streda, 23. februára 2011

Prvé a druhé dojmy

Taak a konečne som sa dostal k napísaní čo to o mojich prvých dojmoch z mojej novej destinácie. Chvíľu to trvalo a to z viacerých dôvodov. Asi hlavný je ten, že prvý dojem bol taký, že som sa cítil kompletne stratený a písať blog bola tá posledná vec, na ktorú som myslel. Tento pocit ma držal takmer týždeň. Počas tohto času som absolútne netušil kde bývam, kde pracujem a už vôbec nie ako sa dostanem do mesta. Po týždni sa to však zlepšilo a dnes (cca 10 dní) sa už cítim relatívne ok. Napr. som sa včera v obchode dokázal spýtať či majú čípovú kartu na metro a potom som si ju aj kúpil!

Kde som sa to teda ocitol. Mestečko Guangzhou, približne medzi Hong Kongom a Macaom (kam sa chystám za krátku dobu kvôli vízam) je vraj tretie najväčšie mesto v Číne. Koľko obyvateľov tu žije je záhadou asi pre všetkých, údaje s ktorými som sa stretol sa pohybujú medzi 7 a 17 miliónov. Je naozaj veľké. A väčšiu časť z týchto ľudí tvoria Číňania (-:

Čo tu robím? Učím angličtinu malé deti. Hmm, no, práca teda asi nie je úplne smer mojej celo životnej kariéry, ale má niekoľko výhod. Pracujem viac menej iba 3 dni v týždni (aj keď nevýhoda je, že je to piatok - nedeľa), budem to mať celkom ok zaplatené, a teda môžem po nejakom čase žiť ako človek, nie ako študent, alebo bezdomovec. Mal by som mať teda dosť času na to, aby som sa naučil čím viac o Číne, čo bol hlavný dôvod, prečo som sa tu rozhodol prísť. Hej, a budem tu cca pol roka. Kľudne ma dojdite pozrieť.
Ako to tu vyzerá? Je to tu dosť husto rozvinuté. Taký bežný pohľad na ulicu pripomína lunapark, alebo nejaký stredne dobrý futuristický film, ktorý sa snaží blikajúcimi svetlami navodiť tú správnu atmosféru. Mesto je to inak s veľmi významnou históriou, ale po pohľade na to si to asi nikto nemyslí – úbohé historické budovy sa krčia popri ohromných vysvietených sklenených budovách a iných moderných architektonických výkrikov. Spomenul som si aj na svoj ostravský pocit, keď som sa prechádzal po tých ohromných širokých „uliciach“ s radovými 17 poschodovými blokmi.

Jedna z najpodstatnejších vecí, ktoré tu budú ovplyvňovať môj život je asi úroveň mojej čínstiny. Pre mnohých asi nepoviem nič nové, ale reč „čínstina“ je v skutočnosti asi taký pravdivý pojem ako keby sme angličtinu považovali za „európštinu“. No dobre, je to trochu lepšie. Aj napriek tomu je v Číne niekoľko jazykov a tá správna čínstina (Mandarin) sa používa ako lingua franca a je ustavená podľa nárečia z Pekingu. A to je odo mňa dosť ďaleko (-: Guangzhou je centrum kantónskej oblasti a tak miestňaci holdujú hlavne tomuto jazyku. Čo by pre mňa v praxi znamenalo, že aj keď zvládnem dosť dobre mandarin, tak stále sa s kantónsky hovoriacimi občanmi nedohovorím. Na šťastie je tu dosť veľa prisťahovalcov a v meste sa Mandarin dosť používa. A tak som sa teda do čínštiny s plnou vervou pustil a stále ma drží pozitívny pocit, že sa za ten pol rok naučím obstojne dohovoriť. Čínske znaky do toho ale nepočítam, tie som z pochopiteľných dôvodov vypustil, aj keď sa asi tiež pár z nich naučím.

A čo je na Číne najlepšie? Dá sa tu slobodne piť pivo za slobodnú cenu, dá sa tu slobodne stretávať s holkami a dosť dobre to tu čelkovo funguje. Pre ďalšie diskrétne komentáre si počkajte na ďalší príspevok, alebo kontaktujte autora (-: Čus.

nedeľa, 13. februára 2011

Prestup v Malajzii

Prešlo menej ako dva týždne a ja som opäť na letisku a môžem sa zamýšľať nad tým, ako som prežil svoj čas v Malajzii. Na rovinu – bolo to tu úžasné a som fascinovaný. Ani neviem celkom čím presne, je to taký celkový pocit.

Prvá vec, ktorú si musíme vyjasniť je, že Malajzia nie je žiadna rozvojová krajina. Hlavné mesto má jedny z najvyšších a najmodernejších budov na svete a aj ďalšie provinčné mestá vyzerajú podobne – spájajú moderné prvky s vplyvom islamu miestnej kultúry a to zasadené v tropickej atmosfére. Dokonca aj v menšom mestečku nájdete v pohode KFC na námestí (nie že by som tým merial úroveň vyspelosti). Pre mňa osobne bol príchod sem šok a ešte aj dnes posledný deň som sa z toho úplne nespamätal. Rozdiel medzi Indiou a Malajziou je obrovský, a tak som sa prichytil, ako sa pýtam couchsurferky z Bornea, u ktorej som zostal dva dni v Kuala Lumpur, či tu majú smetné koše. V Indii táto otázka dáva veľmi dobrý zmysel, ale v Malajzii už nie úplne a ona reagovala záchvatom smiechu.

Keď som si vybral Malajziu ako prestupný a dovolenkový uzol medzi Indiou a Činou, ani som nevedel ako dobre som si vybral. Totiž, obyvateľstvo Malajzie je multikulturálne a pomerne jednoducho sa dá povedať že je to indicko-čínsky mix. Väčšina obyvateľov sú Malajci, ktorý sú zo zákonu moslimovia a sú niečo ako pôvodní obyvatelia. Významné menšiny tvoria Číňania a Indovia, ktorí sem imigrovali v rozličných vlnách počas posledných pár storočí. Prakticky každé mesto má preto čínsku, indickú a malajskú štvrť a ľudia na ulici tvoria veľmi sympatickú zmes. Ja som tak mal možnosť aspoň trochu plynulejšieho prechodu medzi Indiou a Čínou.

Môj plán v Malajzii bol jednoduchý. Vidieť mrakodrapy, džungľu a gýčový tropický ostrov. Všetko sa mi splnilo. V Malajzii totiž nie je žiadny problém s cestovaním, vlastne s ničím. Všetci tu hovoria po anglicky, každý na ulici poradí, existujú mapy, značky, všetko je jasné. Povedal by som, že je to pre rozmaznaných cestovateľov. India bola rozhodne iný level a ja som sa miestami divil, ako je možné, že mi taxi šofér (často Ind) v pohode poradil, kde je autobusová zastávka a aký autobus mám zobrať apod. V Indii by mi povedal, že stanica nie je, autobus je zrušený, alebo čokoľvek len aby som išiel s ním.

Keď tak nad tým teraz rozmýšľam, tak som tu nezažil žiadne „vzrušujúce“ dobrodružstvo, také ako napr. v Maroku, alebo Indii, kde bolo všetko tak trochu nejasné, zakryté rúškom tajomstva. Tu išlo všetko hladko, bez prieťahou. Dokonca by som povedal, že mentalita ľudí tu bola podobnejšia nám, a tak som na rozdiel od skúsenosti s Indami s Malajcami vedel v pohode vybaviť a prediskutova všetko čo som potreboval.
Ak by ste sa niekto chceli inšpirovať, tak som okrem Kuala Lumpur, kde som strávil cca 2-3 dni navštívil národný park Taman Negar, kde som si dal dva dni trekking cez džungľu. Potom som išiel na sever k Thajským hraniciam do Kota Bahru, tu som si dal výborný bicyklový deň a navštívil som kopu thajských a čínskych budhistických kláštorov a chrámov. A bežná dedinská atmosféra bola úžasná. Rovnako som sa počas tohto dňa tak spálil, že ešte dnes po 5 dňoch mám pluzgiere po rukách. To sú problémy, však... No a potom som išiel na Perhentian Islands, kde som postupne prešiel malý aj veľký ostrov. Musím povedať, že jazda motorovým člnom, ktorý si to polhodinu dáva cca 50km/hod je dobrý adrenalín. Mnohí z vás si určite spomenú, že nie som úplne fanúšik kolotočov, toto bolo niečo podobné. Ale bolo to super.

Aby som dal aspoň jednu pikošku, tak ma teraz napadlo niečo z ostrovov. Prechádzal som sa tak poza jeden hotel a zrazu som narazil na nejakého obrovského plaza, naozaj mal aspoň 3-4 metre a vyzeral teda približne ako krokodíl. Bol priamo predo mnou na lesnej cestičke a okolo som videl pár ďalších, menších, iba 2 metrových. Keď jeden miestňak videl mojej zdesenie – tak to okomentoval ako „nekušu“. A fakt nekusali.

PS: Úroveň miestnych podmienok vidno aj na tom, že po dopísaní tohto článku ho môžem rovno poslať cez free letiskové wifi. No úžas. Už som zvedavý na Čínu.

piatok, 4. februára 2011

Taký normálny (posledný) deň v Indii

(toto som pisal este v Indii na letisku, ale az teraz som sa dostal na internet. Dojmy z Malajzie budu nabuduce (-: )

Áno, je to tak. Všetko raz musí končiť a tak aj môj presne 5 mesačný pobyt v Indii dnes (2.2.) končí. Momentálne sedím na letisku na juhu Indie v Chennai a myslím, že kým mi otvoria gate (bránu, nie gate-boxerky) tak je ten správny čas na to, aby som prihodil čo to o juhu Indie.

Takže, dnes ráno som sa zobudil v slamenom dome u Tamílcov v dedinke Auroville, v štáte Tamil Nadu. Jedná sa o spirituálno-alternatívny projekt medzinárodného mesta, ktorý založil ashram (niečo ako škola, ale v širšom ponímaní) z Pondichery. Je pomerne zložité vysvetliť o čo sa jedná a keďže som tam strávil iba deň, tak som do toho veľmi nestihol preniknúť, ale bola tam výborná atmosféra.

O 7.00 som nasadol na bicykel a prepravil sa 10km do Pondichery, kde som musel vrátiť bicykel. Bicyklovať sa po hlavnej in dickej ceste je cekom sranda, môžem vás ubezpečiť.

Pondichery je bývalá francúzska kolónia a staré mesto má stále stredomorský look. Indovia sa tam dokonca cudzincom prihovárajú po francúzsky, čo je veľmi milá zmena. Milá preto, lebo vedia väčšinou aj po anglicky, čo využívam viac (-: Trochu som si pojazdil po mestečku, popri pláži a potom zobral autobus do Chennaiu.

Cestoval som 4 hodiny popri východnom pobreží a krajina je tu fascinujúca. Vyzerá to tu na juhu fakt exoticky, samé palmy, kokosy, ľudia nosia na sebe divné veci, pri tom sa usmievajú oveľa častejšie ako sa severe. Cestou do Chennaia som inak minul dedinku Mamalipuram (alebo Mahabalipuram, alebo tak nejako), kde som bol deň pred tým a kde bolo tiež super. Mali tam napr. nejaké 1300 ročné chrámy. Riadny brutál, také my asi nemáme.

No a tak som došiel do Chennaia, vyzdvihol si môj obrovský batoh, ktorý som nechal u kamoša a vybral som sa (spolu s ním) na letisko. Cesta bola tiež typicky indická – najskôr rikša, potom bus a nakoniec vlak.

A tak som tu, za chvíľu odlietam do Kuala Lumpur, kde priletím 20 minút po polnoci, čo je samo o sebe celkom veselé, lebo dnes oslavujú Číňania silvestra a v Malajzii do fraj dosť fičí. Takže vhupnem asi do živých osláv. Už sa teším (-:
Mimochodom, po 4 dňoch na juhu Indie (Tamil Nadu) som prišiel na to, že patrím na juh Indie a nie na sever, tak isto ako patrím na juh Európy a nie na sever (stredná Európa je ok). Je to tu úplne lepšie, viac uvoľnené, menej chaotické, menej špinavé apod. Proste, najbližšie idem na juh!

PS: Cítim sa trochu smutne. Indovia mi budú chýbať. K tomuto celkovo dobrému pocitu dosť prispel aj tento čas na juhu, kde som si to naozaj užil.
PS2: Dúfa, že mi môj dobrý pocit nepokazia na kontrole príručných batožín...