štvrtok 21. októbra 2010

The most stupid rule in the world

Well guys, I bet nobody can beat this... There is a nice institute of a "sandwich leave" here, in Lovely Professional University. Sounds interesting, right? (-: Just to be clear in understanding, there is only one day weekend here - Sunday. So, if you want to go somewhere, you take TWO days off - Saturday and Monday. Though, this is counted as THREE days leave, according to the sandwich leave rule. What do you think about it, nice, isn't it?

I tried to talk to couple of administration officors, they all said they fully understand my frustration, yet they cannot do anything about it. Sandwich rule is stronger...

pondelok 18. októbra 2010

Huxleyho ostrov

Túto nedeľu som videl zatiaľ najfascinujúcejšie miesto v Indii. Celkovo som mal pocit, že som sa ocitol v nejakej podarenej utópii (preto tento nadpis)... Predpokladám, že niektorí z vás sa teraz zabávajú a hovoria si, že som zase prepadol nejakej blbosti (-: Myslím, že máte tak trochu pravdu.

Celé to začalo už v sobotu, keď som nevedel čo s načatým víkendom a tak som zavolal môjmu kamošovi Satnamovi (má iba o 9 rokov viac ako môj otec). Ten mi hneď vymyslel program, ktorý zahrňoval okamžitú prepravu k nemu na dedinu, prespanie a ráno veľmi skorý odchod na nejaké miesto. Satnam má dosť zvláštnu "angličtinu", takže som bol veľmi rád, že sa mi podarilo zabezpečiť, že ma počkal pri autobuse, inak som absolútne netušil, aký je plán. 

O to viac som bol prekvapený, keď sme prišli na miesto. Cestou som pochytil, že ideme na nejaký "teaching", ale každý dotaz na náboženstvo viedol k odpovedi, že "každý má dve nohy a nos a všetci sme rovnakí, tak prečo sa stále pýtam na náboženstvá?" Ok, miesto, na ktorom sme sa začali zhromažďovať mi pripomínalo najväčší hangár pre lietadlá na svete a dosť ma zaskočilo, keď sa celý tento hangár zaplnil ľuďmi. Naozaj nepreháňam, bolo tam cca 50.000 ľudí a všetci prišli počúvať "teaching". Samotný teaching ma až tak nenadchol, a to hlavne preto, že trval dve hodiny a bol v punjabi, ale potom ma Satnam začal vodiť po areály. Až vtedy som si uvedomil, že sa nejedná iba o hangár, ale prakticky o celé mesto. V tomto meste dávali zadarmo ľuďom jesť (ale väčšina z nich prispievala), mali tam obchody, ubytovanie, chrámy, všade rovné a čisté ulice, kľud, tráva a kopec zelene, nikto sa nikam netlačil, ľudia chodili po chodníkoch a kopec ďalších vymožeností, ktoré v Indii rozhodne nie sú samozrejmé.

Musím povedať, že okrem toho, že viem, že sa toto miesto volá Radha Soami Satsang Beas neviem o tom nič a zatiaľ som nemal časť do toho preniknúť hlbšie. Ale zohnal som si potrebnú literatúru (v Beas mali veľmi lacné knihy, ostatne ako všetko - dotovali tam ceny) a chystám sa pochopiť, ako sa týmto Indom podarilo vytvoriť niečo takéto. Pretože na prvú pohľad to vyzeralo naozaj ako vydarený komunizmus.

piatok 15. októbra 2010

Športy

Bolo by veľmi nešportové, ak by som aspoň rýchlosti nespomenul včerajší zážitok, ktorý sa mi naskytol, keď som večer išiel okolo ihriska. Videl som hrať ľudí futbal a basketbal. To by bolo normálne... Ale oni hrali futbal a basketbal na rovnakom ihrisku. Dúfam, že sa rozumieme - v rovnakom čase (-: Môžem váš ubezpečiť, že tu nehľadajte nič viac, proste tam je jedno osvetlené ihrisko a chlapci sa asi nechceli biť, tak dva tímy hrali futbal a dva tímy basketbal. V praxi napr. ak dali futbalisti gól, tak sa štvrtina ľudí na ihrisku tešila, štvrtina smútila a polovica hrala ďalej, pretože ich sa to netýkalo. Celkom zaujímavý pohľad.

Inak ešte o tom baskete. Chodím si občas zahrať, ale teda, veľmi ma to nebaví. Oni nemajú základné návyky! Napr. najlepšia možná taktika v útoku je clona, nikto tu ešte neprišiel na účinnú obranu proti tejto zákernej zbrani. No a potom sa nepovažuje za úplne nutné brániť, a už vôbec nie svojho hráča. Naopak, dôležitejšie je útočiť. V praxi potom vidíme rozdelenie 2 - 3, s troma vysunutými útočníkmi vpredu. A ešte perlička. Ihrisko nie je až také zlé. Až na časť vo vnútri trojky. Túto časť sa niekto rozhodol natrieť na rozličné farby a na tejto farbe sa pohybuje asi ako na ľade. Veľmi múdry ťah (-:

A keď hrám, všetci na mňa vždy kričia "EEAASSY!!" Neviem presne čo to znamená, pretože to na mňa kričia takmer vždy...

štvrtok 14. októbra 2010

Normal days around Punjab

It's been quite a long time since I wrote last time something (a) in English (b) about the day to day life. I'll do both now. While looking to last articles, it might cause an impression that what I am doing all the time is just travelling, having lots of fun and experiencing the very different and pleasant componants of India. Actually, almost the opposite is truth (-:

In university, not much is happening, literally. I teach some 4 lectures a week and in meantime I am doing whatever I want. As the article about the university was in Slovak, I only state, that apart of the fact that "university" reminds more an average high school anywhere else, there is nothing you can do when the work is over. Sometimes I wonder how the locals can stand it without any social life whatsoever. They can. Though, they are not satisfied either. But not frustrated like I am from time to time, with the other foreigners alike.

Well, so there is very clear cycle in my life here. I am working 6 days a week and then I am going for a one day trip. And this is amazing. Just one story for all. This Saturday I found a place which the Lonely Planet book says is good. So I took bus and travelled there. I arrived at about 11pm which is quite difficult time, especially when the bus drops you at the side of a very dirty road with not much of the civilization signs around. After unsuccessfull attempt to get a riksha driver to drive me somewhere I talked to co-travellers and they advised me to go with them to another city. So I went and in one hour I was already eating very nice dinner made by one's wife - a cooking teacher. Next day I had also guided tour on motorbike. The name of the city was Patiala and it has everything what we understand as common Indian. A lot of chaos and mess and couple of wonderful building - a temple and a palace. Both incredibly big. I really liked the place.

Then I moved to another city - Sirhind and met the same story again, just without the cooking teacher's dinner. A guided tour around the two temples and a lot of help.

One quotation for all at the end: "Do you have some tourists here?" - I asked after an hour walking around amazing sikh temple complex and feeling only non-Punjabi there.
"Yeah, we have many of them. Almost every day one or two arrive"

Pure Punjab. Welcome to India.

piatok 8. októbra 2010

Tri dni v Tibete

Hmm, už pol hodinu sa snažím niečo napísať o výlete do Dharamsali, ale nejako sa mi nedarí. Asi to súvisí s tým, že sa mi tam veľmi páčilo a zanechalo to vo mne výrazné pocity a potom asi aj s tým, že od návratu na univerzitu sa dosť nudím a keď sa nudím tak prepadám rôznym chmúrnym myšlienkam. Ale aj tak to skúsim.

Dharamsala je mestečko pod Himalájami a sem v roku 1959 utiekol Dalai Lama, ktorého neskôr nasledovalo viac ako 100.000 Tibeťanov. V časti Mcleod Ganj potom vzniklo tibetské exulantské centrum, ktoré sa zvykne nazývať aj Malý Tibet. Naozaj tam panuje veľmi silná atmosféra a všetko čo si našinec predstaví pod pojmom "Tibet" sa tam dá nájsť. Tibetské vlajky, budhistické kostoly, mnísi v červených habitoch, nápisy Free Tibet a fotky Dalai Lamu na každom kroku. V meste je aj dosť veľa turistov veľmi pestrého zloženia. Niektorí hľadajú duchovné obrodenie, niektorí si prečítali, že Dharamsala je turistické miesto, miestni Indovia tam napr. chodia, pretože tam je veľa zahraničných turistov a tak. Každý si príde na svoje. 

Mňa najviac uchvátilo niečo trochu iné. Tibet je dnes vo svete veľmi frekventovaná téma a Dalai Lamu považujem za veľmi významného človeka. Bolo však úžasné vidieť naozajstných Tibeťanov a naozajstného Dalai Lamu. Nejako som si uvedomil, že to, že hovoríme o nejakých ľudských právach, čítame o tom a potom nosíme také tričká má aj reálny rozmer - a tým sú úplne normálni ľudia, s ktorými sa dá rozprávať o úplne bežných veciach a ktorých rovnako zaujímajú úplne normálne veci. Jediná výnimka je, že títo ľudia museli niekedy aj pár týždňov chodiť cez Himaláje, aby som sa s nimi potom mohol rozprávať, alebo aby mi za 10 korún mohli predať náramok... Ešte jedna vec. Títo ľudia naozaj veria, že sa raz do Tibetu vrátia, konkrétne to znie asi takto: "... keď odídu čínski okupanti, tak...". Hmm, držím im palce.

Okrem tibetskej atmosféry som si aj vybehol do kopcov. Bolo to celkom dobré, hlavne sranda bola, že som začínal na 1700, tesne pod 3000 som spal a predo mnou boli stále kopce vyššie ako Tatry. A ak by som mal deň navyše, tak by som na tie kopce vyšiel a za nimi videl ešte raz to isté. Na to si ale budem musieť počkať. (Video je z kopca Triund, miesta kde som spal).

No a posledný deň, na ktorý som obetoval moju asi predposlednú dovolenku, som bol na Dalai Lamovom učení. Bolo to super a ťažko sa to opisuje. Pre miestnych Tibeťanov je to významná spoločenská udalosť a všetci sa tam hrnú z okolitých dedín. Bohužiaľ Dalai Lama prednášal po tibetsky a rádio s tlmočením mi veľmi nefungovalo, takže som zo samotnej prednášky veľa nemal. Ale tak som si kúpil knihu a teraz to dodatočne študujem, takže v pohode.

ad nadpis - Brad Pitt bol oproti mne podstatne šťastnejší, bol tam o niečo dlhšie a ešte k tomu v naozajstnom Tibete