piatok, 2. septembra 2011

Tak a doma...

Doma som už vyše 2 týždňov a viac menej som si už na to zvykol a uvedomil si to. Hneď po príchode som však spísal všetky svoje dojmy z uplynulého roku a dal som to na samostatnú adresu. Prečítať si to môžete tu:

http://azijskastory.blogspot.com/p/nulta-cast-opatka-miesto-uvodu.html

ps: ak by ste niekto chceli wordovsky dokument, môžem vám poslať.

štvrtok, 14. júla 2011

Radosti a strasti v Číne

Po nejakej dobe sa začali opäť diať trochu zaujímavejšie veci v Číne. Ako som písal naposledy, posledné týždne som neskutočne trpel počasím a vďaka nemu som bol prakticky nepoužiteľný. Minulý týždeň to vyvrcholilo tým, že sa mi začali zapchávať uši. Najskôr som si myslel, že si ich iba nečistím a že pôjdem k ušnému nech mi ich poriadne prečisťí, ale keď som sa k nemu konečne dostal po niekoľkých dňoch, tak pravda bola trochu iná. Ale poporiadku.

Pohybovať sa po Číne s jedným zapchatým uchom je celkom sranda. Napríklad moja schopnosť rozumieť čo odo mňa ľudia naokolo chcú podľa jedného slova z celej vety, ktoré sa mi podarí dešifrovať, dosť utrpela. Rovnako utrpelo mierne aj moje sebavedomie v škole, predsa len ak učíte malé deti cudzí jazyk, je dobré ak ich počujete.

A tak som sa vybral k doktorovi. V škole som poprosil nech mi dajú niekoho kto mi bude prekladať. Bohužiaľ, holka, ktorá mi bola pridelená na „preklad“ mi cestou nevedela odpovedať ani na otázku kedy začína učiť (angličtinu, áno, podotýkam, že holka, ktorá nevie po anglicky môže stále v Číne evidentne učiť tento jazyk), a tak sme sa prestali rozprávať a organizačné veci sa riešili v čínštine. V nemocnici pri registrácii prišla super chvíľa, keď som si mal vypísať meno do čínskych papierov – tak som im tam pekne vpísal moje čínske meno v znakoch a všetci boli spokojní. Aký som bol hrdý (a trochu mi chytalo kútiky), keď ma potom doktorka týmto menom skutočne volala ((-:

Výsledok celej nemocnice som sa potom dozvedel viac menej až po návrate do školy, keďže moja tlmočníčka sa k prekladu veľmi nemala. To, že mám ušnú infekciu je vedľajšie, hlavne, že čínsky pospolitý ľuď akceptoval moje meno.

Odvtedy už uplynulo pár dní a ja sa dopujem čínskymi antibiotikami a celkom sa cítim ok, dokonca aj menej unavený. Tak to nakoniec ešte má aj nejaký význam.

Inak, nemal by som zabudnúť, že dnes je to začiatok môjho konca v Číne – presne jeden mesiac do odletu z Pekingu (do Kijevu (-: ). Okrem toho je to aj presne 5 mesiacov čo som sem prišiel. A to znamená, že pomaly predbieham dĺžku pobytu v Indii. Sranda, nebol by som si to pomyslel... Posledné dva týždne ešte prežijem trochu vzrúša, keď si trochu pocestujem niekde v centrálnej Číne a nakoniec pár dní v Pekingu. Už to aj bude načase lebo tu v Guangzhou pomaly zapúšťam korene.

štvrtok, 30. júna 2011

Príjemne teplúčko v Číne

V poslednej dobe sa nejako necítim úplne in. Veľa spím, často som unavený a všetko mi nejako trvá. A ako správny Európan to všetko zvaľujem na počasie. Možno sa niektorí pozriete na predpoveď počasia a spýtate sa v čom je problém... Príjemných 33 stupňov, dokonca oblačno a dážď. Šecko ok.

Avšak, problém je viac zapeklitý. Totiž, je tu hnusne vlhko. Ťažko to je k niečomu prirovnať. Snáď najlepšie prirovnanie ma napadlo včera, keď som kontroloval vlhkosť vzduchu a zistil som, že sa drží nad 90%. Určite ste niekedy boli v niektorej zo Slovenských krásnych jaskýň a určite si spomeniete na to ako tam bolo vlhko a ako vám sprievodca oznamoval aká je tam vlhkosť. Vedzte, že je to tiež nad 90%, a teda približne tak ako tu u nás v teplúčkom Guangzhou (-:

Aby toho ešte nebolo dosť, je tu hrozne dusno a vzduch tiež nie je najčistejší, keďže tu žije nejakých 10 milión Číňanov na jednej kope a tých veľmi takéto veci netrápia. Ďalšia vec – búrky. Každý deň máme minimálne jednu, ale občas aj dve, tri. Problém je opäť ten, že aj počas dažďa sa akosi nedostavuje očakávaný pocit sviežosti, tak ako ho poznáme z domu. A tak pekne zmoknete a potom zostanete mokrý a lepkavý, pretože vlhké a dusné počasie vás tak nechá.

Ďalšia kapitola – klimatizácia. Číňania sú pravdepodobne veľmi hrdý na to, že sa dokázali vyvinúť tak, že majú všade klimatizáciu, a tak ju aj náležite využívajú. Bežnú teplotu v metre a autobuse odhadujem tak na 18 stupňov, v taxíkov a niektorých obchodov tak 16. Prechádzať medzi vonkajškom a vnútrajškom tak je celkom šok a občas neviem, či sa mám obliekať podľa vonkajšej, alebo vnútornej teploty.

V konečnom dôsledku teda počasím dosť trpím. Síce som zvládol 45 stupňov na Cypre a dva mesiace nad 40 na Malte, ale miestnych 30 je na mňa príliš. Nepomáha ani sprcha, totiž, okamžite potom, ako výjdem zo studenej sprchy ma zaleje pot. Proste niet úniku, snáď len keď definitívne odídem. A tak je počasie jedna z vecí, prečo sa teším na 14.8., keď letím domov (cez Ukrajinu (-: ).

štvrtok, 9. júna 2011

Čínsky rap!

Trochu nekomerčného čínskeho rapu nikdy nezaškodi! Dosť bolo poriadku, usporiadania a organizácie! Poďme sa vrhnúť na veci tak, ako to máme všetci najradšej – to jest chaoticky a zjavne neusporiadane!

(mimochodom, aby som nezabudol, o žiadnom čínskom rape to –asi- nebude, to je len taká povedačka, ospravedlňujem sa za zavádzanie (-: ).

Takže novinka číslo 1, ktorá ma okrem iného prívadza do tejto „hoop“ nálady je to, že som konečne dostal také víza aké som od začiatku chcel – tj 3 mesačné business víza. Nedivte sa, nerobím (zatiaľ) žiadny business, ale internship spadá ako keby pod business, takže preto. No, ale v skutočnosti mám už pas pomaly zaplnení čínskymi vízami – a až teraz na štvrtý krát sa mi podarilo dostať tie správne. Znamená to teda, že v Číne zostanem do augusta, podľa pôvodného plánu. Všetci sa veľmi tešíme, aj keď aj alternatívny plán s evakuáciou do Hong Kongu, následne presunom nízkonákladovkou do Malajzie a tam nejaké neorganizované cestovanie znel celkom dobre. Nabudúce...

Takže tak. Je tu inak riadne hnusne. Túto frázičku väčšinou zvyknem používať doma od novembra do marca a znamená, že je mínus, tma a prší. V miestnych podmienkach to znamená, že je fakt neuveriteľne dusno a horúco a lepkavo, a to tak, že sa naozaj nedá vydržať vonku a sedieť v metre na zemy sa tak stáva atraktívnejším ako sedieť v peknom čínskom parku. To sú tie paradoxy života v čínskom znečistenom meste. Áno, moje vysvetlenie totiž zvaľuje vinu na neposlušných Číňanov, ktorí si do ovdzušia púšťajú svinstvá. Matka príroda by určite nedokázala vytvoriť takéto nehostinné podmienky.

A čo ešte? Bol som na výlete v Zhangjiajie a bolo super. Ale bolo tam fakt príliš veľa čínskych turistov a tí vedia byť pekne protivní. Permanentne vykrikujú z megafónov, fotia všetko, poprípade predávajú fotky (a to musia riadne nahlas aj propagovať). A okrem toho boli všetci tí tisíc Číňanov prekvapení, že tam vidia jedného zahraničného a tak mi to dávali na vedomie tým, že na mňa čumeli fakt jak na zjavenie a vykrikovali „cudzineeec, cudzinéééééc!“. Po určitom čase to prestáva byť vtipné.

Ale spravil som si aj pár kamošov a hlavne som veľmi pyšný na prvú kamošku, ktorá nevie po anglicky, a teda si na nej cvičím moju „broken chinese“. Ona, keďže nevedela po anglicky, tak ani nemohla protestovať (-: A druhá „kamoška“ bola spolusediaca teta vo vlaku, cca 50 ročná, ktorá išla pozrieť syna do Shenzhenu. Veľmi sympatická pani, po anglicky nevedela ani „hello“, jej meno som si nezapamätal a ona bohužiaľ nechcela aby som jej dal nejaké anglické, takže najbližší cudzinec to bude mať s jej menom opäť ťažké.

Bežný život v Guangzhou stále po starom, všetko ok. Včera som bol na výbornej výstave, pozrieť absolvenstké práce dákych umeleckých študentov. Vyzerá to ta, že Číňania v skutočnosti majú predstavivosť, a niektorí dosť dobrú. Bolo to totiž úžasné.

Inak sa tu už samozrejme cítim ako miestňak, v skutočnosti je Guangzhou po Košiciach a Brne mesto, kde som v živote strávil najviac času (-: Milé. A nebudem to už ďalej naťahovať a všetkých vás pozdravujem a poberiem sa. Inak, priznám sa, že sa už začínam tešiť domov, tak mi chystajte darčeky na privítanie. Lebo ja mám už zhromaždenú slušnú zásobu rôznych čínskych, indických a malajzijských rároh, ktoré sa vám chystám náhodne rozdať. Tak aby ste neboli zahanbení...

streda, 18. mája 2011

Môj najpopulárnejší recept z Číny

Povedal som si, že sa v sami podelím o vymoženosti posledných dní, keď som svoje miestne kuchárske schopnosti doviedol do takmer dokonalosti. Škoda, že nikto z vás to nemôže posúdiť... Vlastne, keď nad tým tak rozmýšľam, tak vôbec nikto to nemôže posúdiť, keďže som jedol sám. Ale som presvedčený, že drvivá väčšina z vás by moje nadšenie zdieľala!

Takže, krok číslo 1 – lenivosť mi zabráni opustiť byt a ísť sa najesť do reštaurácie (jesť v reštauráciách je tu cenovo na približne rovnakej úrovni ako variť si sám). Keďže tá istá lenivosť mi zabránila ísť nakúpiť, musím si vystačiť s tým, čo som nakúpil pred príchodom tejto nebezpečnej choroby.

Krok číslo 2 – zistím stav zásob. Cibuľa je, zemiaky sú, vajíčka sú, ryža je. Prichádza pocit extáze, približne popísateľný vetou: „ha, zase som nad vami vyhral!!“.

Krok číslo 3 – keďže mám rád experimenty, odmietnem využiť len vyššie popísané základné ingrediencie a z chladničky a skrine vydolujem ďalšiu zeleninu, konzervy, omáčky a korenie.

Krok 4 – začína sa organizovaný chaos: režem cibulu, prípadne zemiaky, umývam ryžu a pripravujem ďalšie ingrediencie. Medzičasom sa už varí ryža (jedná sa o čínsku ryžu, s našou európskou ju spája iba podobný vonkajší výzor, chuťou ju ani náhodou neprípomína) a následne začínam pražiť cibulu, prípadne chren a čili. Prichádza rozhodujúci okamih, kedy sa rozhoduje o budúcnosti jedla – na panvicu vhodím zeleninu, ktorú som našiel v chladničke (ak je to miestny ´egg plant´ jedná sa o moje najobľúbenejšie jedlo) a rozhodujem sa, či to celé zasypem indickým korením (naozajstné indické konrenie, získané od miestnych indov), alebo zalejem rôznymi čínskymi omáčkami.

Krok 5 – Príloha (alebo sa to nazýva hlavné jedlo?) je pár sekúnd po zásadnom rozhodnutí pripravená. Medzičasom ryžu po zovretí stíšim a po ďalších pár minútach odstavím a nechám postáť ďalších cca 7 minút. Keďže je moje sebavedomie na vysokej úrovni, tak ju už chutnám maximálne raz dvakrát a viac nekontrolujem, pretože si myslím, že otváranie hrnca len kazí proces varenia.

...a hotovú ryžu zelejem prílohou a ide sa na vec. Pre lepší pocit jem zásadne s čínskymi paličkami. Jaký som?? ((-:

PS: na druhý deň môžem potom využiť o jednu ingredienciu na viac – ryžu z predchádzajúceho dňa a môžem tak ašpirovať na ‘fried rice‘, alebo v inom miestnom jazyku ‘chao fan‘.

pondelok, 16. mája 2011

Výlet do Fujianu

Pred chvíľou mi napadlo, že stále píšem iba nejaké ohromné úvahy o miestnej kultúre a podobne a zišlo by sa niečo akčnejšie. A keďže som mužom činu, tak som dovaril a zjedol večeru a hneď sa aj púšťam do opisu môjho minulotýždňového výletu do vedľajšej provincie Fujian. Môj plán bol pomerne ambíciozny, ale zhrnúť by sa v krátkosti dal tak, že som chcel vidieť pekné mesto a trochu koloniálnych pamiatok a potom nejaké dediny a trochu čínskej kultúry.

Výlet sa začal hneď po skončení mojej utorňajšej hodiny v škôlke. Sadol som na autobus a ráno sa zobudil v meste Xiamen. Teda, až také hladké to nebolo. Na stanici som si v pohode kúpil lístok (za horibilnú sumu 250 yuanov, cca 750 kč) a potom som prešiel cez asi 3 kontroly, nakoniec som vošiel do autobusu, ľahol si do postele (áno, v Číne majú diaľkové spoje postele miesto sedadiel) a chystal sa zaspať. Náhodou som si však ľahol do zlej postele, tak ma niekto začal budiť a ja že, „šak nech si ide on ľahnúť dakam a dá mi pokoj“. Chcel vidieť lístok, tak som mu ukázal a potom nasledovale debata po ktorej vysvitlo, že som v skutočnosti v zlom autubuse. Celkom ma to naštvalo, že chýbalo tak málo a ráno by som sa zobudil niekde úplne inde. A tak som cestou do správneho autobusu ešte vynadal tete Číňanke, ktorá kontroluje lístky (ona sa na mňa v rámci čínskych zvykov nepozerala) a potom si už skutočne ľahol na svoju skutočnú posteľ a zaspal.

Xiamen je mesto hneď oproti Taiwanu (cca 70 km), takže tu vždy bola taká trochu „taiwanská“ atmosféra. Dokonca iba pár km od mesta je malý ostrov Jinmen, ktorý je kontrolovaný Taiwanom a b minulosti tu boli nejaké prestrelky a bombardovanie. Dnes táto geografická blízkosť vedie k tomu, že po Xiamene predávajú suveníry s obrázkami Chiang Kai-sheka, Kuomintangu a Taiwanské vlajky. Pomerne zvláštny úkaz v Číne, podľa môjho názoru...

V Xiamene som si stihol pozrieť jeden chrám. Po rôznych skúsenostiach s čínskymi chrámami som nečakal nič extra, ale tento bol ozaj dobrý. Jednalo sa v skutočnosti o celý komplex budhistických chrámov, ktoré sa rozprestierali po celkom veľkom a peknom kopci s množstvom skál. A tak som sa tam prešiel, posedel, počítal a relaxoval. Bolo vidno aj modrú oblohu! Našiel som aj pár miest kde bolo množstvo tibetských modlitebných vlajok a celkom ma to potešilo.
Moje kroky potom smerovali na blízky ostrov Gulang Yu, ktorý bol v minulosti miestom, kde bývali Európania. Ostrov je dnes veľkou turistickou atrakciou a to hlavne preto, lebo vyzerá veľmi nečínsky a nie sú tam žiadne autá. Veľmi pekné miesto a fakt super relax, akurát trochu veľa čínskych turistov. A škoda, že každé trochu lepšie miesto bolo treba platiť vstup, čo som samozrejme odmietal.

Na druhý deň som sa potom chcel presunúť na západ provincie, kde sa nachádzajú rôzne dediny menšiny Hakka. Môj pôvodný plán bol ísť tam vlakom a dostať sa tam za 3 hodiny, nakoniec z toho bol vlak, taxík a dva autobusy a dostal som sa tam večer o 6. Trochu ma to štvalo, ale na druhej strane bola celkom strane presúvať sa po malých čínskych mestách. Všetci na mňa fakt pozerali jak na zjavenie (-:

No, večer som sa dostal na miesto určenie, alebo lepšie povedané dostal som sa niekde na koniec sveta a nebol som si celkom istý, kde to presne bolo. Avšak, okolo mňa boli Hakka ľudia a domy, takže všetko ok. Prespal som v jednom z najrozbitejších domov (to som si všimol až na druhý deň) a bolo dobre.

Ráno som sa zobudil do upršaného dňa, avšak nemal som na výber a vybral som sa na prieskum. Hakka domy (tulou) sú zaujímavé hlavne tým, že sú postavené v kruhu, alebo inom uzavretom útvare a to preto, lebo Hakka ľudia sem prišli v minulosti zo severu a takto sa mohli brániť pred útokmi iných ne-Hakka ľudí. Tie najväčšie domy sú fakt monštrá a pripomínajú skôr hrady než domy. A tak som sa tam poprechádzal, popíjal si čaj, nezáväzne konverzoval a užíval si to, že okolo mňa je konečne niečo, čo vyzerá ako čínska kultúra a nie iba sklenené bezduché budovy a milión áut. Aj ľudia mi tam prišli viac milí a usmievaví ako v Guangzhou. To bude možno tým, že ich pracovná náplň spočíva v pití čaju s turistami.

No a tak som sa večer vybral autobusom naspäť, dorazil ráno, stihol sa osprchovať a mohol som šťastne vyraziť do práce. Ale všetko bolo ok a ja som veľmi šťastný z výletu.

PS: Na mojom byte to opäť vyzerá ako v ZOO (tak ako v Indii). Mám tu niečo ako švábe, ale tieto sú asi dvakrát také veľké a vedia lietať. Super. A minulý týždeň sme mali v škole pavúka, ktorého som síce nevidel, ale podľa popisu a reakcie šéfa školy mám podozrenie na tarantulu. Supe super.