Taak a konečne som sa dostal k napísaní čo to o mojich prvých dojmoch z mojej novej destinácie. Chvíľu to trvalo a to z viacerých dôvodov. Asi hlavný je ten, že prvý dojem bol taký, že som sa cítil kompletne stratený a písať blog bola tá posledná vec, na ktorú som myslel. Tento pocit ma držal takmer týždeň. Počas tohto času som absolútne netušil kde bývam, kde pracujem a už vôbec nie ako sa dostanem do mesta. Po týždni sa to však zlepšilo a dnes (cca 10 dní) sa už cítim relatívne ok. Napr. som sa včera v obchode dokázal spýtať či majú čípovú kartu na metro a potom som si ju aj kúpil!
Kde som sa to teda ocitol. Mestečko Guangzhou, približne medzi Hong Kongom a Macaom (kam sa chystám za krátku dobu kvôli vízam) je vraj tretie najväčšie mesto v Číne. Koľko obyvateľov tu žije je záhadou asi pre všetkých, údaje s ktorými som sa stretol sa pohybujú medzi 7 a 17 miliónov. Je naozaj veľké. A väčšiu časť z týchto ľudí tvoria Číňania (-:
Čo tu robím? Učím angličtinu malé deti. Hmm, no, práca teda asi nie je úplne smer mojej celo životnej kariéry, ale má niekoľko výhod. Pracujem viac menej iba 3 dni v týždni (aj keď nevýhoda je, že je to piatok - nedeľa), budem to mať celkom ok zaplatené, a teda môžem po nejakom čase žiť ako človek, nie ako študent, alebo bezdomovec. Mal by som mať teda dosť času na to, aby som sa naučil čím viac o Číne, čo bol hlavný dôvod, prečo som sa tu rozhodol prísť. Hej, a budem tu cca pol roka. Kľudne ma dojdite pozrieť.
Ako to tu vyzerá? Je to tu dosť husto rozvinuté. Taký bežný pohľad na ulicu pripomína lunapark, alebo nejaký stredne dobrý futuristický film, ktorý sa snaží blikajúcimi svetlami navodiť tú správnu atmosféru. Mesto je to inak s veľmi významnou históriou, ale po pohľade na to si to asi nikto nemyslí – úbohé historické budovy sa krčia popri ohromných vysvietených sklenených budovách a iných moderných architektonických výkrikov. Spomenul som si aj na svoj ostravský pocit, keď som sa prechádzal po tých ohromných širokých „uliciach“ s radovými 17 poschodovými blokmi.
Jedna z najpodstatnejších vecí, ktoré tu budú ovplyvňovať môj život je asi úroveň mojej čínstiny. Pre mnohých asi nepoviem nič nové, ale reč „čínstina“ je v skutočnosti asi taký pravdivý pojem ako keby sme angličtinu považovali za „európštinu“. No dobre, je to trochu lepšie. Aj napriek tomu je v Číne niekoľko jazykov a tá správna čínstina (Mandarin) sa používa ako lingua franca a je ustavená podľa nárečia z Pekingu. A to je odo mňa dosť ďaleko (-: Guangzhou je centrum kantónskej oblasti a tak miestňaci holdujú hlavne tomuto jazyku. Čo by pre mňa v praxi znamenalo, že aj keď zvládnem dosť dobre mandarin, tak stále sa s kantónsky hovoriacimi občanmi nedohovorím. Na šťastie je tu dosť veľa prisťahovalcov a v meste sa Mandarin dosť používa. A tak som sa teda do čínštiny s plnou vervou pustil a stále ma drží pozitívny pocit, že sa za ten pol rok naučím obstojne dohovoriť. Čínske znaky do toho ale nepočítam, tie som z pochopiteľných dôvodov vypustil, aj keď sa asi tiež pár z nich naučím.
A čo je na Číne najlepšie? Dá sa tu slobodne piť pivo za slobodnú cenu, dá sa tu slobodne stretávať s holkami a dosť dobre to tu čelkovo funguje. Pre ďalšie diskrétne komentáre si počkajte na ďalší príspevok, alebo kontaktujte autora (-: Čus.
streda 23. februára 2011
nedeľa 13. februára 2011
Prestup v Malajzii
Prešlo menej ako dva týždne a ja som opäť na letisku a môžem sa zamýšľať nad tým, ako som prežil svoj čas v Malajzii. Na rovinu – bolo to tu úžasné a som fascinovaný. Ani neviem celkom čím presne, je to taký celkový pocit.
Prvá vec, ktorú si musíme vyjasniť je, že Malajzia nie je žiadna rozvojová krajina. Hlavné mesto má jedny z najvyšších a najmodernejších budov na svete a aj ďalšie provinčné mestá vyzerajú podobne – spájajú moderné prvky s vplyvom islamu miestnej kultúry a to zasadené v tropickej atmosfére. Dokonca aj v menšom mestečku nájdete v pohode KFC na námestí (nie že by som tým merial úroveň vyspelosti). Pre mňa osobne bol príchod sem šok a ešte aj dnes posledný deň som sa z toho úplne nespamätal. Rozdiel medzi Indiou a Malajziou je obrovský, a tak som sa prichytil, ako sa pýtam couchsurferky z Bornea, u ktorej som zostal dva dni v Kuala Lumpur, či tu majú smetné koše. V Indii táto otázka dáva veľmi dobrý zmysel, ale v Malajzii už nie úplne a ona reagovala záchvatom smiechu.
Keď som si vybral Malajziu ako prestupný a dovolenkový uzol medzi Indiou a Činou, ani som nevedel ako dobre som si vybral. Totiž, obyvateľstvo Malajzie je multikulturálne a pomerne jednoducho sa dá povedať že je to indicko-čínsky mix. Väčšina obyvateľov sú Malajci, ktorý sú zo zákonu moslimovia a sú niečo ako pôvodní obyvatelia. Významné menšiny tvoria Číňania a Indovia, ktorí sem imigrovali v rozličných vlnách počas posledných pár storočí. Prakticky každé mesto má preto čínsku, indickú a malajskú štvrť a ľudia na ulici tvoria veľmi sympatickú zmes. Ja som tak mal možnosť aspoň trochu plynulejšieho prechodu medzi Indiou a Čínou.
Môj plán v Malajzii bol jednoduchý. Vidieť mrakodrapy, džungľu a gýčový tropický ostrov. Všetko sa mi splnilo. V Malajzii totiž nie je žiadny problém s cestovaním, vlastne s ničím. Všetci tu hovoria po anglicky, každý na ulici poradí, existujú mapy, značky, všetko je jasné. Povedal by som, že je to pre rozmaznaných cestovateľov. India bola rozhodne iný level a ja som sa miestami divil, ako je možné, že mi taxi šofér (často Ind) v pohode poradil, kde je autobusová zastávka a aký autobus mám zobrať apod. V Indii by mi povedal, že stanica nie je, autobus je zrušený, alebo čokoľvek len aby som išiel s ním.
Keď tak nad tým teraz rozmýšľam, tak som tu nezažil žiadne „vzrušujúce“ dobrodružstvo, také ako napr. v Maroku, alebo Indii, kde bolo všetko tak trochu nejasné, zakryté rúškom tajomstva. Tu išlo všetko hladko, bez prieťahou. Dokonca by som povedal, že mentalita ľudí tu bola podobnejšia nám, a tak som na rozdiel od skúsenosti s Indami s Malajcami vedel v pohode vybaviť a prediskutova všetko čo som potreboval.
Ak by ste sa niekto chceli inšpirovať, tak som okrem Kuala Lumpur, kde som strávil cca 2-3 dni navštívil národný park Taman Negar, kde som si dal dva dni trekking cez džungľu. Potom som išiel na sever k Thajským hraniciam do Kota Bahru, tu som si dal výborný bicyklový deň a navštívil som kopu thajských a čínskych budhistických kláštorov a chrámov. A bežná dedinská atmosféra bola úžasná. Rovnako som sa počas tohto dňa tak spálil, že ešte dnes po 5 dňoch mám pluzgiere po rukách. To sú problémy, však... No a potom som išiel na Perhentian Islands, kde som postupne prešiel malý aj veľký ostrov. Musím povedať, že jazda motorovým člnom, ktorý si to polhodinu dáva cca 50km/hod je dobrý adrenalín. Mnohí z vás si určite spomenú, že nie som úplne fanúšik kolotočov, toto bolo niečo podobné. Ale bolo to super.
Aby som dal aspoň jednu pikošku, tak ma teraz napadlo niečo z ostrovov. Prechádzal som sa tak poza jeden hotel a zrazu som narazil na nejakého obrovského plaza, naozaj mal aspoň 3-4 metre a vyzeral teda približne ako krokodíl. Bol priamo predo mnou na lesnej cestičke a okolo som videl pár ďalších, menších, iba 2 metrových. Keď jeden miestňak videl mojej zdesenie – tak to okomentoval ako „nekušu“. A fakt nekusali.
PS: Úroveň miestnych podmienok vidno aj na tom, že po dopísaní tohto článku ho môžem rovno poslať cez free letiskové wifi. No úžas. Už som zvedavý na Čínu.
Prvá vec, ktorú si musíme vyjasniť je, že Malajzia nie je žiadna rozvojová krajina. Hlavné mesto má jedny z najvyšších a najmodernejších budov na svete a aj ďalšie provinčné mestá vyzerajú podobne – spájajú moderné prvky s vplyvom islamu miestnej kultúry a to zasadené v tropickej atmosfére. Dokonca aj v menšom mestečku nájdete v pohode KFC na námestí (nie že by som tým merial úroveň vyspelosti). Pre mňa osobne bol príchod sem šok a ešte aj dnes posledný deň som sa z toho úplne nespamätal. Rozdiel medzi Indiou a Malajziou je obrovský, a tak som sa prichytil, ako sa pýtam couchsurferky z Bornea, u ktorej som zostal dva dni v Kuala Lumpur, či tu majú smetné koše. V Indii táto otázka dáva veľmi dobrý zmysel, ale v Malajzii už nie úplne a ona reagovala záchvatom smiechu.
Keď som si vybral Malajziu ako prestupný a dovolenkový uzol medzi Indiou a Činou, ani som nevedel ako dobre som si vybral. Totiž, obyvateľstvo Malajzie je multikulturálne a pomerne jednoducho sa dá povedať že je to indicko-čínsky mix. Väčšina obyvateľov sú Malajci, ktorý sú zo zákonu moslimovia a sú niečo ako pôvodní obyvatelia. Významné menšiny tvoria Číňania a Indovia, ktorí sem imigrovali v rozličných vlnách počas posledných pár storočí. Prakticky každé mesto má preto čínsku, indickú a malajskú štvrť a ľudia na ulici tvoria veľmi sympatickú zmes. Ja som tak mal možnosť aspoň trochu plynulejšieho prechodu medzi Indiou a Čínou.
Môj plán v Malajzii bol jednoduchý. Vidieť mrakodrapy, džungľu a gýčový tropický ostrov. Všetko sa mi splnilo. V Malajzii totiž nie je žiadny problém s cestovaním, vlastne s ničím. Všetci tu hovoria po anglicky, každý na ulici poradí, existujú mapy, značky, všetko je jasné. Povedal by som, že je to pre rozmaznaných cestovateľov. India bola rozhodne iný level a ja som sa miestami divil, ako je možné, že mi taxi šofér (často Ind) v pohode poradil, kde je autobusová zastávka a aký autobus mám zobrať apod. V Indii by mi povedal, že stanica nie je, autobus je zrušený, alebo čokoľvek len aby som išiel s ním.
Keď tak nad tým teraz rozmýšľam, tak som tu nezažil žiadne „vzrušujúce“ dobrodružstvo, také ako napr. v Maroku, alebo Indii, kde bolo všetko tak trochu nejasné, zakryté rúškom tajomstva. Tu išlo všetko hladko, bez prieťahou. Dokonca by som povedal, že mentalita ľudí tu bola podobnejšia nám, a tak som na rozdiel od skúsenosti s Indami s Malajcami vedel v pohode vybaviť a prediskutova všetko čo som potreboval.
Ak by ste sa niekto chceli inšpirovať, tak som okrem Kuala Lumpur, kde som strávil cca 2-3 dni navštívil národný park Taman Negar, kde som si dal dva dni trekking cez džungľu. Potom som išiel na sever k Thajským hraniciam do Kota Bahru, tu som si dal výborný bicyklový deň a navštívil som kopu thajských a čínskych budhistických kláštorov a chrámov. A bežná dedinská atmosféra bola úžasná. Rovnako som sa počas tohto dňa tak spálil, že ešte dnes po 5 dňoch mám pluzgiere po rukách. To sú problémy, však... No a potom som išiel na Perhentian Islands, kde som postupne prešiel malý aj veľký ostrov. Musím povedať, že jazda motorovým člnom, ktorý si to polhodinu dáva cca 50km/hod je dobrý adrenalín. Mnohí z vás si určite spomenú, že nie som úplne fanúšik kolotočov, toto bolo niečo podobné. Ale bolo to super.
Aby som dal aspoň jednu pikošku, tak ma teraz napadlo niečo z ostrovov. Prechádzal som sa tak poza jeden hotel a zrazu som narazil na nejakého obrovského plaza, naozaj mal aspoň 3-4 metre a vyzeral teda približne ako krokodíl. Bol priamo predo mnou na lesnej cestičke a okolo som videl pár ďalších, menších, iba 2 metrových. Keď jeden miestňak videl mojej zdesenie – tak to okomentoval ako „nekušu“. A fakt nekusali.
PS: Úroveň miestnych podmienok vidno aj na tom, že po dopísaní tohto článku ho môžem rovno poslať cez free letiskové wifi. No úžas. Už som zvedavý na Čínu.
piatok 4. februára 2011
Taký normálny (posledný) deň v Indii
(toto som pisal este v Indii na letisku, ale az teraz som sa dostal na internet. Dojmy z Malajzie budu nabuduce (-: )
Áno, je to tak. Všetko raz musí končiť a tak aj môj presne 5 mesačný pobyt v Indii dnes (2.2.) končí. Momentálne sedím na letisku na juhu Indie v Chennai a myslím, že kým mi otvoria gate (bránu, nie gate-boxerky) tak je ten správny čas na to, aby som prihodil čo to o juhu Indie.
Takže, dnes ráno som sa zobudil v slamenom dome u Tamílcov v dedinke Auroville, v štáte Tamil Nadu. Jedná sa o spirituálno-alternatívny projekt medzinárodného mesta, ktorý založil ashram (niečo ako škola, ale v širšom ponímaní) z Pondichery. Je pomerne zložité vysvetliť o čo sa jedná a keďže som tam strávil iba deň, tak som do toho veľmi nestihol preniknúť, ale bola tam výborná atmosféra.
O 7.00 som nasadol na bicykel a prepravil sa 10km do Pondichery, kde som musel vrátiť bicykel. Bicyklovať sa po hlavnej in dickej ceste je cekom sranda, môžem vás ubezpečiť.
Pondichery je bývalá francúzska kolónia a staré mesto má stále stredomorský look. Indovia sa tam dokonca cudzincom prihovárajú po francúzsky, čo je veľmi milá zmena. Milá preto, lebo vedia väčšinou aj po anglicky, čo využívam viac (-: Trochu som si pojazdil po mestečku, popri pláži a potom zobral autobus do Chennaiu.
Cestoval som 4 hodiny popri východnom pobreží a krajina je tu fascinujúca. Vyzerá to tu na juhu fakt exoticky, samé palmy, kokosy, ľudia nosia na sebe divné veci, pri tom sa usmievajú oveľa častejšie ako sa severe. Cestou do Chennaia som inak minul dedinku Mamalipuram (alebo Mahabalipuram, alebo tak nejako), kde som bol deň pred tým a kde bolo tiež super. Mali tam napr. nejaké 1300 ročné chrámy. Riadny brutál, také my asi nemáme.
No a tak som došiel do Chennaia, vyzdvihol si môj obrovský batoh, ktorý som nechal u kamoša a vybral som sa (spolu s ním) na letisko. Cesta bola tiež typicky indická – najskôr rikša, potom bus a nakoniec vlak.
A tak som tu, za chvíľu odlietam do Kuala Lumpur, kde priletím 20 minút po polnoci, čo je samo o sebe celkom veselé, lebo dnes oslavujú Číňania silvestra a v Malajzii do fraj dosť fičí. Takže vhupnem asi do živých osláv. Už sa teším (-:
Mimochodom, po 4 dňoch na juhu Indie (Tamil Nadu) som prišiel na to, že patrím na juh Indie a nie na sever, tak isto ako patrím na juh Európy a nie na sever (stredná Európa je ok). Je to tu úplne lepšie, viac uvoľnené, menej chaotické, menej špinavé apod. Proste, najbližšie idem na juh!
PS: Cítim sa trochu smutne. Indovia mi budú chýbať. K tomuto celkovo dobrému pocitu dosť prispel aj tento čas na juhu, kde som si to naozaj užil.
PS2: Dúfa, že mi môj dobrý pocit nepokazia na kontrole príručných batožín...
Áno, je to tak. Všetko raz musí končiť a tak aj môj presne 5 mesačný pobyt v Indii dnes (2.2.) končí. Momentálne sedím na letisku na juhu Indie v Chennai a myslím, že kým mi otvoria gate (bránu, nie gate-boxerky) tak je ten správny čas na to, aby som prihodil čo to o juhu Indie.
Takže, dnes ráno som sa zobudil v slamenom dome u Tamílcov v dedinke Auroville, v štáte Tamil Nadu. Jedná sa o spirituálno-alternatívny projekt medzinárodného mesta, ktorý založil ashram (niečo ako škola, ale v širšom ponímaní) z Pondichery. Je pomerne zložité vysvetliť o čo sa jedná a keďže som tam strávil iba deň, tak som do toho veľmi nestihol preniknúť, ale bola tam výborná atmosféra.
O 7.00 som nasadol na bicykel a prepravil sa 10km do Pondichery, kde som musel vrátiť bicykel. Bicyklovať sa po hlavnej in dickej ceste je cekom sranda, môžem vás ubezpečiť.
Pondichery je bývalá francúzska kolónia a staré mesto má stále stredomorský look. Indovia sa tam dokonca cudzincom prihovárajú po francúzsky, čo je veľmi milá zmena. Milá preto, lebo vedia väčšinou aj po anglicky, čo využívam viac (-: Trochu som si pojazdil po mestečku, popri pláži a potom zobral autobus do Chennaiu.
Cestoval som 4 hodiny popri východnom pobreží a krajina je tu fascinujúca. Vyzerá to tu na juhu fakt exoticky, samé palmy, kokosy, ľudia nosia na sebe divné veci, pri tom sa usmievajú oveľa častejšie ako sa severe. Cestou do Chennaia som inak minul dedinku Mamalipuram (alebo Mahabalipuram, alebo tak nejako), kde som bol deň pred tým a kde bolo tiež super. Mali tam napr. nejaké 1300 ročné chrámy. Riadny brutál, také my asi nemáme.
No a tak som došiel do Chennaia, vyzdvihol si môj obrovský batoh, ktorý som nechal u kamoša a vybral som sa (spolu s ním) na letisko. Cesta bola tiež typicky indická – najskôr rikša, potom bus a nakoniec vlak.
A tak som tu, za chvíľu odlietam do Kuala Lumpur, kde priletím 20 minút po polnoci, čo je samo o sebe celkom veselé, lebo dnes oslavujú Číňania silvestra a v Malajzii do fraj dosť fičí. Takže vhupnem asi do živých osláv. Už sa teším (-:
Mimochodom, po 4 dňoch na juhu Indie (Tamil Nadu) som prišiel na to, že patrím na juh Indie a nie na sever, tak isto ako patrím na juh Európy a nie na sever (stredná Európa je ok). Je to tu úplne lepšie, viac uvoľnené, menej chaotické, menej špinavé apod. Proste, najbližšie idem na juh!
PS: Cítim sa trochu smutne. Indovia mi budú chýbať. K tomuto celkovo dobrému pocitu dosť prispel aj tento čas na juhu, kde som si to naozaj užil.
PS2: Dúfa, že mi môj dobrý pocit nepokazia na kontrole príručných batožín...
štvrtok 27. januára 2011
Varanasi and Sarnath
I feel I need to do justice by saying something good about India, as last time it was perhaps too much (-: So this time it will be a positive one and in English!
Last weekend I went after a long time to a trip. That’s not a joke, you might think I am always going somewhere, but actually I was pretty much settled in Delhi and before that in Dharamsala. After some consideration I decided not to go to see Taj Mahal as I don’t want to see rich Indians taking pictures in front of the white building (and often with me having to participate). Instead, I rather chose Varanasi in spite of the fact that all those who visited it were saying it is horrible, dirty and noisy city, even for Indian standards.
In fact, Varanasi is very important place. It lies on Ganges River and with some 3500 years it is one of the oldest cities in the world. Anyway, for Hindus it is also very important religious place as whose ash will be after death scattered in Ganges at Varanasi, their souls will achieve nirvana immediately. Maybe you could understand that the place where 1.2 billion people want to be burnt can look a bit scary. That’s why I was awaiting something very bad. But in fact, I was pleasantly surprised, as the city was even relaxing at some point! That’s truth that we had some arguments with people who are trying to cheat foreigners really too much there and that I had to use my few Hindi swearing I learnt here, but apart from that it was very good. And in the morning sunrise over Ganges, then nice walk around the bank and watching some ceremonies which were taking place... Also boys playing cricket and casual laundry, in Ganges of course. I really liked the place and cannot understand why people say it is horrible. Either I got used to India already or I visited it off-season.
One more thing was great about the trip – 10 kms from Varanasi is a village called Sarnath and it is here where Buddha gave his first teaching 2500 years ago to 5 people. The place has a very special atmosphere and today there are a number of Buddhist temples built by different countries where Buddhism is present (even if I want to be neutral I have to say that the Tibetan one was the best). And around are beautiful gardens and parks – amazing place for relaxing. I bought the teaching Buddha gave there and read it on the way back. Isn’t it cool that in the original book it says that Buddha gave teaching in a deer park near city of Varanasi and both the city and the park still exist? India, nothing changes here, ever.
Well, so that was it. And I have to say that I am leaving Delhi tonight and I am travelling for two days to the south. The plan is to see some places there and then I set off for Malaysia for nearly two weeks intermezzo before moving to China. If you want to hear that explicitly– yes I am very excited about the travel and I am looking forward a lot (-:
Talk to you later
utorok 18. januára 2011
Datadisk - something about India
Well, I have said I would write something more about India and maybe even in English, so let’s do it at the same time. Actually, this is already maybe a forth or so article about the same general topic “India” and surprisingly there is still something I have left out in the others. Not possible, yaaar!! (yar means ‘friend’ in Hindi and Indians use it quite often after sentences).
Indians don’t know what is queue (line). Therefore, when you want to buy something or just ask at the counter or whatever, in Europe you normally wait until it’s your turn and then deal all in peace with your stuff. Not here. There is no line, so you have to fight and think a lot how to get strategic position and finally reach the place. It might sound funny, but I assure you that is some situations it is more like a real fight for life. For example, Delhi metro. Very modern, new, nice and clean, in fact. But, Indians follow rules of jungle and don’t know the basic rule that firstly people get out and only then in. Here when the door get opened, people start fighting for moving in and out at the same time. This is not a joke. Anyway, ladies have special places in first cars, they don’t need to participate in the fight (-:
Indians don’t say “thank you”, “please”, etc. I don’t argue they are rude. But when you thank to somebody he makes a weird face. Sometimes, if you know the person a bit, he would tell you that you don’t need to thank, because you are his friend. It looks like friends don’t need to be kind between each other. And indeed, I was told couple of times that between friends there are both rights and duties. There we are. Don’t say ‘thank you’ to your ‘friend’, he has to do it. On the other hand, don’t be surprised if your friend takes your T-shirt if he likes it. He has right to do it. He is your friend.
Though, Indians do use some polite words, first among them being “sir”. But you already know about this. I have to say now, I quite got use to this, so, please, when I come back home, do call me like this, too. Thank you (-:
It stinks here. Yes, it does. In some places it smells very good and they have some very nice perfumes and flowers and so, but in most places in cities or villages, and especially in Delhi where I am right now, it smells very badly. I don’t think I am too spoiled or posh, so you could imagine that if I am saying it, how true it can be.
Hey, many more can be said. But listen, if some of you are interested about the face of the real and everyday India I have two advices. The book ‘White Tiger’ (author with a difficult Indian name) is amazing and very truly and as I have heard it is becoming a bestseller all around the world. So go on and get it (there is also a Slovak and Czech addition). If you belong to a group of my friends who have read three books in their lives, watch the movie called ‘Outsourced’. I saw it few days ago and it is amazing. It describes very much what life a foreigner has here. I hope you will find it funny as well, if not then it is only funny for those who have been to India and consider coming.
Well, so that’s it. I hope it doesn’t sound too negatively. It was just some things I found interesting and I discussed it with some foreigners and they agree that this is the way it is. On the other hand, I have to say my time in India is approaching its end and I might change the heading of this blog in a while, depending on which country I will move to (-: And from some point of view I am looking forward to a place where things would work a little bit better and people would have again different attitude. But it is clear to me even now I will miss many things from here. For example food and tea. Cause it is aaawesome, yaaaar!!!
pondelok 10. januára 2011
Tibetský článok
Ak si chcete pozrieť môj tibetský článok tak sem http://turcsanyi.blog.sme.sk/c/252844/Par-tibetskych-pribehov-na-dobru-noc.html
pondelok 3. januára 2011
Vianoce v Indii a presun do Dillí
Tak sviatky sú už dávno za nami, minimálne za nami v Indii, a ja som sa dokonca už aj presunul z Dharamsaly do Dillí, kde som nastúpil na dlho očakávanú stáž na veľvyslanectve. Ale k tomu sa dostanem až nabudúce, najskôr som chcel ešte niečo o mojich posledných dňoch v horách.
Vianoce dopadli nakoniec veľmi dobre. Napriek dosť veľkým (ľahko pochopiteľným) problémom so zostavovaním vhodného jedálnička sa nám podarilo poskladať sviatočné menu v zložení kapustnica, zemiakový šalát a ryba. A bolo to naozaj výborné, a to povedali aj rozliční zahraniční návštevníci. Najväčšie prekvapenie bola asi kapustnica, ktorú sme spravili z normálnej kapusty a pre kyslosť sme do nej vyliali ocot. Geniálny trik!
Okrem vianočnej večere, ktorú sme si naozaj užili (a dokonca som dostal aj pár darčekov!) sa však už veľa vianočných udalostí nepritrafilo. Totiž, pre Indov sú Vianoce iba jedným z ďalších sviatkov rozličných miestnych komunít, takže ľudia ich registrujú, ale iba jeden - dva dni, a potom je koniec. Takže niečo ako vianočné stromčeky a koledy od októbra do februára naozaj nehrozia.
Avšak, jedna vec prišla s Vianocami a to hŕby Punjabskych sviatočných turistov. Totiž, ako som sa už raz vyjadroval, Dharamsala (a hlavne časť Mcleod Ganj) je jedno z miest v Indii s najväčšou koncentráciou zahraničných ľudí. Pre miestnych je to teda veľké lákadlo, prísť trochu poočumovať. Takže naše tri ulici v dedine sa zmenili na pouličnú diskotéku na spôsob Punjabi MCs. Priznám sa, že to som naozaj nemusel, a preto som sa uchýlil do odľahlejších častí. Podobná story sa potom opakovala aj na Silvestra, dokonca možno ešte s väčšou intenzitou a to som si už naozaj dal pozor, aby som nenavštívil centrum. Nie že by mi Indovia vadili, ale presne táto konkrétna skupina Indov pod vplyvom alkoholu a iných omamných látok (a pohľadu na Európanov) sa mení na dosť neznesiteľných ľudí.
No, a hladina väčšiny ľudí sa ešte ani poriadne neustálila po Novom roku a ja som sa už vybral na diaľkovú cestu z Dharamsaly do Dillí, krásnych 12 hodín nočného cestovania po indických cestách. Užil som si to znamenite, rovnako ako prvotné presuny po Dillí s dvoma dosť ťažkými batohmi. No, ale zase som nemal žiadne problémy a v pohode som sa dostal na veľvyslanectvo.
Inak, aby som vyjadril aj pár prvých pocitov z Dillí, tak je to katastrofálne mesto (-: Ako typické hlavné mesto, všetko je tu dovedené do dokonalosti. V tomto prípade hlavne chaos, hrozne veľa ľudí a výborné obchodné taktiky pouličných predavačov. Len pre predstavu, včera som mal napr. veľké problémy vysvetliť dvom týpkom, že naozaj nechcem, aby mi na ulici čistili uši. Ale predstavte si, keď som povedal, že som zo Slovenska bez okolkov nalistoval stránku po česky, kde bola napísaná krátka oslavná báseň o tom aký je skvelý čistič uší. Ale predsa len som odolal.
ps: ešte mám pár tibetských príbehov, tak možno sa k nim niekedy ešte vrátim. ak nie, tak sa stačí pri vhodnej príležitosti opýtať (-:
Vianoce dopadli nakoniec veľmi dobre. Napriek dosť veľkým (ľahko pochopiteľným) problémom so zostavovaním vhodného jedálnička sa nám podarilo poskladať sviatočné menu v zložení kapustnica, zemiakový šalát a ryba. A bolo to naozaj výborné, a to povedali aj rozliční zahraniční návštevníci. Najväčšie prekvapenie bola asi kapustnica, ktorú sme spravili z normálnej kapusty a pre kyslosť sme do nej vyliali ocot. Geniálny trik!
Okrem vianočnej večere, ktorú sme si naozaj užili (a dokonca som dostal aj pár darčekov!) sa však už veľa vianočných udalostí nepritrafilo. Totiž, pre Indov sú Vianoce iba jedným z ďalších sviatkov rozličných miestnych komunít, takže ľudia ich registrujú, ale iba jeden - dva dni, a potom je koniec. Takže niečo ako vianočné stromčeky a koledy od októbra do februára naozaj nehrozia.
Avšak, jedna vec prišla s Vianocami a to hŕby Punjabskych sviatočných turistov. Totiž, ako som sa už raz vyjadroval, Dharamsala (a hlavne časť Mcleod Ganj) je jedno z miest v Indii s najväčšou koncentráciou zahraničných ľudí. Pre miestnych je to teda veľké lákadlo, prísť trochu poočumovať. Takže naše tri ulici v dedine sa zmenili na pouličnú diskotéku na spôsob Punjabi MCs. Priznám sa, že to som naozaj nemusel, a preto som sa uchýlil do odľahlejších častí. Podobná story sa potom opakovala aj na Silvestra, dokonca možno ešte s väčšou intenzitou a to som si už naozaj dal pozor, aby som nenavštívil centrum. Nie že by mi Indovia vadili, ale presne táto konkrétna skupina Indov pod vplyvom alkoholu a iných omamných látok (a pohľadu na Európanov) sa mení na dosť neznesiteľných ľudí.
No, a hladina väčšiny ľudí sa ešte ani poriadne neustálila po Novom roku a ja som sa už vybral na diaľkovú cestu z Dharamsaly do Dillí, krásnych 12 hodín nočného cestovania po indických cestách. Užil som si to znamenite, rovnako ako prvotné presuny po Dillí s dvoma dosť ťažkými batohmi. No, ale zase som nemal žiadne problémy a v pohode som sa dostal na veľvyslanectvo.
Inak, aby som vyjadril aj pár prvých pocitov z Dillí, tak je to katastrofálne mesto (-: Ako typické hlavné mesto, všetko je tu dovedené do dokonalosti. V tomto prípade hlavne chaos, hrozne veľa ľudí a výborné obchodné taktiky pouličných predavačov. Len pre predstavu, včera som mal napr. veľké problémy vysvetliť dvom týpkom, že naozaj nechcem, aby mi na ulici čistili uši. Ale predstavte si, keď som povedal, že som zo Slovenska bez okolkov nalistoval stránku po česky, kde bola napísaná krátka oslavná báseň o tom aký je skvelý čistič uší. Ale predsa len som odolal.
ps: ešte mám pár tibetských príbehov, tak možno sa k nim niekedy ešte vrátim. ak nie, tak sa stačí pri vhodnej príležitosti opýtať (-:
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)