O rikšiach

Nedá mi nenapísať pár slov o všeobecne známom fenoméne – rikša. Privádza ma k tomu fakt, že vždy keď z rikše vystúpim, cítim sa ako znovuzrodený. V mojom okolí som zatiaľ zaregistroval dva typy rikší – motorové a bicyklové. Zatiaľ som nemal tú česť vyskúšať si klasickú verziu, no miestni borci zvládnu aj troch ľudí. Jazda na motorovej rikši je však každodenná nutnosť. Jazdí sa ňou do obchodu, na stanicu, po meste, po prípade po kampuse. Správna rikša vyzerá ako náhodne poskladaný dopravný prostriedok nejakého nadšenca, ktorý sa ním chce chváliť na výstave. Rikša je naozaj malá, je to vlastne taká obstavaná motorka. Oficiálne je povolený počet pasažierov 6. Ale túto informáciu po včerajšku neberiem až tak vážne. Boli sme 7 ľudia s taškami z nákupu, šofér nás ani spočítať nevedel, tak sme sa nejako naskladali a išlo sa. Išli sme po dialnici, bez svetiel (dialnica samozrejme nie je osvetlená) a každý sa držal čoho sa dalo. Vyvrcholenie cesty bolo, keď sa šofér pustil do protismeru (stále na dialnici), do toho sa  šialene smial a vykrikoval – „EEn ‘ndiya we ‘drivin veerry dengruz!“

Treba však povedať, že nikto z nás ešte nevidel žiadnu nehodu a nikto sa netvári, že by k nejakej malo dôjsť. Dokonca aj včera počas a po jazde som bol prakticky jediný, koho táto príhoda nejako významnejšie vzrušila. Ostatní, ktorí tu sú 2-4 týždne, sa mierne zasmiali a nevenovali tomu nijakú pozornosť. Asi im už odumrel pud sebazáchovy.

Ps: Videá vyššie nie sú z inkriminovanej cesty, ktorú som tu opisoval (-: