Krutý osud Slovenska v Číne

http://turcsanyi.blog.sme.sk/clanok.asp?cl=266508&bk=26514

Môj najpopulárnejší recept z Číny

Povedal som si, že sa v sami podelím o vymoženosti posledných dní, keď som svoje miestne kuchárske schopnosti doviedol do takmer dokonalosti. Škoda, že nikto z vás to nemôže posúdiť... Vlastne, keď nad tým tak rozmýšľam, tak vôbec nikto to nemôže posúdiť, keďže som jedol sám. Ale som presvedčený, že drvivá väčšina z vás by moje nadšenie zdieľala!

Takže, krok číslo 1 – lenivosť mi zabráni opustiť byt a ísť sa najesť do reštaurácie (jesť v reštauráciách je tu cenovo na približne rovnakej úrovni ako variť si sám). Keďže tá istá lenivosť mi zabránila ísť nakúpiť, musím si vystačiť s tým, čo som nakúpil pred príchodom tejto nebezpečnej choroby.

Krok číslo 2 – zistím stav zásob. Cibuľa je, zemiaky sú, vajíčka sú, ryža je. Prichádza pocit extáze, približne popísateľný vetou: „ha, zase som nad vami vyhral!!“.

Krok číslo 3 – keďže mám rád experimenty, odmietnem využiť len vyššie popísané základné ingrediencie a z chladničky a skrine vydolujem ďalšiu zeleninu, konzervy, omáčky a korenie.

Krok 4 – začína sa organizovaný chaos: režem cibulu, prípadne zemiaky, umývam ryžu a pripravujem ďalšie ingrediencie. Medzičasom sa už varí ryža (jedná sa o čínsku ryžu, s našou európskou ju spája iba podobný vonkajší výzor, chuťou ju ani náhodou neprípomína) a následne začínam pražiť cibulu, prípadne chren a čili. Prichádza rozhodujúci okamih, kedy sa rozhoduje o budúcnosti jedla – na panvicu vhodím zeleninu, ktorú som našiel v chladničke (ak je to miestny ´egg plant´ jedná sa o moje najobľúbenejšie jedlo) a rozhodujem sa, či to celé zasypem indickým korením (naozajstné indické konrenie, získané od miestnych indov), alebo zalejem rôznymi čínskymi omáčkami.

Krok 5 – Príloha (alebo sa to nazýva hlavné jedlo?) je pár sekúnd po zásadnom rozhodnutí pripravená. Medzičasom ryžu po zovretí stíšim a po ďalších pár minútach odstavím a nechám postáť ďalších cca 7 minút. Keďže je moje sebavedomie na vysokej úrovni, tak ju už chutnám maximálne raz dvakrát a viac nekontrolujem, pretože si myslím, že otváranie hrnca len kazí proces varenia.

...a hotovú ryžu zelejem prílohou a ide sa na vec. Pre lepší pocit jem zásadne s čínskymi paličkami. Jaký som?? ((-:

PS: na druhý deň môžem potom využiť o jednu ingredienciu na viac – ryžu z predchádzajúceho dňa a môžem tak ašpirovať na ‘fried rice‘, alebo v inom miestnom jazyku ‘chao fan‘.

Výlet do Fujianu

Pred chvíľou mi napadlo, že stále píšem iba nejaké ohromné úvahy o miestnej kultúre a podobne a zišlo by sa niečo akčnejšie. A keďže som mužom činu, tak som dovaril a zjedol večeru a hneď sa aj púšťam do opisu môjho minulotýždňového výletu do vedľajšej provincie Fujian. Môj plán bol pomerne ambíciozny, ale zhrnúť by sa v krátkosti dal tak, že som chcel vidieť pekné mesto a trochu koloniálnych pamiatok a potom nejaké dediny a trochu čínskej kultúry.

Výlet sa začal hneď po skončení mojej utorňajšej hodiny v škôlke. Sadol som na autobus a ráno sa zobudil v meste Xiamen. Teda, až také hladké to nebolo. Na stanici som si v pohode kúpil lístok (za horibilnú sumu 250 yuanov, cca 750 kč) a potom som prešiel cez asi 3 kontroly, nakoniec som vošiel do autobusu, ľahol si do postele (áno, v Číne majú diaľkové spoje postele miesto sedadiel) a chystal sa zaspať. Náhodou som si však ľahol do zlej postele, tak ma niekto začal budiť a ja že, „šak nech si ide on ľahnúť dakam a dá mi pokoj“. Chcel vidieť lístok, tak som mu ukázal a potom nasledovale debata po ktorej vysvitlo, že som v skutočnosti v zlom autubuse. Celkom ma to naštvalo, že chýbalo tak málo a ráno by som sa zobudil niekde úplne inde. A tak som cestou do správneho autobusu ešte vynadal tete Číňanke, ktorá kontroluje lístky (ona sa na mňa v rámci čínskych zvykov nepozerala) a potom si už skutočne ľahol na svoju skutočnú posteľ a zaspal.

Xiamen je mesto hneď oproti Taiwanu (cca 70 km), takže tu vždy bola taká trochu „taiwanská“ atmosféra. Dokonca iba pár km od mesta je malý ostrov Jinmen, ktorý je kontrolovaný Taiwanom a b minulosti tu boli nejaké prestrelky a bombardovanie. Dnes táto geografická blízkosť vedie k tomu, že po Xiamene predávajú suveníry s obrázkami Chiang Kai-sheka, Kuomintangu a Taiwanské vlajky. Pomerne zvláštny úkaz v Číne, podľa môjho názoru...

V Xiamene som si stihol pozrieť jeden chrám. Po rôznych skúsenostiach s čínskymi chrámami som nečakal nič extra, ale tento bol ozaj dobrý. Jednalo sa v skutočnosti o celý komplex budhistických chrámov, ktoré sa rozprestierali po celkom veľkom a peknom kopci s množstvom skál. A tak som sa tam prešiel, posedel, počítal a relaxoval. Bolo vidno aj modrú oblohu! Našiel som aj pár miest kde bolo množstvo tibetských modlitebných vlajok a celkom ma to potešilo.
Moje kroky potom smerovali na blízky ostrov Gulang Yu, ktorý bol v minulosti miestom, kde bývali Európania. Ostrov je dnes veľkou turistickou atrakciou a to hlavne preto, lebo vyzerá veľmi nečínsky a nie sú tam žiadne autá. Veľmi pekné miesto a fakt super relax, akurát trochu veľa čínskych turistov. A škoda, že každé trochu lepšie miesto bolo treba platiť vstup, čo som samozrejme odmietal.

Na druhý deň som sa potom chcel presunúť na západ provincie, kde sa nachádzajú rôzne dediny menšiny Hakka. Môj pôvodný plán bol ísť tam vlakom a dostať sa tam za 3 hodiny, nakoniec z toho bol vlak, taxík a dva autobusy a dostal som sa tam večer o 6. Trochu ma to štvalo, ale na druhej strane bola celkom strane presúvať sa po malých čínskych mestách. Všetci na mňa fakt pozerali jak na zjavenie (-:

No, večer som sa dostal na miesto určenie, alebo lepšie povedané dostal som sa niekde na koniec sveta a nebol som si celkom istý, kde to presne bolo. Avšak, okolo mňa boli Hakka ľudia a domy, takže všetko ok. Prespal som v jednom z najrozbitejších domov (to som si všimol až na druhý deň) a bolo dobre.

Ráno som sa zobudil do upršaného dňa, avšak nemal som na výber a vybral som sa na prieskum. Hakka domy (tulou) sú zaujímavé hlavne tým, že sú postavené v kruhu, alebo inom uzavretom útvare a to preto, lebo Hakka ľudia sem prišli v minulosti zo severu a takto sa mohli brániť pred útokmi iných ne-Hakka ľudí. Tie najväčšie domy sú fakt monštrá a pripomínajú skôr hrady než domy. A tak som sa tam poprechádzal, popíjal si čaj, nezáväzne konverzoval a užíval si to, že okolo mňa je konečne niečo, čo vyzerá ako čínska kultúra a nie iba sklenené bezduché budovy a milión áut. Aj ľudia mi tam prišli viac milí a usmievaví ako v Guangzhou. To bude možno tým, že ich pracovná náplň spočíva v pití čaju s turistami.

No a tak som sa večer vybral autobusom naspäť, dorazil ráno, stihol sa osprchovať a mohol som šťastne vyraziť do práce. Ale všetko bolo ok a ja som veľmi šťastný z výletu.

PS: Na mojom byte to opäť vyzerá ako v ZOO (tak ako v Indii). Mám tu niečo ako švábe, ale tieto sú asi dvakrát také veľké a vedia lietať. Super. A minulý týždeň sme mali v škole pavúka, ktorého som síce nevidel, ale podľa popisu a reakcie šéfa školy mám podozrenie na tarantulu. Supe super.

Jordánsko?!!

Prosím vás ľudia, kto číta môj blog z Jordánska?? Za posledných pár týždňov má môj blog po Slovensku a Česku najväčšiu návštevnosť z ... JORDANSKA! Tajní kamaráti v Jordánsku, ukážte sa! Akékoľvek informácie, ktoré prinesú svetlo do tejto záhady, prosím komenty (-:

Zlá Čína

Mám pocit, že odkedy som prišiel sem do Číny som prakticky nepovedal jedno krivé slovo o Číne. V súvislosti s tým čo sa mi všetko udialo včera, som sa rozhodol, že možno by som mohol predodstrieť aj svoje výhrady k tejto krajine a kultúre, aby ste si nemysleli, že som úplne podľahol materiálnym lákadlám (ako by si niekto mohol myslieť po prečítaní minulého článku). Takže čo sa mi tu nepáči?

Prostredie. ...je úplne katastrofálne! Bez akéhokoľvek preháňania. V posledných dňoch začala prichádzať pekná horúčava – predsa len som niekde na úrovni južného Egyptu. Bohužiaľ, horúčava so sebou priniesla to, o čom rozprávali všetci moji kamaráti a čomu som ja neveril – že sa nedá byť v žiadnom prípade vonku. Je tam totiž hnusne horúco, vlhko, lepkavo a hlavne zo znečistenia vytvorený opar. Takže napr. aj napriek tomu, že bol včera jasný deň, modrú oblohu by ste čakali zbytočne. Miesto toho je nad vami taký nejaký bielo-sivý opar, ktorý spôsobuje to, že aj keď ste niekde, kde by mal byť dobrý výhľad, tak vidíte iba sto metrov a zvyšok akoby vystupuje z hmly. Krása. A ešte na vás pečie slnko, aj keď ho vlastne nevdiíte. Na mňa to pôsobí veľmi frustrujúco...

Jedlo. V prvom rade – jedlo je vo všeobecnosti super. Ale s posledných dňoch som začal strácať zvyšky ilúzií o kvalite potravín. Totiž, keďže čítam noviny, tak viem, že každý druhý deň sa tam rieši, kto sa kde čím otrávil, čo našli v čom a podobne. A tak som sa rozhodol, že zavediem kontrolu toho, čo nakupujem. Len pre predstavu, napr. otravy mliekom v Číne nie sú nič výnimočné. Minule som čítal, že v milk tea nápojoch (ktoré som mal tak rád), minule pri rozbore nenašli ani stopu po mlieku. A tak som ich prestal kupovať. Stále nakupujem ostatné čaje a čakám na ďalšie články... Mäso som vyradil už dávnejšie, po tom ako som videl trh mäsa a kupovať nejakú šunku, alebo čokolvek spracované ma ani nenapadlo. Jednoducho, miestňaci sami priznávajú, že kvalita jedla je jedným z dôvodov, preťo bohatí ľudia emigrujú. Pekne, však?

Nuda. Číňania sú nudní. Ale neskutočne. To samozrejme neplatí o mojich kamarátov, tí sú super. Ale napr. pre väčšinu ľudí naokolo (teraz myslím tú strednú triedu ľudí, ktorí nemusia riešiť existenčné problémy) je úplne jediná možná zábava karaoke. Vidíte dobre. Proste výjde si skupinka ľudí do hrozne vyblikaného klubu, kde si objednajú miestnosť sami pre seba a v tejto miestnosti si potom dve hodiny púšťajú pesničky. Ale aké pesničky! Všetky sú rovnaké – hrozne pomalé, vždy o láske, vždy nejakí vygélovaný ľudia. Ak zahraničné, tak zásadne iba tie najhoršie americké vypalovačky. Jedna radosť. A to ešte nehovorím o tom, že z tých dvoch hodín strávia pol hodiny dohadovaním sa o tom, ako sa poskladajú na cenu. Okrem tejto milej zábavky, potom drvivej väčšine Číňaňov už ostáva iba chodiť do reštaurácii.

Číňania sú neschopní. Hmm, možno to znie zle, ale po včerajšku je to presne to čo si myslím. Niekto mi povedal, že USA má 12 krát vyššiu produktivitu. Neviem potvrdiť, ale včera som si to fakt myslel. Čínska pracovná morálka je veľmi divná. Na jednej strane pracujú s nasadením, na druhej strane je to často so záporným výsledkom. Ich organizačné a manažérske schopnosti ma zatiaľ nijako neuchátili, veci, ktoré sa mne zdajú úplne jednoznačne vyriešiteľné sa tu stávajú témou rozhovorov a nakoniec to aj tak nijako nefunguje a je to chaos. Jednoducho, myslím, že predstava, že Čína nás prevalcuje svojich nasadením a počtom ľudí môže byť veľmi blízko pravde.

Pravidlá sú v Číne pojem veľmi relatívny. Moje skúsenosti s vízami to zatiaľ dokazujú. Číňania si veľmi potrpia na tom aby sme ich rešpektovali, ale na druhej strane na pravidlá tu každý kašle – a robí dobre. Iba pravidlá na víza sa menia približne každý týždeň, sú iné v každom meste, na každej ambasáde a každom konzuláte. Majte potom rešpekt k niečomu takémuto... Hlavne keď to tu má každý hlboko.

To ako grobiansky sa ľudia správajú, som opisoval už predminule, tak to nebudem ďalej rozvádzať. Myslím ale, že sa k tomu ešte niekedy v budúcnosti vrátim, lebo od kedy som si to začal všímať, tak ma to úplne doráža... Ohromné množstvo ľudí sa správa ako keď vypustíte hordu tých najhorších dedinčanov do moderného veľkomesta.

Tak, možno to stačí pre predstavu. A to som sa ešte úplne vyhol politike! O tej si v skratke myslím, že iba odráža celkovú spoločenskú nejasnosť. Proste, väčšina ľudí naozaj nemá žiadny problém a snaží sa nerobiť nič "nesprávne". Ak sa náhodou znepáčite vláde, smola. Nájsť potom nejaké pravidlo, ktoré ste na svojej ceste minuli nepovšimnuté nie je žiadny problém...

Veľmi tajný článok

Tento článok píšem iba vo svojej materinčine – východoslovenčíne a pevne dúfam, že úroveň google translatoru nie je natoľko vyspelá, aby to dokázal preložiť do pochopiteľnej angličtiny. Totiž, všetko čo budem písať je čistá pravda, ale predsa len sa jedná o trochu chúlostivú tému a v prípade, že to moji miestni kamaráti budú skúšať prekladať sa mi úplne nechce im vysvetlovať „ako som to myslel“.

K veci. Párkrát som sa už zmienil pomimo, že miestňaci ma tu majú za superstar a väčšinou na mňa všetci pozerajú, usmievajú sa, poprípade sa fotia a prihovárajú. To sa dialo aj v Indii, tu sa k tomu však v kombinácii s miestnou kultúrou vzťahov medzi chlapcami a dievčatami pridala nová dimenzia – a to fakt, že miestne holky ma majú za ... (hmmm... ako to slušne a jednoducho povedať).... výnimočného. Úplne vidím ako možno niektorí z vás vyprskli na monitori počítačov, je to však naozaj pravda, že u miestnych dievčat vzbudzujem pomerne veľký záujem. Pomerne preto, lebo z domu som nebol úplne zvyknutý na to, že by odo mňa neznáme holky pýtali číslo, chceli sa so mnou fotiť a na rovinu mi hovorili, že som pekný. Tak, a je to vonku, a ani to nebolelo. A vy sa možno dobre zabávate (-:

Samozrejme, s touto pozornosťou sa dá naložiť viacerými spôsobmi a ja sa snažím to udržiavať v medziach. Po nútenom polročnom separé v Indii to však nie je vždy ľahké.

Pre predstavu jeden príbeh z dnešného dňa. Pracoval som na informačnom stánku na metrovej stanici pred výstavou. Som tam samozrejme jediný zahraničný, okrem mňa asi 5 holiek a 2 týpci (celkom dobrý pomer, už som si tu zvykol na podobné). Tri holky ma už štvrtý deň permanentne spovedajú o tom, či sa mi páči tamtá holka, či sa mi páčia také vlasy, aké typy holiek mám rád a tak. Dve nové holky sa so mnou dnes fotili súkromne na mobil, okrem toho asi ďalšie 4 okoloidúce. Najväčší gól sa však stal počas obedňajšej prestávky, keď počas obedu (bol som s 2 spomínanými kolegyňami) na mňa začali hovoriť dve holky od vedlajšieho stolu (plynulou čínštinou a veľmi lámanou angličtinou), že aký som pekný a tak. Potom sa ma spýtali či s nimi chcem byť kamarát – keďže v Číne facebook nefunguje (pre nich), tak to znamenalo, že akože normálny reálny kamarát. A tak som im dal svoje číslo, už keď sme tí kamaráti, odfotili sme sa a na koniec som sa ešte opýtal ako že sa volajú moje nové kamošky. „Happy news“. Áno, vidíte dobre, jedna holka používa anglické meno „Happy news“. A ešte poznamenala, že dúfa, že nezabudnem meno...Ťažko. Už sa teším, keĎ zavolá a povie: „Hello, it’s good news“.

PS: Dúfam, že to neznelo veľmi šovinisticky, alebo namyslene. Len som chcel čo najpresnejšie opísať ako to tu chodí, tak verím, že to tak znie aj v strednej Európe (-:

Pár nesúvislých výkrikov z Číny

Je to už pekná doba čo som naposledy niečo napísal, poslal nejaké fotky, alebo iným spôsobom dal o sebe vedieť. Teda, aspoň sa mi zdá, úplne som to nekontroloval (-: Moja schopnosť vytvoriť si program tu v Číne padla na úrodnú pôdu a momentálne som už tak vyťažený ako kedykoľvek v Brne, alebo doma. Momentálne okrem svojej práce v jazykovej školy pracujem aj na Canton Fair (výstave), kde je mojou úlohou postávať pred stánkom firmy Alibaba a svojou bielou tvárou demonštrovať medzinárodnú pôsobnosť tejto firmy. Teda, som tam jediný zahraničný a majú ma za pekného exota, ale aj tak ok. Inak, hneď prvý deň som do práce meškal hodinu. Povedal som, že som mal problémy v doprave (-: Dúfam, že zajtra to dám skôr. Ale sú už 3 v noci a ja si tu stále vysedávam pri PC, tak neviem neviem... Povedal som si, že napíšem pár náhodných postrehov o Číne, pre tých z vás, ktorí, tak ako ja až do kým som sem prišiel, absolútne netušia nič o tom ako to tu chodí.

Jedna z prvých vecí, ktoré si zahraničný návštevník Číny všimne (okrem toho, že nikto nehovorí
po anglicky, ale to je už nudné pripomínať) je, že Číňania nie sú úplne najslušnejší ľudia na svete. Veľmi obľúbený zvyk je pľúvať všade. Síce nepľúvajú žuvací tabak tak ako v Indii, ale stále je to nechutné a dosť prekvapujúce, napr. keď vidíte ako ide týpek s holkou za ruku a on si odpľuvne taký riadny pol kilový kameň že akože nič. Aj jazyk odráža túto kultúru. Ak tu niekto niečo chce, tak proste sa povie „chcem“, „daj mi“ a „budem“, žiadne formalitky, podmieňovacie spôsoby apod.. Ak chcete aby k vám v reštaurácii prišla čašníčka, tak proste zrevete na pol reštaurácie „pekná pani!“ a pekná pani príde a bez akéhokoľvek vzrušenia od vás zoberie rozkaz. Samozrejme, sprepitné sa nepovažuje za nutnosť.

Po počiatočnom čase kým som sa zabýval, som si všimol, že predsa len sú Číňania zo mňa ako cudzinca vyhúkaný. Ale dosť iným spôsobom ako v Indii. Kým v Indii sa so mnou každý chcel fotiť, usmievať sa na mňa, rozprávať sa a otvorene vyvaľovať oči, tu si ľudia vystačia s kukaním „potajomky“. Asi sú hanblivejší ako Indovia. Ale keďže už rozumiem základom čínštiny, tak viem, že dosť často si ľudia hovoria že „aha cudzinec“ keď idem okolo. Celkom sranda. A v posledných dňoch som zistil, že keď sa akože „skamarátim“ s nejakým náhodným človekom na ulici, tak on sa potom správa tak, že si nie som istý, či som ho niečim naštval. Ale kamoši mi povedali, že to tak môže byť, že to je považované za „cool“. Tak ok.

Jedna vec, ktorá ma tu dosť prekvapila, je úroveň infraštrukúry, teda ako to tak celkovo vyzerá
naokolo. Akože, budovy sú tu brutál moderné a ja sa často cítim ako dedinčan vo veľkomeste a kukám jak malé decko. Zdá sa mi to však ako dosť priamy kontrast oproti ľuďom. Bez akéhokoľvek
odsudzovania môžem konštatovať, že kým všetko vyzerá tak moderne, ľudia vyzerajú ako keby nestihli držať krok. Je potom zaujímavé vidieť hypermodernú stanicu a v nej nejakých báčikov ako si ťahajú veci na kolieskach. Moderná Čína...

Ďalšia vec, ktorá ma tu zase šokuje, je ako veľa tu ľudia pracujú. Tým myslím, koľko času trávia
v práci. Väčšina mojich kamarátov pracujú 5-6 dní v týždni, od skorého ráno do neskorého večera, cca 8.00 – 19.00. To je dosť, z môjho pohľadu. Na druhú stranu, po tých pár skúsenostiach mám pocit, že naozajstná práca nie je až taká produktívna, tak sa to Číňania snažia vyrovnávať počtom hodín.

Číňania sú veľmi hrdí. Aj keď to často nepriznajú. Často sa opýtajú na to, čo si myslíme v Európe o Číne a keď odpoveď nie je úplne priaznivá, tak ma začnú presviedčať, že to nie je pravda a podobne. Jednoducho, odhliadnuc od všetkých politických tém, cítia sa proste byť súčasťou „Číny“ a sú na to hrdí. A ruka v ruke s týmto ide fakt, že aj vzdelaní ľudia a tí, ktorí hovoria anglicky, sledujú ako primárni zdroj informácii čínske média. A vôbec sa im nezdá, že je na tom niečo zlé, aj keď v priamom rozhovore nemajú problém priznať, že informácie sú produkované stranou. Ale zdá sa, že štátne vzdelanie predsa len nechalo stopy na všetkých ľuďoch...

Tak, už je po 3 a ja som si prečítal tento môj výplod a myslím, že nadpis je skutočne výstižný. Zdá sa mi, že sa mi podarilo vyvolať pocit nesúvislosti,, tak ako som sľubol. S týmto pocitom sa s vami lúči a idem bojovať vopred prehratý boj s komármi. Hasta luego compañeros!