utorok, 14. decembra 2010

Výlet do kopcov

video



Tieto riadky píšem ako nový človek. Ten, ktorý v decembri vybehol v Himalájach do 4300m (a nejaké drobné) videl západný hrebeň Himaláji a potom spal v jaskyni. Znie to veselo (-:

Táak a od začiatku. Po týždni v Dharamshale (McLeod Ganj) ma už pomaly začali štvať tie kopce, ktoré sa na mi škeria každé ráno do tváre spoza vychádzajúceho slnka. A keďže som už jednu prechádzku do výšky cca 3500 mal, tak som sa vyznal natoľko, že som si dovolil odolať všetkým turistickým sprievodcom, ktorí mi tvrdili, že bez nich je to nemožné, nebezpečné a úplne zlé. Jediná vec, ktorá mi chýbala k šťastiu bol spacák, ideálne aspoň do mínus stupňov. To bol trochu problém, lebo urazení sprievodcovia mi ho nechceli požičať, ale nakoniec som ho získal po súkromných kanáloch a išlo sa.

Vyrazil som v piatok 10.12., zasvätení vedia, že je to deň odovzdávania Nobelovej ceny a v Tibetskej komunite je to štátny sviatok – keďže je to výročie keď ju dostal Dalai Lama. Tak som si doobedu pozrel nejaké vystúpenia, tance a tak a išiel som. Bol som ešte s jednou američankou, ktorá vraj žije v horách a v skutočnosti bola veľmi praktická (-:

Teda, nesmiem zabudnúť na najdôležitejšieho člena výpravy – Dunča. India je okrem iného aj krajina potulujúcich sa psov, ktorí akosi tušia, že turisti majú mäkkšie srdcia ako nemilosrdní Indovia, a preto sa na nás nalepili traja psy. Dvoch sme odohnali, ale tretí proste išiel stále za nami, vôbec nič nechcel, nepozeral sa na nás, ani sa s nami nehral, proste išiel. A tak sme išli aj my.

Prvú noc sme strávili na Triunde, iba tri hodiny cesty. Chceli sme sa trochu rozohriať, ale podaril sa nám opak, bola tam riadna kosa, našťastie sme boli jediní turisti a náš punkoví prístup presvedčil majiteľa chaty, že za 500 rupiovú izbu mu dáme naozaj len 100 a nechal nás tam prespať. A boli sme kamoši. Okrem iného aj preto, že ako prvý človek sa netváril divne, keď sme mu povedali, že chceme ísť na „kopec tu nad nami“.

V noci sa náš Dunčo premenil na vlkolaka a niekoľko hodín nám búšil na dvere. Teda, je to záhada, čo to bolo a chcem veriť, že to bol náš mierumilovný Dunčo, lebo žiadne iné prijateľné možnosti nás nenapadli.

Druhý deň sme si od rána trochu švihli a o 12 sme dosiahli jaskyňu, kde sme sa chystali prespať. A keďže bolo pekné počasie, rozhodli sme sa, že si dáme vrcholový výstup. Mal trvať 2-3 hodiny, tak by sme to akurát stihli pred zotmením.

Nakoniec sa to trochu zamotalo. Jednak tie kopce vyzerajú nedostnupné a oni tak trochu aj sú (fotky budú na facebooku). Jednak sme nepoznali cestu, čo nás trochu spomalilo, lebo sme našli takú, kde sme museli často liezť. No a nakoniec od cca 4000m je to celkom tlak na hlavu, minimálne keď šlapete už 8 hodín.

Tak sme sa dostali na vrchol o 4 a skoro nám oči vypadli z okálov. To čo som videl bolo neskutočné. Pohľad ako z nejakej trápnej horolezeckej knihy, alebo ako z okna lietadla. Vyberte si. Video a fotky to trochu priblížia, ale naozaj to nie je ono ako keď to máte pred sebou.

O ceste dole pomlčím. Do jaskyne sme prišli 18.10 a Jessie povedala, že o 5 minút neskôr by už bolo neskoro. Ja som odpadol do spacáku, Jessie sa chvíľu hrala s ohňom. Noc sme prečkali v poho no a potom veľmi relaxačná cesta dole. Slnko, fajný čajík, pohoda. Pod Triundom sme potom dosiahli oblaky a pod nimi bolo dosť škaredo. Výlet sa skončil.

Ad Dunčo – Dunčo to s nami vyštveral až hore a ostal s nami 3 dni. Vôbec od nás nechcel jesť, ani nepil, na záchod išiel iba raz. No a nakoniec sa stratil tesne pred tým, ako sme dosiahli oblaky. Bolo to dosť misteriózne.



štvrtok, 9. decembra 2010

Alone

I am alone in a foreign country. With lots of nice people, locals and foreigners. Though, still alone. It is interesting feeling. To know, that probably not many people think about me among these more than 1.2 billion crowd. Actually, very few know me and certainly fewer care about me. Sounds a bit sad. Agree, but it is interesting feeling, indeed. One can learn a lot about himself.

Also, it is great to think about my friends. You are probably one of them. I do think about you from time to time. Maybe you are one of those I think very often (-:

It is interesting feeling to remember all the people I have met and I consider friends. Also family is included. All of them are far from me, some of them don’t have a clue where I am, some of them know very well that “in India” (-: I am really alone here with no supervision whatsoever.

It is also nice to look at the map. To imagine my friends there. And then laugh where the hell I got (-:

Don’t think I am sad. Actually, I am really enjoying this. Remembering the people without them knowing anything about me. It makes me feel somewhat protected. Weird, I know. Maybe you have experienced the same feeling when you were somewhere alone without anybody else knowing that. Maybe it is just me with such feelings, I don’t mind (-:

Sometimes being alone really helps. Don’t ask me to what. It just helps. If you feel like I think about you then take this as saying hi (-:

streda, 1. decembra 2010

Prison Break a dalsie plany

Tak, musim sa trochu smiat... Totiz, vcera som mal pripraveny clanok o mojich dalsich planoch v Indii a chcel som dojst do net cafe a poslat ho. Avsak, clovek mieni, pan Boh meni (alebo niektory z jeho indickych kamosov). A tak sa stalo, ze som dostal vybornu poziciu na mesacnu staz v Dharamshale, centre Tibetskej komunity v Indii. Jedna sa o tibetsku ludsko pravnu organizaciu a mojou ulohou, okrem ineho, bude robit research. Znie to fakt velmi zaujimavo a som z toho velmi stastny (-: Ale po poriadku.

V sobotu 27.11. som opustil moju slavnu univerzitu. Posledne dni boli velmi zaujimave. Jednak sme konecne zacali trochu rozvijat spolocensky zivot, co sa premietlo v neskorych prichodoch z mesta a nedostatku spanku, a jednak ma este na konci zasiahla sila miestnej birokracie v plnej sile. Pre predstavu, posledny den som stravil behanim po kampuse a zhananim 13 (!!!) podpisov od roznych ludi, ktori mali potvrdit, ze nemam ziadne zavazky voci univerzite. Polovicu z tychto ludi a kancelarii som navstivil prvy krat...

No, ale podarilo sa to, dokonca som dostal aj plat a v stasti som sa vystahoval. Pocas prechodneho dna v Jalandhare som sa zucastnil beneficnej akcie pre deti. Moju ulohu velmi presne opisal kamos z Colombie ako "eye candy". Teda, bol som tam aby som vzbudzoval pozornost. Okrem ineho som bol aj v reportazi pre miestnu televiziu. Taketo veci ma ale po par mesiacoch v Indii naozaj nemozu prekvapit (-:

No a potom som sa vypravil do Dharamshaly. Tu som uz raz bol, ale nejako som mal pocit, ze by som tu mohol prist este raz a niecomu sa priucit, o Tibetanoch, budhizme, filozofii a tak. No, a len tak pomedzi to ma napadlo, ze uz ked som tu, ze sa skusim popytat na moznosti nejakych stazi. A tak sa stalo, ze tu ostanem cely mesiac a stanem sa odbornikom na tibetsku problematiku. Zaujimave. Takze najblizsie prispevky asi budu odrazat tuto moju poziciu.

ps: ako ste si vsimli, dnes som neholdoval diakritike. pisem z net cafe a hrozne ma bolia prsty, lebo miestna klavesnica je velmi tazko stlacatelna. ach, moj uzasny notebook s citlivymi klavesami...

štvrtok, 11. novembra 2010

Odvrátená stránka Indie

Mám pocit, že niektorí ľudia mi závidia môj pobyt v Indii. A to aj napriek tomu, že občas spomeniem niektorý z problémov, ktorým tu čelím. Tak som sa rozhodol opísať svoje posledné skúsenosti. Len pre predstavu, včera som bol naozaj veľmi frustrovaný a rozmýšľal som, že napíšem tento článok. A momentálne som naopak celkom šťastný, a teda to pravdepodobne bude znieť trochu veselo. Ale skúste si to predstaviť v reály, so skutočnými postavami (mnou).

Čo sa mi teda stalo včera? Takže, do Punjabu prichádza zima a so zimou aj zima do mojej izby, ktorá nemá kúrenie. A ani teplú vodu. Avšak, tú teplú vodu mi správca sľubuje už 2-3 týždne a to systémom, že "today or tommorrow it will be done". Čakám deň dva, nič, zase idem za ním a zase rovnaká story. Občas mi povedal, že ho mám čakať v izbe a potom nič. Potom raz prišiel do mojej izby (viac menej som ho dotiahol), aj s 3 údržbármi a zistili, že nemajú správnu veľkosť trubičky. Potom predvčerom zase povedal, že však už mi to funguje. Včera potom došiel do mojej izby, že mi to ukáže a potom zistil, že hops - nemám vodu v "boilery".

Ďalšia sympatická vec je mobil. Denne dostávam cca 20 sms a hovorov, kde mi nejakí fešní indovia a indky ponúkajú rôzne veci (myslím, že ďalších fešných indov a indky). Včera to dosiahlo vrchol, keď som dostal sms, že na základe mojej žiadosti mi aktivovali nejakú službu a odvtedy som mal miesto zvonenia výbornú indickú pesničku. Samozrejme mi za to aj stiahli peniaze (-:

A prečo som teda dnes taký šťastný? Podarilo sa mi získať naraz aj teplú vodu aj odstrániť melódiu z mobilu! Je pravda, že som tým strávil dosť veľkú časť svojho pracovného dňa, ale to nevadí. Priority sú jasné.

V skratke, v Indii je všetko možné. Ale všetko je tu aj hrozne zložité.

utorok, 9. novembra 2010

Ganges, mountains, desert and some more probably


Hey, I got myself to serious troubles as I haven't written anything for some time and now I have no idea what to say first... Should I mention the story with Google being blocked last week in our 'university'? Or the travel to Pakistani borders, to Ganges, or some horrible stories with night travels in buses? Let's see. I'll try my best to keep it short (-:

Well, what about Ganges? I saw it in Hardwar, which is the first holy place from the source and it was quite clean there. Though, I would consider touching water down from there... Hindus from all around the India feel like bathing there and throwing the ash from the bodies of their relatives to the water. But then Rishikesh, an hour north, at the edge of Himalayas, the river was already pure (locals were drinking it without hesitation). I did the river rafting there and it felt like playing football in the church. I didn't think a holy river can be that rough either!

The best thing though happened in Mussourie, which is a hill station with beautiful views on the highest Himalayas. Here I had really big problems with my eye, it was all red, I looked like a one-eye pirate probably and it was very uncomfortable. And what would happen in India? In the forest behind the town, right when I passed by some monkeys and the poor quarter, I met a magical woman who gave me medicine which helped me immediately. This is the truth story. Ask for more info if you don't believe (-:

Well, then Amritsar, Golden Temple. The Sikhs’ most sacred place. Also Mr. Obama was to visit it but then it turned and he didn’t. But we did. There was also a memorial on the spot of the 2000 massacred Indians by the British and it was very strong place with certain atmosphere. I as European didn’t feel very good there, though locals were still asking me for taking pictures with them and smiling like nothing ever had gone wrong there. I don’t understand it.

Another thing hard to understand is the Indo-Pakistani borders. As Punjab was divided by the halves in 1947, many people feel like borders are too artificial. So at the borders they make a very nice ceremony every day to remind the unity (?) of Punjab. Still I don’t know why they shout “Hindustan” and “Pakistan” on the sides and not “PUNJAB” at both of them…

And finally, Happy Diwali! The biggest India holiday, yet I haven’t been able to fully understand what it is about. It is a religious holiday, though every religion but Muslims celebrates it, however for different reason. But I haven’t noticed any special celebration apart of terrible noise all around the country from crackers which children were throwing all week long. Yet, I spent the day in the desert (close to wonderful city of Jaiselmer) at sand dunes and that was amazing.

The experiences from last few weeks wouldn’t be complete without mentioning the Deshnok Temple. Listen, these people there worship rats as the holy animals, they feed them and if they cross your foot you’ll be lucky. Would you believe that? Check youtube for some visuals, just to say I am glad I wasn’t lucky enough and didn’t have any closer relation with any of the local animals…

Well, that’s it for today, I feel like doing a chronicle. I’ll try to be less chronological and more random (chaotic?) next time, the way we all like it.

HAPPY DIWALI!!! (-:

štvrtok, 21. októbra 2010

The most stupid rule in the world

Well guys, I bet nobody can beat this... There is a nice institute of a "sandwich leave" here, in Lovely Professional University. Sounds interesting, right? (-: Just to be clear in understanding, there is only one day weekend here - Sunday. So, if you want to go somewhere, you take TWO days off - Saturday and Monday. Though, this is counted as THREE days leave, according to the sandwich leave rule. What do you think about it, nice, isn't it?

I tried to talk to couple of administration officors, they all said they fully understand my frustration, yet they cannot do anything about it. Sandwich rule is stronger...

pondelok, 18. októbra 2010

Huxleyho ostrov

Túto nedeľu som videl zatiaľ najfascinujúcejšie miesto v Indii. Celkovo som mal pocit, že som sa ocitol v nejakej podarenej utópii (preto tento nadpis)... Predpokladám, že niektorí z vás sa teraz zabávajú a hovoria si, že som zase prepadol nejakej blbosti (-: Myslím, že máte tak trochu pravdu.

Celé to začalo už v sobotu, keď som nevedel čo s načatým víkendom a tak som zavolal môjmu kamošovi Satnamovi (má iba o 9 rokov viac ako môj otec). Ten mi hneď vymyslel program, ktorý zahrňoval okamžitú prepravu k nemu na dedinu, prespanie a ráno veľmi skorý odchod na nejaké miesto. Satnam má dosť zvláštnu "angličtinu", takže som bol veľmi rád, že sa mi podarilo zabezpečiť, že ma počkal pri autobuse, inak som absolútne netušil, aký je plán. 

O to viac som bol prekvapený, keď sme prišli na miesto. Cestou som pochytil, že ideme na nejaký "teaching", ale každý dotaz na náboženstvo viedol k odpovedi, že "každý má dve nohy a nos a všetci sme rovnakí, tak prečo sa stále pýtam na náboženstvá?" Ok, miesto, na ktorom sme sa začali zhromažďovať mi pripomínalo najväčší hangár pre lietadlá na svete a dosť ma zaskočilo, keď sa celý tento hangár zaplnil ľuďmi. Naozaj nepreháňam, bolo tam cca 50.000 ľudí a všetci prišli počúvať "teaching". Samotný teaching ma až tak nenadchol, a to hlavne preto, že trval dve hodiny a bol v punjabi, ale potom ma Satnam začal vodiť po areály. Až vtedy som si uvedomil, že sa nejedná iba o hangár, ale prakticky o celé mesto. V tomto meste dávali zadarmo ľuďom jesť (ale väčšina z nich prispievala), mali tam obchody, ubytovanie, chrámy, všade rovné a čisté ulice, kľud, tráva a kopec zelene, nikto sa nikam netlačil, ľudia chodili po chodníkoch a kopec ďalších vymožeností, ktoré v Indii rozhodne nie sú samozrejmé.

Musím povedať, že okrem toho, že viem, že sa toto miesto volá Radha Soami Satsang Beas neviem o tom nič a zatiaľ som nemal časť do toho preniknúť hlbšie. Ale zohnal som si potrebnú literatúru (v Beas mali veľmi lacné knihy, ostatne ako všetko - dotovali tam ceny) a chystám sa pochopiť, ako sa týmto Indom podarilo vytvoriť niečo takéto. Pretože na prvú pohľad to vyzeralo naozaj ako vydarený komunizmus.

piatok, 15. októbra 2010

Športy

Bolo by veľmi nešportové, ak by som aspoň rýchlosti nespomenul včerajší zážitok, ktorý sa mi naskytol, keď som večer išiel okolo ihriska. Videl som hrať ľudí futbal a basketbal. To by bolo normálne... Ale oni hrali futbal a basketbal na rovnakom ihrisku. Dúfam, že sa rozumieme - v rovnakom čase (-: Môžem váš ubezpečiť, že tu nehľadajte nič viac, proste tam je jedno osvetlené ihrisko a chlapci sa asi nechceli biť, tak dva tímy hrali futbal a dva tímy basketbal. V praxi napr. ak dali futbalisti gól, tak sa štvrtina ľudí na ihrisku tešila, štvrtina smútila a polovica hrala ďalej, pretože ich sa to netýkalo. Celkom zaujímavý pohľad.

Inak ešte o tom baskete. Chodím si občas zahrať, ale teda, veľmi ma to nebaví. Oni nemajú základné návyky! Napr. najlepšia možná taktika v útoku je clona, nikto tu ešte neprišiel na účinnú obranu proti tejto zákernej zbrani. No a potom sa nepovažuje za úplne nutné brániť, a už vôbec nie svojho hráča. Naopak, dôležitejšie je útočiť. V praxi potom vidíme rozdelenie 2 - 3, s troma vysunutými útočníkmi vpredu. A ešte perlička. Ihrisko nie je až také zlé. Až na časť vo vnútri trojky. Túto časť sa niekto rozhodol natrieť na rozličné farby a na tejto farbe sa pohybuje asi ako na ľade. Veľmi múdry ťah (-:

A keď hrám, všetci na mňa vždy kričia "EEAASSY!!" Neviem presne čo to znamená, pretože to na mňa kričia takmer vždy...

štvrtok, 14. októbra 2010

Normal days around Punjab

It's been quite a long time since I wrote last time something (a) in English (b) about the day to day life. I'll do both now. While looking to last articles, it might cause an impression that what I am doing all the time is just travelling, having lots of fun and experiencing the very different and pleasant componants of India. Actually, almost the opposite is truth (-:

In university, not much is happening, literally. I teach some 4 lectures a week and in meantime I am doing whatever I want. As the article about the university was in Slovak, I only state, that apart of the fact that "university" reminds more an average high school anywhere else, there is nothing you can do when the work is over. Sometimes I wonder how the locals can stand it without any social life whatsoever. They can. Though, they are not satisfied either. But not frustrated like I am from time to time, with the other foreigners alike.

Well, so there is very clear cycle in my life here. I am working 6 days a week and then I am going for a one day trip. And this is amazing. Just one story for all. This Saturday I found a place which the Lonely Planet book says is good. So I took bus and travelled there. I arrived at about 11pm which is quite difficult time, especially when the bus drops you at the side of a very dirty road with not much of the civilization signs around. After unsuccessfull attempt to get a riksha driver to drive me somewhere I talked to co-travellers and they advised me to go with them to another city. So I went and in one hour I was already eating very nice dinner made by one's wife - a cooking teacher. Next day I had also guided tour on motorbike. The name of the city was Patiala and it has everything what we understand as common Indian. A lot of chaos and mess and couple of wonderful building - a temple and a palace. Both incredibly big. I really liked the place.

Then I moved to another city - Sirhind and met the same story again, just without the cooking teacher's dinner. A guided tour around the two temples and a lot of help.

One quotation for all at the end: "Do you have some tourists here?" - I asked after an hour walking around amazing sikh temple complex and feeling only non-Punjabi there.
"Yeah, we have many of them. Almost every day one or two arrive"

Pure Punjab. Welcome to India.

piatok, 8. októbra 2010

Tri dni v Tibete

Hmm, už pol hodinu sa snažím niečo napísať o výlete do Dharamsali, ale nejako sa mi nedarí. Asi to súvisí s tým, že sa mi tam veľmi páčilo a zanechalo to vo mne výrazné pocity a potom asi aj s tým, že od návratu na univerzitu sa dosť nudím a keď sa nudím tak prepadám rôznym chmúrnym myšlienkam. Ale aj tak to skúsim.

Dharamsala je mestečko pod Himalájami a sem v roku 1959 utiekol Dalai Lama, ktorého neskôr nasledovalo viac ako 100.000 Tibeťanov. V časti Mcleod Ganj potom vzniklo tibetské exulantské centrum, ktoré sa zvykne nazývať aj Malý Tibet. Naozaj tam panuje veľmi silná atmosféra a všetko čo si našinec predstaví pod pojmom "Tibet" sa tam dá nájsť. Tibetské vlajky, budhistické kostoly, mnísi v červených habitoch, nápisy Free Tibet a fotky Dalai Lamu na každom kroku. V meste je aj dosť veľa turistov veľmi pestrého zloženia. Niektorí hľadajú duchovné obrodenie, niektorí si prečítali, že Dharamsala je turistické miesto, miestni Indovia tam napr. chodia, pretože tam je veľa zahraničných turistov a tak. Každý si príde na svoje. 

Mňa najviac uchvátilo niečo trochu iné. Tibet je dnes vo svete veľmi frekventovaná téma a Dalai Lamu považujem za veľmi významného človeka. Bolo však úžasné vidieť naozajstných Tibeťanov a naozajstného Dalai Lamu. Nejako som si uvedomil, že to, že hovoríme o nejakých ľudských právach, čítame o tom a potom nosíme také tričká má aj reálny rozmer - a tým sú úplne normálni ľudia, s ktorými sa dá rozprávať o úplne bežných veciach a ktorých rovnako zaujímajú úplne normálne veci. Jediná výnimka je, že títo ľudia museli niekedy aj pár týždňov chodiť cez Himaláje, aby som sa s nimi potom mohol rozprávať, alebo aby mi za 10 korún mohli predať náramok... Ešte jedna vec. Títo ľudia naozaj veria, že sa raz do Tibetu vrátia, konkrétne to znie asi takto: "... keď odídu čínski okupanti, tak...". Hmm, držím im palce.
video
Okrem tibetskej atmosféry som si aj vybehol do kopcov. Bolo to celkom dobré, hlavne sranda bola, že som začínal na 1700, tesne pod 3000 som spal a predo mnou boli stále kopce vyššie ako Tatry. A ak by som mal deň navyše, tak by som na tie kopce vyšiel a za nimi videl ešte raz to isté. Na to si ale budem musieť počkať. (Video je z kopca Triund, miesta kde som spal).

No a posledný deň, na ktorý som obetoval moju asi predposlednú dovolenku, som bol na Dalai Lamovom učení. Bolo to super a ťažko sa to opisuje. Pre miestnych Tibeťanov je to významná spoločenská udalosť a všetci sa tam hrnú z okolitých dedín. Bohužiaľ Dalai Lama prednášal po tibetsky a rádio s tlmočením mi veľmi nefungovalo, takže som zo samotnej prednášky veľa nemal. Ale tak som si kúpil knihu a teraz to dodatočne študujem, takže v pohode.

ad nadpis - Brad Pitt bol oproti mne podstatne šťastnejší, bol tam o niečo dlhšie a ešte k tomu v naozajstnom Tibete

sobota, 25. septembra 2010

Lovely Professional University - stručná charakteristika

Nemožné sa práve stáva skutočnosťou - po dnešnom 4-hodinovom zasadaní všetkých fakultných učiteľov (odhadom cca 100) so šéfom-majiteľom univerzity som sa konečne rozhodol pasovať sa za dostatočne kompetentného na to, aby som to tu trochu opísal z akademického hľadiska.

Teda, akademického... Možno mám veľké nároky, ale toto, čo tu prebieha, mi veľmi univerzitu nepripomína. Dochádzka je z princípu povinná, učitelia napomínajú a vyhadzujú študentov z triedy, keď sa bavia. Jeden učiteľ má denne aj tri, alebo štyri hodiny. Administratíva kontroluje, či učiteľ skutočne v čase výuky učil, podľa pravidiel nesmie vo vyhradenom čase opustiť triedu.

Do pamäti sa mi napr. vryli niektoré výroky, ktoré tu padli:
- "Ja nemám čas rozmýšľať nad takými vecami, musím pracovať" - komentár učiteľa keď som od neho chcel zistiť jeho postoj k neoliberalizmu v medzinárodnom obchode.
- "My musíme študentov prinútiť (force) aby robili to, čo chceme my" - vysvetlenie šéfa katedry na ďalšom z pamätných stretnutí, keď diskutovali ako dosiahnuť, aby si 50% študentov predplatili The Economist.

Niekoľko ďalších vecí mi vŕta v hlave. Nikto sa napr. netvári, že na univerzite by sa mala robiť nejaká "vedecká" aktivita, keď som to spomenul jednému týpkovi, veľmi ho táto myšlienka zaujala a chce sa so mnou o tom ešte rozprávať. Alebo, dosť často sa tu skloňuje slovo "disciplína". Ale že by niekoho zaujímala aj "sloboda", s tým som sa ešte nestretol. Maximálne vo významne "nemôžme nechať študentom toľko slobody".

Ak by som sa pristavil pri slovíčku "Lovely", ktorým sa tu začína každé pomenovanie, tak jeho použitie mi príde ako naozaj otvorený výsmech. Univerzita funguje už 5 rokov, no väčšina budov je stále vo výstavbe, vrátane internátov, všade sú ťažké stroje, smrdí kanalizácia. Do toho je všade naokolo (aj vnútri kampusu) ostnato-drôtený plot, na každom rohu policajti a vojaci, občas s veľmi pôsobivou puškou v ruke, ktorá na mňa pôsobí ako veľmi pripravená na použitie. Celkovú atmosféru občas medzi zahraničnými prirovnávame k väzeniu...

Aby som však iba nekritizoval, po určitej úvahe ma napadla aj nejaká pozitívna vec. Škola sa naozaj bytostne zaujíma o to, aby študenti získali prácu. Existuje tu špeciálne oddelenie, ktoré komunikuje s firmami a so študentami a dohadzuje kontrakty. Rovnako sa mi zdá ako inšpiratívne, že celková výučba je zamerená prísne na využiteľnosť v praxi.

Ak by som to teda mal nejako to... Lovely Professional University rozhodne nespĺňa podmienku "lovely" a pravdepodobne ani "university". Naopak, celkovo je "professional" až príliš, keď prakticky celá jej činnosť je zameraná na to, aby sa študent naučil veľmi konkrétne činnosti, ktoré potom budú od nich vyžadovať v praxi, a teda aby jednoducho získali uplatnenie. Vlastne, jedná sa o veľmi jednoduchý business. Na rovinu, čo by som mal od súkromnej univerzity aj očakávať...

ps: jedná sa o jednu z najlepších univerzít v 25 miliónovom Punjabe

streda, 22. septembra 2010

ByrokraciaaaAAHHHH

Už nejaký čas som sa nestihol vyjadriť k veciam, ktoré sa okolo mňa dejú dennodenne a môžem vás ubezpečiť, že to nie je preto, že by sa tu nedialo nič zaujímavé. Naopak, zažívam si to, čo naši predkovia napr. počas vlády červeného teroru a čo si my pripomíname rôznymi úsmevnými hrami, kde keď človek niečo chce, musí ísť za niekým, ten od neho zase pýta pečiatku od niekoho iného, ten mu ju dá len ak sa tam podpíše najskôr ten a ten...

Skrátka a dobre, ak tu niečo chcem, potrebujem k tomu celkom slušnú zbierku dokumentov a hlavne trpezlivosť. A tej asi nemám dostatok. Hneď prvý deň mi bolo povedané, že si mám spraviť 7 fotiek, vraj ich budem potrebovať. Netušil som na čo. Ale potom to začalo. Na telefón som ich musel mať dve. Okrem toho kópiu pasu, víz, vyjadrenie od zamestnávateľa a kopu ďalších otázok. Za týždeň mi telefón aj tak nefungoval. Dôvod? Nemal som tam nikde spomenutú trvalú adresu, tak som pekne musel kopírovať občiansky. Predsa mi nemôžu dať indické telefónne číslo ak náležite nedokážem, že v skutočnosti bývam v Košiciach!

Banka je ďalšia podobná kapitola. Fotky, dotazníky, potvrdenie zo školy (od troch rôznych ľudí) vrátane pečiatky (tú môže dať iba šéf katedry) a hlavne - meno otca!! Meno otca je tu ešte dôležitejšia informácia ako dátum narodenia.

No, ale skutočný vrchol, z ktorého sa ešte teraz spamätávam sa stal včera a predvčerom. Z rôznych príčin mi nefungovala mašina na dochádzku (je na otlačok prstu - už to samo o sebe je pomerne zaujímavé...) a úkony, ktoré už tretí deň kvôli tomu robím sú geniálne. Musel som sa zapísať do niekoľkých kníh, musel som získať podpisy od šéfa katedry a šéfa fakulty (!!) a podať riadnu aplikáciu. A to prosím pekne celé dva krát, pretože sa jednalo o dva dni a ešte som to nemohol spraviť v jeden a ten istý deň. Bolo to naozaj zaujímavé, behať po rôznych kanceláriách a vysvetľovať, že "prst mi nefungoval", lebo som zmokol. Zaujímavé bolo, že som bol, jediný, komu to pripadalo absurdné.

Tak si tu teda nažívam. No a včera som bol na miestom trhu a za 20 korún si kúpil knihu na učenie Hindi. Tak som zvedavý či ju aj otvorím...

ps: pomaly zbieram odvahy aby som opísal svoje pocity z univerzity... (-:

nedeľa, 19. septembra 2010

Indian day-off

Yesterday I was on a one day trip to the near city called Chandigarh and the day there I consider to be a day-off from my Indian experience. Why? Chandigarh is a city built according to a funcionalist architecture (Le Corbusier) in 50s and is very different to everything else here. There are only straight streets and roads, all the buildings are more or less same and everything is from concrete. Also, as the new city it doesn't have that much of chaos and is not that crowdy as e.g. my city of Jalandhar. Actually, rikshas and local Indians didn't fit at all to the scenery.

Well, I had a very strange feeling while beeing there. As it could have become a friendly city, the lack of resources led to the fact, that it looks like stucked somewhere, sometimes you feel like it is not finished yet. You see cubistic houses built 50 years ago which already look a bit desolated, you see areas meant to be parks but with overgrown grass, etc.

The top of the city is its administrative disctrict, in local terminololgy called Sector 1 - Capital. The Mr. architect made plans for 3 very strange buildings and one gigantic statue - parliament, high court, secretary and Open Hand. It was one of the weirdest sceneries I have ever seen. To have a picture of it, imagine parliament and high court (very interesting buldings themselves) representing 50 million of people and between them a football playground (in the country where only a few people take care of football). The question 'why?' was present every single moment.

Anyway, there is (said to be) the second most visited tourist site in India in Chandigarh - Rock Garden. It only fits to my overal picture of the day - after a day of not seeing anything non-straight I ended up in the wonderfull huge garden (built of waste) with waterfalls, sculptures, palms, palaces and whatever you can imagine else. 

Though weird enough, Chandigarh was definetely worth a visit. Also it is very nice day off from the normal indian day-to-day life, which sometimes can be to chaotic for the person used to calm and ordinary life (-:

utorok, 14. septembra 2010

Výlet do predmestia Himaláji

Tak som to prežil, v zdraví a šťastí. A som tomu celkom rád, keďže systém AVNS (automatický vyhľadávač neštandardných situácii) môže byť v indických pomeroch na obtiaž. Moji spolucestujúci o tomto mojom „doplnku“ našťastie nevedeli, a tak ma bez problémov so sebou zobrali. AVNS sa pomerne rýchlo odprezentoval...

Takže poporiadku. Išli sme v zložení Kolumbia 2ks, Maroko 2ks, Holandsko, Polsko, Slovensko, Turecko, s jednou zástupkyňou nežného pohlavia. Cieľ cesty bola horská dedinka Manali, ktorú sme chceli využiť ako základňu na rôzne výjazdy. Keďže sme chceli byť freee, tak sme si objednali vlastný miniautobus aj s vodičom (keďže nikto z nás ani vtipom nenavrhol, že by sme šoférovali sami). No, hned pri nástupe do autobusu sa nám zdalo nejaké divné, že s nami ide nejaký týpek, ale keďže ani šofér ani týpek toho po anglicky veľa nenahovorili, tak sme to neriešili. Týpek nám okrem toho pchal do hlavy rôzne bájky, napr. že je v armáde, že je z Himaláji apod.

... a tak sme prišli do reštaurácie, dali si každý podľa chuti a naraz pozeráme, a náš týpek nosí asi 6 pizzí, potom sa vracia po zmrzliny, koktejly a ďalšie vecičky. Vraj mu to platí armáda. Smiech nás prešiel, keď prišiel čašník a pýtal od nás, aby sme to zaplatili. Po cca hodine dohadovania sme poskladali tento príbeh: týpek v skutočnosti nebol vojak (s tým sme tak trochu počítali), a dokonca nebol v spojení so šoférom. Šoférovi povedal, že je náš sprievodca, nám zase, že ide so šoférom a bolo. Úžasný výkon. Každopádne chlapec skončil neslávne, na policajnej stanici, ušlo sa mu aj pár faciek a nechcem vedieť čoho ešte. No a my sme po cca 3 hodinách dohadovania sa s minimálne 10 policajtmi a polovicou dediny mohli pokračovať v začatej (nočnej) ceste.

Nad ránom som sa už zobudil do krajiny, kde sa mi vzduch nelepil na kožu a kde bolo vidieť aj niečo iné ako domy a polia. Po pár hodinách cesty po údolí Kullu a niekoľko hodinovej zastávke na „hrade“ v Naggare sme podvečer dorazili do Manali.

Hodí sa povedať, že zloženie našej skupiny nebolo najvhodnejšie na logistické úkony typu „stretneme sa za hodinu pred hotelom“. Celkovo sme dosť veľa času strávili čakaním jeden na druhého, čo mňa, známeho milovníka dochvíľnosti, privádzalo do šialenstva (niekto by sa možno pri tejto vete pozastavil...).

Tých pár dní v okolí Manali som si však pripadal ako v nejakom inom svete. Horská dedinka, naokolo kopce, po uliciach sa premávali rôzne zvieratá a autentickí domorodci, z ktorých mnohí boli Tibeťania, ktorí sem utiekli z Číny. Bolo úžasné rozprávať sa s ľuďmi (anglofónnymi) a pozorovať iných ľudí (neanglofónnych). Zahral som si futbal s budhistickými mníchmi a tibetskými deťmi – tento šport pripomína náš futbal, akurát sa hrá s gučou zlepených papierov, každý sa môže rozhodnúť na ktorú stranu útočí a bránky nie su jasne vyznačené. Existuje teda dosť veľký priestor na improvizáciu.

Najsilnejší zážitok mala však moja nespútaná duša keď mi jeden miestny rastafarián na otázku kde býva odpovedal, že „v jaskyni“. Povedal to celkom hrdo a keď si všimol moj udivený výraz, tak sa ponúkol, že mi tú jaskyňu ukáže. Tento človek to mal  veľmi dobre premyslené. Mal tam super výhľad, cca 100m vodopád z jednej strany, obrovské údolie s výhľadom na kopce (s úžasným západom slnka). Okrem toho ma ubezpečil, že tam býva preto, lebo tam je vraj najlepšia tráva... (-: Naozaj  tam bola, koniec koncov v Indii táto kontroverzná rastlilna rastie bežne na ulici.

Ešte kopec ďalších vecí bolo úžasných. Napr. som si dal paraglyding do údolia, videl som jaka (bol som taký ohromený, že som ho nestihol ani odfotiť, odporúčam nájsť fotku na nete) a ochutnal som kokosovú polievku.

Cesta späť bola katastrofálna. Aj napriek tomu, že som celkom obrnený voči nočnému jazdeniu zo skúsenosti zo Student Agency, toto bola úplné iná liga. Myslím, že ma zachránilo len to, že som pred tým navštívil min. 10 chrámov rôznych vyznaní, siekt, takže som bol dokonale chránený.

ps: fotky viď fb

streda, 8. septembra 2010

Welcome to India!

I feel a bit obliged now to say couple of positive things about India and especially Indians. The truth is there are some shocking things which I find hard to live with, but there are also a lot of things which I consider great and which I respect.

First of all, they are really nice here. Most of the time they just smile at you, even if they don't know you. It happens quite frequently that they come to speak to you in a shop or in the street, just to know where are you from. In these cases, you can always hear the sentence  'Welcome to India!' (-:

Also, the people are very respectful and everybody wants to help me. Sometimes I feel bad what attention I am causing as a foreigner and European and I can really feel they treat me much differently than all the locals. For example, they say 'sir' after every sentence they say to me in the school, or in various other occassions. I am not used to that... These people here have, in my thoughts, very strong sence of authority and they are not used to question it. For me this is a bit sad. Like when I see a woman doing really bad work and she assumes like it's the way it should be. It is hard to think this way for me. It's hard to imagine that you cannot change much it your life. But these people here look like they can live with this feeling.

Well, but a great thing is I feel safe here. Even though the local environment with all the mess, poverty and everything might look frightening, I really do feel safe, not any less than at home.

Another good thing - up to now I have to say that commuting here is quite easy, I find it easier than for example in Ireland. You just take riksha, or there is always a bus and there you go. On the other hand, distance of 100km might takes you 4 hours easily (-:

Also, one would say in developing country some things would not be present. Wrong. There are mobiles, internet, you can search and get any information quite easily. You can get here almost everything you need and people are not shocked when they see Ipod. Though, I am a bit suspicious that this is not truth for a big part of population...

pondelok, 6. septembra 2010

O rikšiach

video video
Nedá mi nenapísať pár slov o všeobecne známom fenoméne – rikša. Privádza ma k tomu fakt, že vždy keď z rikše vystúpim, cítim sa ako znovuzrodený. V mojom okolí som zatiaľ zaregistroval dva typy rikší – motorové a bicyklové. Zatiaľ som nemal tú česť vyskúšať si klasickú verziu, no miestni borci zvládnu aj troch ľudí. Jazda na motorovej rikši je však každodenná nutnosť. Jazdí sa ňou do obchodu, na stanicu, po meste, po prípade po kampuse. Správna rikša vyzerá ako náhodne poskladaný dopravný prostriedok nejakého nadšenca, ktorý sa ním chce chváliť na výstave. Rikša je naozaj malá, je to vlastne taká obstavaná motorka. Oficiálne je povolený počet pasažierov 6. Ale túto informáciu po včerajšku neberiem až tak vážne. Boli sme 7 ľudia s taškami z nákupu, šofér nás ani spočítať nevedel, tak sme sa nejako naskladali a išlo sa. Išli sme po dialnici, bez svetiel (dialnica samozrejme nie je osvetlená) a každý sa držal čoho sa dalo. Vyvrcholenie cesty bolo, keď sa šofér pustil do protismeru (stále na dialnici), do toho sa  šialene smial a vykrikoval – „EEn ‘ndiya we ‘drivin veerry dengruz!“

Treba však povedať, že nikto z nás ešte nevidel žiadnu nehodu a nikto sa netvári, že by k nejakej malo dôjsť. Dokonca aj včera počas a po jazde som bol prakticky jediný, koho táto príhoda nejako významnejšie vzrušila. Ostatní, ktorí tu sú 2-4 týždne, sa mierne zasmiali a nevenovali tomu nijakú pozornosť. Asi im už odumrel pud sebazáchovy.

Ps: Videá vyššie nie sú z inkriminovanej cesty, ktorú som tu opisoval (-:

Ako som sa stal učiteľom

Zdraví vás nový, nádejný učiteľ ekonómie! (-: Dnes som mal svoju prvú hodinu, predmet sa volá Managerial Economics a téma bola produkčné krivky. Moji spolužiaci si určite spomínajú, že špeciálne táto téma z mikroekonómie mi vždy išla (-: Pre predstavu - v triede mám asi 50 študentov, cca 1/3 sú holky, sú to štvrtáci, takže za rok by mali získať MBA. Okrem toho je v triede as 8 ventilátorov, ktoré produkujú hluk dosť veľký na to, aby to spôsobilo problémy v už tak dosť ťažkej komunikácii s miestnymi Indmi. 

Počas hodiny som pochopil, čo znamená frázička "oblial ma pot", pretože to doslovne opisuje to, čo sa so mnou dialo. V miestnej lepkavej horúčave a pod paľbou veľmi štiplavých otázok som sa skutočne pekne zapotil a 60 minút sa mi zdalo veľmi veľa. Ale nakoniec som to prežil. A zajtra môžem ísť zase. A napozajtra zase. A od budúceho týždňa mi pribudne ešte jeden predmet - international business economics. Takže myslím, že ak ma nevyhodia, tak budú moje košele veľmi rýchlo cirkulovať.

Inak sa už v miestnych pomeroch začínam cítiť trochu istejšie. Cez "víkend" (trvá až jeden deň) som trochu spoznal Jalandhar. Nie je tam v skutočnosti nič. Zdalo sa mi to nepochopiteľné, ale skutočne nie je v miliónovom Jalandhare nič, čo by sa dalo považovať za "turisticky" atraktívne. Bežná ulica je však atraktívna až-až, aj keď trochu v inom zmysle. A jazda rikšou môže podľa mňa konkurovať ľubovoľnej atrakcii v akomkoľvek zábavnom parku. Viac o týchto každodenných veselostiach nabudúce (-:

piatok, 3. septembra 2010

Prvé dojmy

First of all, as according the English edition, I revised my decision and will stick to the Slovak only. But go on and ask me what is going on whenever you wish (-:

Takže sa hlásim zo svojho nového pôsobiska, Lovely Campus medzi malebnými indickými mestečkami (na miestnne pomery) Jalandhar a Phagwara. Cesta sem bola veľmi dlhá a poučná. Už v Budapešti som sa zoznámil s milým Iránčanom, ktorý mi povedal, že ak chcem vidieť niečo zaujímavé, nech idem do Iránu a nie do Indie. Vraj v Indii majú len pár mešít, ale v Iráne ich je hodne. Po Istanbule už nálada "zindičtila" a cestou som sa bavil s nejakým vysokým šéfom nejakej farmaceutickej firmy. Cítil som sa veľmi dôležito.

Na počudovanie ma na letisku čakali nejakí ľudia a bez dlhších prestojov ma vypravili smer Punjab. Zdalo sa mi, že tu niečo nepasuje, no po 10 hodinovej ceste busom som sa trochu upokojil. Za oknom sa odohrávala zatiaľ riadna kovbojka. Všade rozbité domy, smetie, milión aút - väčšinou nákladných a podobne. Občas nejaký kostol naozaj ľubovoľného vierovyznania, alebo prudko gíčovitý paláco-dom.

No a potom som došiel na kampus a čakalo ma jedno obrovské stavenisko na obrovskej ploche s veľa ľuďmi a budovami. Slabšie povahy by mali dosť, ja som sa tiež necítil úplne vo svojej koži. Moja izba vyzerala podobne, v strede niečoho, v čom by sa pomaly dal hrať futbal, bola jedna posteľ (-: Ale potom som ešte dostal skriňu, stôl a stoličky, to uznávam. Celý čas sa okolo mňa motalo niekoľko ľudí, ktorí sa tvárili, že mi splnia každé želanie. Cítil som sa trochu paradoxne.

Nasledovala prechádzka po kampuse a rozhovor s niekoľkými cudzincami, ktorí tu už nejaký čas pobývajú. Dozvedel som sa množstvo správ, niektoré z nich hodnotím ako poplašné, zatiaľ však neverím, že sú pravdivé, preto nebudem šíriť klebety. No jedno pravda asi bude - je tu dosť drsná disciplína, z ktorej časť platí aj pre nás. Našťastie vonku sme sa dostali a tak sme sa na večer išli nadýchať "sviežeho" vzduchu do Jalandharu.

Dnes je teda môj druhý deň a od rána sa zoznamujem s miestnou byrokraciou. Rozdal som už milión fotiek, podpisov a kópii pasov, každého zaujíma kde bývam, ako sa volá môj otec a veľa ďalších vecí. Myslím, že nie preto, že by som bol slávny. Okrem toho sa snažím vybavovať prácu - to spočíva v tom, že mi majú byť pridelené asi dva predmety, ktoré budem učiť. Takže ja sa snažím zistiť, aké kurzy sa tu učia, oni sa zase snažia zistiť, čo viem. Dnes sa ma napr. dekan pýtal, či viem niečo o Európskej Únii (-:

PS: Na kampuse sa nepije alkohol, nefajčí, nedroguje, chlapci a dievčatá majú oddelené ubytovne a konzumuje sa iba vegetariánska strava.
PS 2: Vajíčko sa považuje za mäso, takže tortillu si tak skoro nespravím.

utorok, 31. augusta 2010

Deň pred... (Day before)

(english below)
Je večer pred mojim odletom do Indie... Ak vás zaujíma to, ako sa mi bude vodiť, odporúčam sledovať tento blog. Mám zatiaľ takú ambíciu, že by som tu rád opisoval pomerne podrobne svoje, dúfam, dobrodružstvá (-:

Pre začiatok by som ešte vysvetlil, o čo by vlastne malo ísť. Nasledujúcich 5 mesiacov by som mal stráviť na kampuse Lovely Professional University, ktorý sa nachádza medzi mestečkami Jalandhar a Phagwara v indickom Punjabe. Jedná sa o pracovnú stáž a moja pracovná náplň by mala pozostávať z úkonov, ktoré mi pripomínajú to, čo by mal robiť bežný asistent na bežnej katedre u nás. Tak uvidíme, ako to bude v skutočnosti (-:

It is evening before my departure to India... If you are interested what it will be like, you can check this blog from time to time - I have an ambition now of writing here something about my adventures quite frequently.

For the start, I will explain what is going on. The next 5 months I am about to spend at campus of Lovely Professional University, which is somewhere between Jalandhar and Phagwara in Punjab, India. I should be something like an assistent at the Department of Management and I am very curious what I will be doing in real (-: