utorok, 14. septembra 2010

Výlet do predmestia Himaláji

Tak som to prežil, v zdraví a šťastí. A som tomu celkom rád, keďže systém AVNS (automatický vyhľadávač neštandardných situácii) môže byť v indických pomeroch na obtiaž. Moji spolucestujúci o tomto mojom „doplnku“ našťastie nevedeli, a tak ma bez problémov so sebou zobrali. AVNS sa pomerne rýchlo odprezentoval...

Takže poporiadku. Išli sme v zložení Kolumbia 2ks, Maroko 2ks, Holandsko, Polsko, Slovensko, Turecko, s jednou zástupkyňou nežného pohlavia. Cieľ cesty bola horská dedinka Manali, ktorú sme chceli využiť ako základňu na rôzne výjazdy. Keďže sme chceli byť freee, tak sme si objednali vlastný miniautobus aj s vodičom (keďže nikto z nás ani vtipom nenavrhol, že by sme šoférovali sami). No, hned pri nástupe do autobusu sa nám zdalo nejaké divné, že s nami ide nejaký týpek, ale keďže ani šofér ani týpek toho po anglicky veľa nenahovorili, tak sme to neriešili. Týpek nám okrem toho pchal do hlavy rôzne bájky, napr. že je v armáde, že je z Himaláji apod.

... a tak sme prišli do reštaurácie, dali si každý podľa chuti a naraz pozeráme, a náš týpek nosí asi 6 pizzí, potom sa vracia po zmrzliny, koktejly a ďalšie vecičky. Vraj mu to platí armáda. Smiech nás prešiel, keď prišiel čašník a pýtal od nás, aby sme to zaplatili. Po cca hodine dohadovania sme poskladali tento príbeh: týpek v skutočnosti nebol vojak (s tým sme tak trochu počítali), a dokonca nebol v spojení so šoférom. Šoférovi povedal, že je náš sprievodca, nám zase, že ide so šoférom a bolo. Úžasný výkon. Každopádne chlapec skončil neslávne, na policajnej stanici, ušlo sa mu aj pár faciek a nechcem vedieť čoho ešte. No a my sme po cca 3 hodinách dohadovania sa s minimálne 10 policajtmi a polovicou dediny mohli pokračovať v začatej (nočnej) ceste.

Nad ránom som sa už zobudil do krajiny, kde sa mi vzduch nelepil na kožu a kde bolo vidieť aj niečo iné ako domy a polia. Po pár hodinách cesty po údolí Kullu a niekoľko hodinovej zastávke na „hrade“ v Naggare sme podvečer dorazili do Manali.

Hodí sa povedať, že zloženie našej skupiny nebolo najvhodnejšie na logistické úkony typu „stretneme sa za hodinu pred hotelom“. Celkovo sme dosť veľa času strávili čakaním jeden na druhého, čo mňa, známeho milovníka dochvíľnosti, privádzalo do šialenstva (niekto by sa možno pri tejto vete pozastavil...).

Tých pár dní v okolí Manali som si však pripadal ako v nejakom inom svete. Horská dedinka, naokolo kopce, po uliciach sa premávali rôzne zvieratá a autentickí domorodci, z ktorých mnohí boli Tibeťania, ktorí sem utiekli z Číny. Bolo úžasné rozprávať sa s ľuďmi (anglofónnymi) a pozorovať iných ľudí (neanglofónnych). Zahral som si futbal s budhistickými mníchmi a tibetskými deťmi – tento šport pripomína náš futbal, akurát sa hrá s gučou zlepených papierov, každý sa môže rozhodnúť na ktorú stranu útočí a bránky nie su jasne vyznačené. Existuje teda dosť veľký priestor na improvizáciu.

Najsilnejší zážitok mala však moja nespútaná duša keď mi jeden miestny rastafarián na otázku kde býva odpovedal, že „v jaskyni“. Povedal to celkom hrdo a keď si všimol moj udivený výraz, tak sa ponúkol, že mi tú jaskyňu ukáže. Tento človek to mal  veľmi dobre premyslené. Mal tam super výhľad, cca 100m vodopád z jednej strany, obrovské údolie s výhľadom na kopce (s úžasným západom slnka). Okrem toho ma ubezpečil, že tam býva preto, lebo tam je vraj najlepšia tráva... (-: Naozaj  tam bola, koniec koncov v Indii táto kontroverzná rastlilna rastie bežne na ulici.

Ešte kopec ďalších vecí bolo úžasných. Napr. som si dal paraglyding do údolia, videl som jaka (bol som taký ohromený, že som ho nestihol ani odfotiť, odporúčam nájsť fotku na nete) a ochutnal som kokosovú polievku.

Cesta späť bola katastrofálna. Aj napriek tomu, že som celkom obrnený voči nočnému jazdeniu zo skúsenosti zo Student Agency, toto bola úplné iná liga. Myslím, že ma zachránilo len to, že som pred tým navštívil min. 10 chrámov rôznych vyznaní, siekt, takže som bol dokonale chránený.

ps: fotky viď fb

2 komentáre:

  1. Ako čítanie z nejakej knižky Ricky...

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Presne, strašne čtivo píšeš, Sopková by mala radosť :) Pozdravujem do Indie, davaj si tam pozor!

    OdpovedaťOdstrániť