Lovely Professional University - stručná charakteristika

Nemožné sa práve stáva skutočnosťou - po dnešnom 4-hodinovom zasadaní všetkých fakultných učiteľov (odhadom cca 100) so šéfom-majiteľom univerzity som sa konečne rozhodol pasovať sa za dostatočne kompetentného na to, aby som to tu trochu opísal z akademického hľadiska.

Teda, akademického... Možno mám veľké nároky, ale toto, čo tu prebieha, mi veľmi univerzitu nepripomína. Dochádzka je z princípu povinná, učitelia napomínajú a vyhadzujú študentov z triedy, keď sa bavia. Jeden učiteľ má denne aj tri, alebo štyri hodiny. Administratíva kontroluje, či učiteľ skutočne v čase výuky učil, podľa pravidiel nesmie vo vyhradenom čase opustiť triedu.

Do pamäti sa mi napr. vryli niektoré výroky, ktoré tu padli:
- "Ja nemám čas rozmýšľať nad takými vecami, musím pracovať" - komentár učiteľa keď som od neho chcel zistiť jeho postoj k neoliberalizmu v medzinárodnom obchode.
- "My musíme študentov prinútiť (force) aby robili to, čo chceme my" - vysvetlenie šéfa katedry na ďalšom z pamätných stretnutí, keď diskutovali ako dosiahnuť, aby si 50% študentov predplatili The Economist.

Niekoľko ďalších vecí mi vŕta v hlave. Nikto sa napr. netvári, že na univerzite by sa mala robiť nejaká "vedecká" aktivita, keď som to spomenul jednému týpkovi, veľmi ho táto myšlienka zaujala a chce sa so mnou o tom ešte rozprávať. Alebo, dosť často sa tu skloňuje slovo "disciplína". Ale že by niekoho zaujímala aj "sloboda", s tým som sa ešte nestretol. Maximálne vo významne "nemôžme nechať študentom toľko slobody".

Ak by som sa pristavil pri slovíčku "Lovely", ktorým sa tu začína každé pomenovanie, tak jeho použitie mi príde ako naozaj otvorený výsmech. Univerzita funguje už 5 rokov, no väčšina budov je stále vo výstavbe, vrátane internátov, všade sú ťažké stroje, smrdí kanalizácia. Do toho je všade naokolo (aj vnútri kampusu) ostnato-drôtený plot, na každom rohu policajti a vojaci, občas s veľmi pôsobivou puškou v ruke, ktorá na mňa pôsobí ako veľmi pripravená na použitie. Celkovú atmosféru občas medzi zahraničnými prirovnávame k väzeniu...

Aby som však iba nekritizoval, po určitej úvahe ma napadla aj nejaká pozitívna vec. Škola sa naozaj bytostne zaujíma o to, aby študenti získali prácu. Existuje tu špeciálne oddelenie, ktoré komunikuje s firmami a so študentami a dohadzuje kontrakty. Rovnako sa mi zdá ako inšpiratívne, že celková výučba je zamerená prísne na využiteľnosť v praxi.

Ak by som to teda mal nejako to... Lovely Professional University rozhodne nespĺňa podmienku "lovely" a pravdepodobne ani "university". Naopak, celkovo je "professional" až príliš, keď prakticky celá jej činnosť je zameraná na to, aby sa študent naučil veľmi konkrétne činnosti, ktoré potom budú od nich vyžadovať v praxi, a teda aby jednoducho získali uplatnenie. Vlastne, jedná sa o veľmi jednoduchý business. Na rovinu, čo by som mal od súkromnej univerzity aj očakávať...

ps: jedná sa o jednu z najlepších univerzít v 25 miliónovom Punjabe

ByrokraciaaaAAHHHH

Už nejaký čas som sa nestihol vyjadriť k veciam, ktoré sa okolo mňa dejú dennodenne a môžem vás ubezpečiť, že to nie je preto, že by sa tu nedialo nič zaujímavé. Naopak, zažívam si to, čo naši predkovia napr. počas vlády červeného teroru a čo si my pripomíname rôznymi úsmevnými hrami, kde keď človek niečo chce, musí ísť za niekým, ten od neho zase pýta pečiatku od niekoho iného, ten mu ju dá len ak sa tam podpíše najskôr ten a ten...

Skrátka a dobre, ak tu niečo chcem, potrebujem k tomu celkom slušnú zbierku dokumentov a hlavne trpezlivosť. A tej asi nemám dostatok. Hneď prvý deň mi bolo povedané, že si mám spraviť 7 fotiek, vraj ich budem potrebovať. Netušil som na čo. Ale potom to začalo. Na telefón som ich musel mať dve. Okrem toho kópiu pasu, víz, vyjadrenie od zamestnávateľa a kopu ďalších otázok. Za týždeň mi telefón aj tak nefungoval. Dôvod? Nemal som tam nikde spomenutú trvalú adresu, tak som pekne musel kopírovať občiansky. Predsa mi nemôžu dať indické telefónne číslo ak náležite nedokážem, že v skutočnosti bývam v Košiciach!

Banka je ďalšia podobná kapitola. Fotky, dotazníky, potvrdenie zo školy (od troch rôznych ľudí) vrátane pečiatky (tú môže dať iba šéf katedry) a hlavne - meno otca!! Meno otca je tu ešte dôležitejšia informácia ako dátum narodenia.

No, ale skutočný vrchol, z ktorého sa ešte teraz spamätávam sa stal včera a predvčerom. Z rôznych príčin mi nefungovala mašina na dochádzku (je na otlačok prstu - už to samo o sebe je pomerne zaujímavé...) a úkony, ktoré už tretí deň kvôli tomu robím sú geniálne. Musel som sa zapísať do niekoľkých kníh, musel som získať podpisy od šéfa katedry a šéfa fakulty (!!) a podať riadnu aplikáciu. A to prosím pekne celé dva krát, pretože sa jednalo o dva dni a ešte som to nemohol spraviť v jeden a ten istý deň. Bolo to naozaj zaujímavé, behať po rôznych kanceláriách a vysvetľovať, že "prst mi nefungoval", lebo som zmokol. Zaujímavé bolo, že som bol, jediný, komu to pripadalo absurdné.

Tak si tu teda nažívam. No a včera som bol na miestom trhu a za 20 korún si kúpil knihu na učenie Hindi. Tak som zvedavý či ju aj otvorím...

ps: pomaly zbieram odvahy aby som opísal svoje pocity z univerzity... (-:

Indian day-off

Yesterday I was on a one day trip to the near city called Chandigarh and the day there I consider to be a day-off from my Indian experience. Why? Chandigarh is a city built according to a funcionalist architecture (Le Corbusier) in 50s and is very different to everything else here. There are only straight streets and roads, all the buildings are more or less same and everything is from concrete. Also, as the new city it doesn't have that much of chaos and is not that crowdy as e.g. my city of Jalandhar. Actually, rikshas and local Indians didn't fit at all to the scenery.

Well, I had a very strange feeling while beeing there. As it could have become a friendly city, the lack of resources led to the fact, that it looks like stucked somewhere, sometimes you feel like it is not finished yet. You see cubistic houses built 50 years ago which already look a bit desolated, you see areas meant to be parks but with overgrown grass, etc.

The top of the city is its administrative disctrict, in local terminololgy called Sector 1 - Capital. The Mr. architect made plans for 3 very strange buildings and one gigantic statue - parliament, high court, secretary and Open Hand. It was one of the weirdest sceneries I have ever seen. To have a picture of it, imagine parliament and high court (very interesting buldings themselves) representing 50 million of people and between them a football playground (in the country where only a few people take care of football). The question 'why?' was present every single moment.

Anyway, there is (said to be) the second most visited tourist site in India in Chandigarh - Rock Garden. It only fits to my overal picture of the day - after a day of not seeing anything non-straight I ended up in the wonderfull huge garden (built of waste) with waterfalls, sculptures, palms, palaces and whatever you can imagine else. 

Though weird enough, Chandigarh was definetely worth a visit. Also it is very nice day off from the normal indian day-to-day life, which sometimes can be to chaotic for the person used to calm and ordinary life (-:

Výlet do predmestia Himaláji

Tak som to prežil, v zdraví a šťastí. A som tomu celkom rád, keďže systém AVNS (automatický vyhľadávač neštandardných situácii) môže byť v indických pomeroch na obtiaž. Moji spolucestujúci o tomto mojom „doplnku“ našťastie nevedeli, a tak ma bez problémov so sebou zobrali. AVNS sa pomerne rýchlo odprezentoval...

Takže poporiadku. Išli sme v zložení Kolumbia 2ks, Maroko 2ks, Holandsko, Polsko, Slovensko, Turecko, s jednou zástupkyňou nežného pohlavia. Cieľ cesty bola horská dedinka Manali, ktorú sme chceli využiť ako základňu na rôzne výjazdy. Keďže sme chceli byť freee, tak sme si objednali vlastný miniautobus aj s vodičom (keďže nikto z nás ani vtipom nenavrhol, že by sme šoférovali sami). No, hned pri nástupe do autobusu sa nám zdalo nejaké divné, že s nami ide nejaký týpek, ale keďže ani šofér ani týpek toho po anglicky veľa nenahovorili, tak sme to neriešili. Týpek nám okrem toho pchal do hlavy rôzne bájky, napr. že je v armáde, že je z Himaláji apod.

... a tak sme prišli do reštaurácie, dali si každý podľa chuti a naraz pozeráme, a náš týpek nosí asi 6 pizzí, potom sa vracia po zmrzliny, koktejly a ďalšie vecičky. Vraj mu to platí armáda. Smiech nás prešiel, keď prišiel čašník a pýtal od nás, aby sme to zaplatili. Po cca hodine dohadovania sme poskladali tento príbeh: týpek v skutočnosti nebol vojak (s tým sme tak trochu počítali), a dokonca nebol v spojení so šoférom. Šoférovi povedal, že je náš sprievodca, nám zase, že ide so šoférom a bolo. Úžasný výkon. Každopádne chlapec skončil neslávne, na policajnej stanici, ušlo sa mu aj pár faciek a nechcem vedieť čoho ešte. No a my sme po cca 3 hodinách dohadovania sa s minimálne 10 policajtmi a polovicou dediny mohli pokračovať v začatej (nočnej) ceste.

Nad ránom som sa už zobudil do krajiny, kde sa mi vzduch nelepil na kožu a kde bolo vidieť aj niečo iné ako domy a polia. Po pár hodinách cesty po údolí Kullu a niekoľko hodinovej zastávke na „hrade“ v Naggare sme podvečer dorazili do Manali.

Hodí sa povedať, že zloženie našej skupiny nebolo najvhodnejšie na logistické úkony typu „stretneme sa za hodinu pred hotelom“. Celkovo sme dosť veľa času strávili čakaním jeden na druhého, čo mňa, známeho milovníka dochvíľnosti, privádzalo do šialenstva (niekto by sa možno pri tejto vete pozastavil...).

Tých pár dní v okolí Manali som si však pripadal ako v nejakom inom svete. Horská dedinka, naokolo kopce, po uliciach sa premávali rôzne zvieratá a autentickí domorodci, z ktorých mnohí boli Tibeťania, ktorí sem utiekli z Číny. Bolo úžasné rozprávať sa s ľuďmi (anglofónnymi) a pozorovať iných ľudí (neanglofónnych). Zahral som si futbal s budhistickými mníchmi a tibetskými deťmi – tento šport pripomína náš futbal, akurát sa hrá s gučou zlepených papierov, každý sa môže rozhodnúť na ktorú stranu útočí a bránky nie su jasne vyznačené. Existuje teda dosť veľký priestor na improvizáciu.

Najsilnejší zážitok mala však moja nespútaná duša keď mi jeden miestny rastafarián na otázku kde býva odpovedal, že „v jaskyni“. Povedal to celkom hrdo a keď si všimol moj udivený výraz, tak sa ponúkol, že mi tú jaskyňu ukáže. Tento človek to mal  veľmi dobre premyslené. Mal tam super výhľad, cca 100m vodopád z jednej strany, obrovské údolie s výhľadom na kopce (s úžasným západom slnka). Okrem toho ma ubezpečil, že tam býva preto, lebo tam je vraj najlepšia tráva... (-: Naozaj  tam bola, koniec koncov v Indii táto kontroverzná rastlilna rastie bežne na ulici.

Ešte kopec ďalších vecí bolo úžasných. Napr. som si dal paraglyding do údolia, videl som jaka (bol som taký ohromený, že som ho nestihol ani odfotiť, odporúčam nájsť fotku na nete) a ochutnal som kokosovú polievku.

Cesta späť bola katastrofálna. Aj napriek tomu, že som celkom obrnený voči nočnému jazdeniu zo skúsenosti zo Student Agency, toto bola úplné iná liga. Myslím, že ma zachránilo len to, že som pred tým navštívil min. 10 chrámov rôznych vyznaní, siekt, takže som bol dokonale chránený.

ps: fotky viď fb

Welcome to India!

I feel a bit obliged now to say couple of positive things about India and especially Indians. The truth is there are some shocking things which I find hard to live with, but there are also a lot of things which I consider great and which I respect.

First of all, they are really nice here. Most of the time they just smile at you, even if they don't know you. It happens quite frequently that they come to speak to you in a shop or in the street, just to know where are you from. In these cases, you can always hear the sentence  'Welcome to India!' (-:

Also, the people are very respectful and everybody wants to help me. Sometimes I feel bad what attention I am causing as a foreigner and European and I can really feel they treat me much differently than all the locals. For example, they say 'sir' after every sentence they say to me in the school, or in various other occassions. I am not used to that... These people here have, in my thoughts, very strong sence of authority and they are not used to question it. For me this is a bit sad. Like when I see a woman doing really bad work and she assumes like it's the way it should be. It is hard to think this way for me. It's hard to imagine that you cannot change much it your life. But these people here look like they can live with this feeling.

Well, but a great thing is I feel safe here. Even though the local environment with all the mess, poverty and everything might look frightening, I really do feel safe, not any less than at home.

Another good thing - up to now I have to say that commuting here is quite easy, I find it easier than for example in Ireland. You just take riksha, or there is always a bus and there you go. On the other hand, distance of 100km might takes you 4 hours easily (-:

Also, one would say in developing country some things would not be present. Wrong. There are mobiles, internet, you can search and get any information quite easily. You can get here almost everything you need and people are not shocked when they see Ipod. Though, I am a bit suspicious that this is not truth for a big part of population...

O rikšiach

Nedá mi nenapísať pár slov o všeobecne známom fenoméne – rikša. Privádza ma k tomu fakt, že vždy keď z rikše vystúpim, cítim sa ako znovuzrodený. V mojom okolí som zatiaľ zaregistroval dva typy rikší – motorové a bicyklové. Zatiaľ som nemal tú česť vyskúšať si klasickú verziu, no miestni borci zvládnu aj troch ľudí. Jazda na motorovej rikši je však každodenná nutnosť. Jazdí sa ňou do obchodu, na stanicu, po meste, po prípade po kampuse. Správna rikša vyzerá ako náhodne poskladaný dopravný prostriedok nejakého nadšenca, ktorý sa ním chce chváliť na výstave. Rikša je naozaj malá, je to vlastne taká obstavaná motorka. Oficiálne je povolený počet pasažierov 6. Ale túto informáciu po včerajšku neberiem až tak vážne. Boli sme 7 ľudia s taškami z nákupu, šofér nás ani spočítať nevedel, tak sme sa nejako naskladali a išlo sa. Išli sme po dialnici, bez svetiel (dialnica samozrejme nie je osvetlená) a každý sa držal čoho sa dalo. Vyvrcholenie cesty bolo, keď sa šofér pustil do protismeru (stále na dialnici), do toho sa  šialene smial a vykrikoval – „EEn ‘ndiya we ‘drivin veerry dengruz!“

Treba však povedať, že nikto z nás ešte nevidel žiadnu nehodu a nikto sa netvári, že by k nejakej malo dôjsť. Dokonca aj včera počas a po jazde som bol prakticky jediný, koho táto príhoda nejako významnejšie vzrušila. Ostatní, ktorí tu sú 2-4 týždne, sa mierne zasmiali a nevenovali tomu nijakú pozornosť. Asi im už odumrel pud sebazáchovy.

Ps: Videá vyššie nie sú z inkriminovanej cesty, ktorú som tu opisoval (-:

Ako som sa stal učiteľom

Zdraví vás nový, nádejný učiteľ ekonómie! (-: Dnes som mal svoju prvú hodinu, predmet sa volá Managerial Economics a téma bola produkčné krivky. Moji spolužiaci si určite spomínajú, že špeciálne táto téma z mikroekonómie mi vždy išla (-: Pre predstavu - v triede mám asi 50 študentov, cca 1/3 sú holky, sú to štvrtáci, takže za rok by mali získať MBA. Okrem toho je v triede as 8 ventilátorov, ktoré produkujú hluk dosť veľký na to, aby to spôsobilo problémy v už tak dosť ťažkej komunikácii s miestnymi Indmi. 

Počas hodiny som pochopil, čo znamená frázička "oblial ma pot", pretože to doslovne opisuje to, čo sa so mnou dialo. V miestnej lepkavej horúčave a pod paľbou veľmi štiplavých otázok som sa skutočne pekne zapotil a 60 minút sa mi zdalo veľmi veľa. Ale nakoniec som to prežil. A zajtra môžem ísť zase. A napozajtra zase. A od budúceho týždňa mi pribudne ešte jeden predmet - international business economics. Takže myslím, že ak ma nevyhodia, tak budú moje košele veľmi rýchlo cirkulovať.

Inak sa už v miestnych pomeroch začínam cítiť trochu istejšie. Cez "víkend" (trvá až jeden deň) som trochu spoznal Jalandhar. Nie je tam v skutočnosti nič. Zdalo sa mi to nepochopiteľné, ale skutočne nie je v miliónovom Jalandhare nič, čo by sa dalo považovať za "turisticky" atraktívne. Bežná ulica je však atraktívna až-až, aj keď trochu v inom zmysle. A jazda rikšou môže podľa mňa konkurovať ľubovoľnej atrakcii v akomkoľvek zábavnom parku. Viac o týchto každodenných veselostiach nabudúce (-:

Prvé dojmy

First of all, as according the English edition, I revised my decision and will stick to the Slovak only. But go on and ask me what is going on whenever you wish (-:

Takže sa hlásim zo svojho nového pôsobiska, Lovely Campus medzi malebnými indickými mestečkami (na miestnne pomery) Jalandhar a Phagwara. Cesta sem bola veľmi dlhá a poučná. Už v Budapešti som sa zoznámil s milým Iránčanom, ktorý mi povedal, že ak chcem vidieť niečo zaujímavé, nech idem do Iránu a nie do Indie. Vraj v Indii majú len pár mešít, ale v Iráne ich je hodne. Po Istanbule už nálada "zindičtila" a cestou som sa bavil s nejakým vysokým šéfom nejakej farmaceutickej firmy. Cítil som sa veľmi dôležito.

Na počudovanie ma na letisku čakali nejakí ľudia a bez dlhších prestojov ma vypravili smer Punjab. Zdalo sa mi, že tu niečo nepasuje, no po 10 hodinovej ceste busom som sa trochu upokojil. Za oknom sa odohrávala zatiaľ riadna kovbojka. Všade rozbité domy, smetie, milión aút - väčšinou nákladných a podobne. Občas nejaký kostol naozaj ľubovoľného vierovyznania, alebo prudko gíčovitý paláco-dom.

No a potom som došiel na kampus a čakalo ma jedno obrovské stavenisko na obrovskej ploche s veľa ľuďmi a budovami. Slabšie povahy by mali dosť, ja som sa tiež necítil úplne vo svojej koži. Moja izba vyzerala podobne, v strede niečoho, v čom by sa pomaly dal hrať futbal, bola jedna posteľ (-: Ale potom som ešte dostal skriňu, stôl a stoličky, to uznávam. Celý čas sa okolo mňa motalo niekoľko ľudí, ktorí sa tvárili, že mi splnia každé želanie. Cítil som sa trochu paradoxne.

Nasledovala prechádzka po kampuse a rozhovor s niekoľkými cudzincami, ktorí tu už nejaký čas pobývajú. Dozvedel som sa množstvo správ, niektoré z nich hodnotím ako poplašné, zatiaľ však neverím, že sú pravdivé, preto nebudem šíriť klebety. No jedno pravda asi bude - je tu dosť drsná disciplína, z ktorej časť platí aj pre nás. Našťastie vonku sme sa dostali a tak sme sa na večer išli nadýchať "sviežeho" vzduchu do Jalandharu.

Dnes je teda môj druhý deň a od rána sa zoznamujem s miestnou byrokraciou. Rozdal som už milión fotiek, podpisov a kópii pasov, každého zaujíma kde bývam, ako sa volá môj otec a veľa ďalších vecí. Myslím, že nie preto, že by som bol slávny. Okrem toho sa snažím vybavovať prácu - to spočíva v tom, že mi majú byť pridelené asi dva predmety, ktoré budem učiť. Takže ja sa snažím zistiť, aké kurzy sa tu učia, oni sa zase snažia zistiť, čo viem. Dnes sa ma napr. dekan pýtal, či viem niečo o Európskej Únii (-:

PS: Na kampuse sa nepije alkohol, nefajčí, nedroguje, chlapci a dievčatá majú oddelené ubytovne a konzumuje sa iba vegetariánska strava.
PS 2: Vajíčko sa považuje za mäso, takže tortillu si tak skoro nespravím.