký je skvelý čistič uší. Ale predsa len som odolal.
ps: ešte mám pár tibetských príbehov, tak možno sa k nim niekedy ešte vrátim. ak nie, tak sa stačí pri vhodnej príležitosti opýtať (-:
Vianoce dopadli nakoniec veľmi dobre. Napriek dosť veľkým (ľahko pochopiteľným) problémom so zostavovaním vhodného jedálnička sa nám podarilo poskladať sviatočné menu v zložení kapustnica, zemiakový šalát a ryba. A bolo to naozaj výborné, a to povedali aj rozliční zahraniční návštevníci. Najväčšie prekvapenie bola asi kapustnica, ktorú sme spravili z normálnej kapusty a pre kyslosť sme do nej vyliali ocot. Geniálny trik!
Okrem vianočnej večere, ktorú sme si naozaj užili (a dokonca som dostal aj pár darčekov!) sa však už veľa vianočných udalostí nepritrafilo. Totiž, pre Indov sú Vianoce iba jedným z ďalších sviatkov rozličných miestnych komunít, takže ľudia ich registrujú, ale iba jeden - dva dni, a potom je koniec. Takže niečo ako vianočné stromčeky a koledy od októbra do februára naozaj nehrozia.
Avšak, jedna vec prišla s Vianocami a to hŕby Punjabskych sviatočných turistov. Totiž, ako som sa už raz vyjadroval, Dharamsala (a hlavne časť Mcleod Ganj) je jedno z miest v Indii s najväčšou koncentráciou zahraničných ľudí. Pre miestnych je to teda veľké lákadlo, prísť trochu poočumovať. Takže naše tri ulici v dedine sa zmenili na pouličnú diskotéku na spôsob Punjabi MCs. Priznám sa, že to som naozaj nemusel, a preto som sa uchýlil do odľahlejších častí. Podobná story sa potom opakovala aj na Silvestra, dokonca možno ešte s väčšou intenzitou a to som si už naozaj dal pozor, aby som nenavštívil centrum. Nie že by mi Indovia vadili, ale presne táto konkrétna skupina Indov pod vplyvom alkoholu a iných omamných látok (a pohľadu na Európanov) sa mení na dosť neznesiteľných ľudí.
No, a hladina väčšiny ľudí sa ešte ani poriadne neustálila po Novom roku a ja som sa už vybral na diaľkovú cestu z Dharamsaly do Dillí, krásnych 12 hodín nočného cestovania po indických cestách. Užil som si to znamenite, rovnako ako prvotné presuny po Dillí s dvoma dosť ťažkými batohmi. No, ale zase som nemal žiadne problémy a v pohode som sa dostal na veľvyslanectvo.
Inak, aby som vyjadril aj pár prvých pocitov z Dillí, tak je to katastrofálne mesto (-: Ako typické hlavné mesto, všetko je tu dovedené do dokonalosti. V tomto prípade hlavne chaos, hrozne veľa ľudí a výborné obchodné taktiky pouličných predavačov. Len pre predstavu, včera som mal napr. veľké problémy vysvetliť dvom týpkom, že naozaj nechcem, aby mi na ulici čistili uši. Ale predstavte si, keď som povedal, že som zo Slovenska bez okolkov nalistoval stránku po česky, kde bola napísaná krátka oslavná báseň o tom aký je skvelý čistič uší. Ale predsa len som odolal.
ps: ešte mám pár tibetských príbehov, tak možno sa k nim niekedy ešte vrátim. ak nie, tak sa stačí pri vhodnej príležitosti opýtať (-:
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)