Celé to začalo už v sobotu, keď som nevedel čo s načatým víkendom a tak som zavolal môjmu kamošovi Satnamovi (má iba o 9 rokov viac ako môj otec). Ten mi hneď vymyslel program, ktorý zahrňoval okamžitú prepravu k nemu na dedinu, prespanie a ráno veľmi skorý odchod na nejaké miesto. Satnam má dosť zvláštnu "angličtinu", takže som bol veľmi rád, že sa mi podarilo zabezpečiť, že ma počkal pri autobuse, inak som absolútne netušil, aký je plán.
O to viac som bol prekvapený, keď sme prišli na miesto. Cestou som pochytil, že ideme na nejaký "teaching", ale každý dotaz na náboženstvo viedol k odpovedi, že "každý má dve nohy a nos a všetci sme rovnakí, tak prečo sa stále pýtam na náboženstvá?" Ok, miesto, na ktorom sme sa začali zhromažďovať mi pripomínalo najväčší hangár pre lietadlá na svete a dosť ma zaskočilo, keď sa celý tento hangár zaplnil ľuďmi. Naozaj nepreháňam, bolo tam cca 50.000 ľudí a všetci prišli počúvať "teaching". Samotný teaching ma až tak nenadchol, a to hlavne preto, že trval dve hodiny a bol v punjabi, ale potom ma Satnam začal vodiť po areály. Až vtedy som si uvedomil, že sa nejedná iba o hangár, ale prakticky o celé mesto. V tomto meste dávali zadarmo ľuďom jesť (ale väčšina z nich prispievala), mali tam obchody, ubytovanie, chrámy, všade rovné a čisté ulice, kľud, tráva a kopec zelene, nikto sa nikam netlačil, ľudia chodili po chodníkoch a kopec ďalších vymožeností, ktoré v Indii rozhodne nie sú samozrejmé.
Musím povedať, že okrem toho, že viem, že sa toto miesto volá Radha Soami Satsang Beas neviem o tom nič a zatiaľ som nemal časť do toho preniknúť hlbšie. Ale zohnal som si potrebnú literatúru (v Beas mali veľmi lacné knihy, ostatne ako všetko - dotovali tam ceny) a chystám sa pochopiť, ako sa týmto Indom podarilo vytvoriť niečo takéto. Pretože na prvú pohľad to vyzeralo naozaj ako vydarený komunizmus.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára