štvrtok 5. mája 2011
Jordánsko?!!
Prosím vás ľudia, kto číta môj blog z Jordánska?? Za posledných pár týždňov má môj blog po Slovensku a Česku najväčšiu návštevnosť z ... JORDANSKA! Tajní kamaráti v Jordánsku, ukážte sa! Akékoľvek informácie, ktoré prinesú svetlo do tejto záhady, prosím komenty (-:
štvrtok 28. apríla 2011
Zlá Čína
Mám pocit, že odkedy som prišiel sem do Číny som prakticky nepovedal jedno krivé slovo o Číne. V súvislosti s tým čo sa mi všetko udialo včera, som sa rozhodol, že možno by som mohol predodstrieť aj svoje výhrady k tejto krajine a kultúre, aby ste si nemysleli, že som úplne podľahol materiálnym lákadlám (ako by si niekto mohol myslieť po prečítaní minulého článku). Takže čo sa mi tu nepáči?
Prostredie. ...je úplne katastrofálne! Bez akéhokoľvek preháňania. V posledných dňoch začala prichádzať pekná horúčava – predsa len som niekde na úrovni južného Egyptu. Bohužiaľ, horúčava so sebou priniesla to, o čom rozprávali všetci moji kamaráti a čomu som ja neveril – že sa nedá byť v žiadnom prípade vonku. Je tam totiž hnusne horúco, vlhko, lepkavo a hlavne zo znečistenia vytvorený opar. Takže napr. aj napriek tomu, že bol včera jasný deň, modrú oblohu by ste čakali zbytočne. Miesto toho je nad vami taký nejaký bielo-sivý opar, ktorý spôsobuje to, že aj keď ste niekde, kde by mal byť dobrý výhľad, tak vidíte iba sto metrov a zvyšok akoby vystupuje z hmly. Krása. A ešte na vás pečie slnko, aj keď ho vlastne nevdiíte. Na mňa to pôsobí veľmi frustrujúco...
Jedlo. V prvom rade – jedlo je vo všeobecnosti super. Ale s posledných dňoch som začal strácať zvyšky ilúzií o kvalite potravín. Totiž, keďže čítam noviny, tak viem, že každý druhý deň sa tam rieši, kto sa kde čím otrávil, čo našli v čom a podobne. A tak som sa rozhodol, že zavediem kontrolu toho, čo nakupujem. Len pre predstavu, napr. otravy mliekom v Číne nie sú nič výnimočné. Minule som čítal, že v milk tea nápojoch (ktoré som mal tak rád), minule pri rozbore nenašli ani stopu po mlieku. A tak som ich prestal kupovať. Stále nakupujem ostatné čaje a čakám na ďalšie články... Mäso som vyradil už dávnejšie, po tom ako som videl trh mäsa a kupovať nejakú šunku, alebo čokolvek spracované ma ani nenapadlo. Jednoducho, miestňaci sami priznávajú, že kvalita jedla je jedným z dôvodov, preťo bohatí ľudia emigrujú. Pekne, však?
Nuda. Číňania sú nudní. Ale neskutočne. To samozrejme neplatí o mojich kamarátov, tí sú super. Ale napr. pre väčšinu ľudí naokolo (teraz myslím tú strednú triedu ľudí, ktorí nemusia riešiť existenčné problémy) je úplne jediná možná zábava karaoke. Vidíte dobre. Proste výjde si skupinka ľudí do hrozne vyblikaného klubu, kde si objednajú miestnosť sami pre seba a v tejto miestnosti si potom dve hodiny púšťajú pesničky. Ale aké pesničky! Všetky sú rovnaké – hrozne pomalé, vždy o láske, vždy nejakí vygélovaný ľudia. Ak zahraničné, tak zásadne iba tie najhoršie americké vypalovačky. Jedna radosť. A to ešte nehovorím o tom, že z tých dvoch hodín strávia pol hodiny dohadovaním sa o tom, ako sa poskladajú na cenu. Okrem tejto milej zábavky, potom drvivej väčšine Číňaňov už ostáva iba chodiť do reštaurácii.
Číňania sú neschopní. Hmm, možno to znie zle, ale po včerajšku je to presne to čo si myslím. Niekto mi povedal, že USA má 12 krát vyššiu produktivitu. Neviem potvrdiť, ale včera som si to fakt myslel. Čínska pracovná morálka je veľmi divná. Na jednej strane pracujú s nasadením, na druhej strane je to často so záporným výsledkom. Ich organizačné a manažérske schopnosti ma zatiaľ nijako neuchátili, veci, ktoré sa mne zdajú úplne jednoznačne vyriešiteľné sa tu stávajú témou rozhovorov a nakoniec to aj tak nijako nefunguje a je to chaos. Jednoducho, myslím, že predstava, že Čína nás prevalcuje svojich nasadením a počtom ľudí môže byť veľmi blízko pravde.
Pravidlá sú v Číne pojem veľmi relatívny. Moje skúsenosti s vízami to zatiaľ dokazujú. Číňania si veľmi potrpia na tom aby sme ich rešpektovali, ale na druhej strane na pravidlá tu každý kašle – a robí dobre. Iba pravidlá na víza sa menia približne každý týždeň, sú iné v každom meste, na každej ambasáde a každom konzuláte. Majte potom rešpekt k niečomu takémuto... Hlavne keď to tu má každý hlboko.
To ako grobiansky sa ľudia správajú, som opisoval už predminule, tak to nebudem ďalej rozvádzať. Myslím ale, že sa k tomu ešte niekedy v budúcnosti vrátim, lebo od kedy som si to začal všímať, tak ma to úplne doráža... Ohromné množstvo ľudí sa správa ako keď vypustíte hordu tých najhorších dedinčanov do moderného veľkomesta.
Tak, možno to stačí pre predstavu. A to som sa ešte úplne vyhol politike! O tej si v skratke myslím, že iba odráža celkovú spoločenskú nejasnosť. Proste, väčšina ľudí naozaj nemá žiadny problém a snaží sa nerobiť nič "nesprávne". Ak sa náhodou znepáčite vláde, smola. Nájsť potom nejaké pravidlo, ktoré ste na svojej ceste minuli nepovšimnuté nie je žiadny problém...
Prostredie. ...je úplne katastrofálne! Bez akéhokoľvek preháňania. V posledných dňoch začala prichádzať pekná horúčava – predsa len som niekde na úrovni južného Egyptu. Bohužiaľ, horúčava so sebou priniesla to, o čom rozprávali všetci moji kamaráti a čomu som ja neveril – že sa nedá byť v žiadnom prípade vonku. Je tam totiž hnusne horúco, vlhko, lepkavo a hlavne zo znečistenia vytvorený opar. Takže napr. aj napriek tomu, že bol včera jasný deň, modrú oblohu by ste čakali zbytočne. Miesto toho je nad vami taký nejaký bielo-sivý opar, ktorý spôsobuje to, že aj keď ste niekde, kde by mal byť dobrý výhľad, tak vidíte iba sto metrov a zvyšok akoby vystupuje z hmly. Krása. A ešte na vás pečie slnko, aj keď ho vlastne nevdiíte. Na mňa to pôsobí veľmi frustrujúco...
Jedlo. V prvom rade – jedlo je vo všeobecnosti super. Ale s posledných dňoch som začal strácať zvyšky ilúzií o kvalite potravín. Totiž, keďže čítam noviny, tak viem, že každý druhý deň sa tam rieši, kto sa kde čím otrávil, čo našli v čom a podobne. A tak som sa rozhodol, že zavediem kontrolu toho, čo nakupujem. Len pre predstavu, napr. otravy mliekom v Číne nie sú nič výnimočné. Minule som čítal, že v milk tea nápojoch (ktoré som mal tak rád), minule pri rozbore nenašli ani stopu po mlieku. A tak som ich prestal kupovať. Stále nakupujem ostatné čaje a čakám na ďalšie články... Mäso som vyradil už dávnejšie, po tom ako som videl trh mäsa a kupovať nejakú šunku, alebo čokolvek spracované ma ani nenapadlo. Jednoducho, miestňaci sami priznávajú, že kvalita jedla je jedným z dôvodov, preťo bohatí ľudia emigrujú. Pekne, však?
Nuda. Číňania sú nudní. Ale neskutočne. To samozrejme neplatí o mojich kamarátov, tí sú super. Ale napr. pre väčšinu ľudí naokolo (teraz myslím tú strednú triedu ľudí, ktorí nemusia riešiť existenčné problémy) je úplne jediná možná zábava karaoke. Vidíte dobre. Proste výjde si skupinka ľudí do hrozne vyblikaného klubu, kde si objednajú miestnosť sami pre seba a v tejto miestnosti si potom dve hodiny púšťajú pesničky. Ale aké pesničky! Všetky sú rovnaké – hrozne pomalé, vždy o láske, vždy nejakí vygélovaný ľudia. Ak zahraničné, tak zásadne iba tie najhoršie americké vypalovačky. Jedna radosť. A to ešte nehovorím o tom, že z tých dvoch hodín strávia pol hodiny dohadovaním sa o tom, ako sa poskladajú na cenu. Okrem tejto milej zábavky, potom drvivej väčšine Číňaňov už ostáva iba chodiť do reštaurácii.
Číňania sú neschopní. Hmm, možno to znie zle, ale po včerajšku je to presne to čo si myslím. Niekto mi povedal, že USA má 12 krát vyššiu produktivitu. Neviem potvrdiť, ale včera som si to fakt myslel. Čínska pracovná morálka je veľmi divná. Na jednej strane pracujú s nasadením, na druhej strane je to často so záporným výsledkom. Ich organizačné a manažérske schopnosti ma zatiaľ nijako neuchátili, veci, ktoré sa mne zdajú úplne jednoznačne vyriešiteľné sa tu stávajú témou rozhovorov a nakoniec to aj tak nijako nefunguje a je to chaos. Jednoducho, myslím, že predstava, že Čína nás prevalcuje svojich nasadením a počtom ľudí môže byť veľmi blízko pravde.
Pravidlá sú v Číne pojem veľmi relatívny. Moje skúsenosti s vízami to zatiaľ dokazujú. Číňania si veľmi potrpia na tom aby sme ich rešpektovali, ale na druhej strane na pravidlá tu každý kašle – a robí dobre. Iba pravidlá na víza sa menia približne každý týždeň, sú iné v každom meste, na každej ambasáde a každom konzuláte. Majte potom rešpekt k niečomu takémuto... Hlavne keď to tu má každý hlboko.
To ako grobiansky sa ľudia správajú, som opisoval už predminule, tak to nebudem ďalej rozvádzať. Myslím ale, že sa k tomu ešte niekedy v budúcnosti vrátim, lebo od kedy som si to začal všímať, tak ma to úplne doráža... Ohromné množstvo ľudí sa správa ako keď vypustíte hordu tých najhorších dedinčanov do moderného veľkomesta.
Tak, možno to stačí pre predstavu. A to som sa ešte úplne vyhol politike! O tej si v skratke myslím, že iba odráža celkovú spoločenskú nejasnosť. Proste, väčšina ľudí naozaj nemá žiadny problém a snaží sa nerobiť nič "nesprávne". Ak sa náhodou znepáčite vláde, smola. Nájsť potom nejaké pravidlo, ktoré ste na svojej ceste minuli nepovšimnuté nie je žiadny problém...
pondelok 25. apríla 2011
Veľmi tajný článok
Tento článok píšem iba vo svojej materinčine – východoslovenčíne a pevne dúfam, že úroveň google translatoru nie je natoľko vyspelá, aby to dokázal preložiť do pochopiteľnej angličtiny. Totiž, všetko čo budem písať je čistá pravda, ale predsa len sa jedná o trochu chúlostivú tému a v prípade, že to moji miestni kamaráti budú skúšať prekladať sa mi úplne nechce im vysvetlovať „ako som to myslel“.
K veci. Párkrát som sa už zmienil pomimo, že miestňaci ma tu majú za superstar a väčšinou na mňa všetci pozerajú, usmievajú sa, poprípade sa fotia a prihovárajú. To sa dialo aj v Indii, tu sa k tomu však v kombinácii s miestnou kultúrou vzťahov medzi chlapcami a dievčatami pridala nová dimenzia – a to fakt, že miestne holky ma majú za ... (hmmm... ako to slušne a jednoducho povedať).... výnimočného. Úplne vidím ako možno niektorí z vás vyprskli na monitori počítačov, je to však naozaj pravda, že u miestnych dievčat vzbudzujem pomerne veľký záujem. Pomerne preto, lebo z domu som nebol úplne zvyknutý na to, že by odo mňa neznáme holky pýtali číslo, chceli sa so mnou fotiť a na rovinu mi hovorili, že som pekný. Tak, a je to vonku, a ani to nebolelo. A vy sa možno dobre zabávate (-:
Samozrejme, s touto pozornosťou sa dá naložiť viacerými spôsobmi a ja sa snažím to udržiavať v medziach. Po nútenom polročnom separé v Indii to však nie je vždy ľahké.
Pre predstavu jeden príbeh z dnešného dňa. Pracoval som na informačnom stánku na metrovej stanici pred výstavou. Som tam samozrejme jediný zahraničný, okrem mňa asi 5 holiek a 2 týpci (celkom dobrý pomer, už som si tu zvykol na podobné). Tri holky ma už štvrtý deň permanentne spovedajú o tom, či sa mi páči tamtá holka, či sa mi páčia také vlasy, aké typy holiek mám rád a tak. Dve nové holky sa so mnou dnes fotili súkromne na mobil, okrem toho asi ďalšie 4 okoloidúce. Najväčší gól sa však stal počas obedňajšej prestávky, keď počas obedu (bol som s 2 spomínanými kolegyňami) na mňa začali hovoriť dve holky od vedlajšieho stolu (plynulou čínštinou a veľmi lámanou angličtinou), že aký som pekný a tak. Potom sa ma spýtali či s nimi chcem byť kamarát – keďže v Číne facebook nefunguje (pre nich), tak to znamenalo, že akože normálny reálny kamarát. A tak som im dal svoje číslo, už keď sme tí kamaráti, odfotili sme sa a na koniec som sa ešte opýtal ako že sa volajú moje nové kamošky. „Happy news“. Áno, vidíte dobre, jedna holka používa anglické meno „Happy news“. A ešte poznamenala, že dúfa, že nezabudnem meno...Ťažko. Už sa teším, keĎ zavolá a povie: „Hello, it’s good news“.
PS: Dúfam, že to neznelo veľmi šovinisticky, alebo namyslene. Len som chcel čo najpresnejšie opísať ako to tu chodí, tak verím, že to tak znie aj v strednej Európe (-:
K veci. Párkrát som sa už zmienil pomimo, že miestňaci ma tu majú za superstar a väčšinou na mňa všetci pozerajú, usmievajú sa, poprípade sa fotia a prihovárajú. To sa dialo aj v Indii, tu sa k tomu však v kombinácii s miestnou kultúrou vzťahov medzi chlapcami a dievčatami pridala nová dimenzia – a to fakt, že miestne holky ma majú za ... (hmmm... ako to slušne a jednoducho povedať).... výnimočného. Úplne vidím ako možno niektorí z vás vyprskli na monitori počítačov, je to však naozaj pravda, že u miestnych dievčat vzbudzujem pomerne veľký záujem. Pomerne preto, lebo z domu som nebol úplne zvyknutý na to, že by odo mňa neznáme holky pýtali číslo, chceli sa so mnou fotiť a na rovinu mi hovorili, že som pekný. Tak, a je to vonku, a ani to nebolelo. A vy sa možno dobre zabávate (-:
Samozrejme, s touto pozornosťou sa dá naložiť viacerými spôsobmi a ja sa snažím to udržiavať v medziach. Po nútenom polročnom separé v Indii to však nie je vždy ľahké.
Pre predstavu jeden príbeh z dnešného dňa. Pracoval som na informačnom stánku na metrovej stanici pred výstavou. Som tam samozrejme jediný zahraničný, okrem mňa asi 5 holiek a 2 týpci (celkom dobrý pomer, už som si tu zvykol na podobné). Tri holky ma už štvrtý deň permanentne spovedajú o tom, či sa mi páči tamtá holka, či sa mi páčia také vlasy, aké typy holiek mám rád a tak. Dve nové holky sa so mnou dnes fotili súkromne na mobil, okrem toho asi ďalšie 4 okoloidúce. Najväčší gól sa však stal počas obedňajšej prestávky, keď počas obedu (bol som s 2 spomínanými kolegyňami) na mňa začali hovoriť dve holky od vedlajšieho stolu (plynulou čínštinou a veľmi lámanou angličtinou), že aký som pekný a tak. Potom sa ma spýtali či s nimi chcem byť kamarát – keďže v Číne facebook nefunguje (pre nich), tak to znamenalo, že akože normálny reálny kamarát. A tak som im dal svoje číslo, už keď sme tí kamaráti, odfotili sme sa a na koniec som sa ešte opýtal ako že sa volajú moje nové kamošky. „Happy news“. Áno, vidíte dobre, jedna holka používa anglické meno „Happy news“. A ešte poznamenala, že dúfa, že nezabudnem meno...Ťažko. Už sa teším, keĎ zavolá a povie: „Hello, it’s good news“.
PS: Dúfam, že to neznelo veľmi šovinisticky, alebo namyslene. Len som chcel čo najpresnejšie opísať ako to tu chodí, tak verím, že to tak znie aj v strednej Európe (-:
nedeľa 17. apríla 2011
Pár nesúvislých výkrikov z Číny
Je to už pekná doba čo som naposledy niečo napísal, poslal nejaké fotky, alebo iným spôsobom dal o sebe vedieť. Teda, aspoň sa mi zdá, úplne som to nekontroloval (-: Moja schopnosť vytvoriť si program tu v Číne padla na úrodnú pôdu a momentálne som už tak vyťažený ako kedykoľvek v Brne, alebo doma. Momentálne okrem svojej práce v jazykovej školy pracujem aj na Canton Fair (výstave), kde je mojou úlohou postávať pred stánkom firmy Alibaba a svojou bielou tvárou demonštrovať medzinárodnú pôsobnosť tejto firmy. Teda, som tam jediný zahraničný a majú ma za pekného exota, ale aj tak ok. Inak, hneď prvý deň som do práce meškal hodinu. Povedal som, že som mal problémy v doprave (-: Dúfam, že zajtra to dám skôr. Ale sú už 3 v noci a ja si tu stále vysedávam pri PC, tak neviem neviem... Povedal som si, že napíšem pár náhodných postrehov o Číne, pre tých z vás, ktorí, tak ako ja až do kým som sem prišiel, absolútne netušia nič o tom ako to tu chodí.
Jedna z prvých vecí, ktoré si zahraničný návštevník Číny všimne (okrem toho, že nikto nehovorí
po anglicky, ale to je už nudné pripomínať) je, že Číňania nie sú úplne najslušnejší ľudia na svete. Veľmi obľúbený zvyk je pľúvať všade. Síce nepľúvajú žuvací tabak tak ako v Indii, ale stále je to nechutné a dosť prekvapujúce, napr. keď vidíte ako ide týpek s holkou za ruku a on si odpľuvne taký riadny pol kilový kameň že akože nič. Aj jazyk odráža túto kultúru. Ak tu niekto niečo chce, tak proste sa povie „chcem“, „daj mi“ a „budem“, žiadne formalitky, podmieňovacie spôsoby apod.. Ak chcete aby k vám v reštaurácii prišla čašníčka, tak proste zrevete na pol reštaurácie „pekná pani!“ a pekná pani príde a bez akéhokoľvek vzrušenia od vás zoberie rozkaz. Samozrejme, sprepitné sa nepovažuje za nutnosť.
Po počiatočnom čase kým som sa zabýval, som si všimol, že predsa len sú Číňania zo mňa ako cudzinca vyhúkaný. Ale dosť iným spôsobom ako v Indii. Kým v Indii sa so mnou každý chcel fotiť, usmievať sa na mňa, rozprávať sa a otvorene vyvaľovať oči, tu si ľudia vystačia s kukaním „potajomky“. Asi sú hanblivejší ako Indovia. Ale keďže už rozumiem základom čínštiny, tak viem, že dosť často si ľudia hovoria že „aha cudzinec“ keď idem okolo. Celkom sranda. A v posledných dňoch som zistil, že keď sa akože „skamarátim“ s nejakým náhodným človekom na ulici, tak on sa potom správa tak, že si nie som istý, či som ho niečim naštval. Ale kamoši mi povedali, že to tak môže byť, že to je považované za „cool“. Tak ok.
Jedna vec, ktorá ma tu dosť prekvapila, je úroveň infraštrukúry, teda ako to tak celkovo vyzerá
naokolo. Akože, budovy sú tu brutál moderné a ja sa často cítim ako dedinčan vo veľkomeste a kukám jak malé decko. Zdá sa mi to však ako dosť priamy kontrast oproti ľuďom. Bez akéhokoľvek
odsudzovania môžem konštatovať, že kým všetko vyzerá tak moderne, ľudia vyzerajú ako keby nestihli držať krok. Je potom zaujímavé vidieť hypermodernú stanicu a v nej nejakých báčikov ako si ťahajú veci na kolieskach. Moderná Čína...
Ďalšia vec, ktorá ma tu zase šokuje, je ako veľa tu ľudia pracujú. Tým myslím, koľko času trávia
v práci. Väčšina mojich kamarátov pracujú 5-6 dní v týždni, od skorého ráno do neskorého večera, cca 8.00 – 19.00. To je dosť, z môjho pohľadu. Na druhú stranu, po tých pár skúsenostiach mám pocit, že naozajstná práca nie je až taká produktívna, tak sa to Číňania snažia vyrovnávať počtom hodín.
Číňania sú veľmi hrdí. Aj keď to často nepriznajú. Často sa opýtajú na to, čo si myslíme v Európe o Číne a keď odpoveď nie je úplne priaznivá, tak ma začnú presviedčať, že to nie je pravda a podobne. Jednoducho, odhliadnuc od všetkých politických tém, cítia sa proste byť súčasťou „Číny“ a sú na to hrdí. A ruka v ruke s týmto ide fakt, že aj vzdelaní ľudia a tí, ktorí hovoria anglicky, sledujú ako primárni zdroj informácii čínske média. A vôbec sa im nezdá, že je na tom niečo zlé, aj keď v priamom rozhovore nemajú problém priznať, že informácie sú produkované stranou. Ale zdá sa, že štátne vzdelanie predsa len nechalo stopy na všetkých ľuďoch...
Tak, už je po 3 a ja som si prečítal tento môj výplod a myslím, že nadpis je skutočne výstižný. Zdá sa mi, že sa mi podarilo vyvolať pocit nesúvislosti,, tak ako som sľubol. S týmto pocitom sa s vami lúči a idem bojovať vopred prehratý boj s komármi. Hasta luego compañeros!
Jedna z prvých vecí, ktoré si zahraničný návštevník Číny všimne (okrem toho, že nikto nehovorí
po anglicky, ale to je už nudné pripomínať) je, že Číňania nie sú úplne najslušnejší ľudia na svete. Veľmi obľúbený zvyk je pľúvať všade. Síce nepľúvajú žuvací tabak tak ako v Indii, ale stále je to nechutné a dosť prekvapujúce, napr. keď vidíte ako ide týpek s holkou za ruku a on si odpľuvne taký riadny pol kilový kameň že akože nič. Aj jazyk odráža túto kultúru. Ak tu niekto niečo chce, tak proste sa povie „chcem“, „daj mi“ a „budem“, žiadne formalitky, podmieňovacie spôsoby apod.. Ak chcete aby k vám v reštaurácii prišla čašníčka, tak proste zrevete na pol reštaurácie „pekná pani!“ a pekná pani príde a bez akéhokoľvek vzrušenia od vás zoberie rozkaz. Samozrejme, sprepitné sa nepovažuje za nutnosť.
Po počiatočnom čase kým som sa zabýval, som si všimol, že predsa len sú Číňania zo mňa ako cudzinca vyhúkaný. Ale dosť iným spôsobom ako v Indii. Kým v Indii sa so mnou každý chcel fotiť, usmievať sa na mňa, rozprávať sa a otvorene vyvaľovať oči, tu si ľudia vystačia s kukaním „potajomky“. Asi sú hanblivejší ako Indovia. Ale keďže už rozumiem základom čínštiny, tak viem, že dosť často si ľudia hovoria že „aha cudzinec“ keď idem okolo. Celkom sranda. A v posledných dňoch som zistil, že keď sa akože „skamarátim“ s nejakým náhodným človekom na ulici, tak on sa potom správa tak, že si nie som istý, či som ho niečim naštval. Ale kamoši mi povedali, že to tak môže byť, že to je považované za „cool“. Tak ok.
Jedna vec, ktorá ma tu dosť prekvapila, je úroveň infraštrukúry, teda ako to tak celkovo vyzerá
naokolo. Akože, budovy sú tu brutál moderné a ja sa často cítim ako dedinčan vo veľkomeste a kukám jak malé decko. Zdá sa mi to však ako dosť priamy kontrast oproti ľuďom. Bez akéhokoľvek
odsudzovania môžem konštatovať, že kým všetko vyzerá tak moderne, ľudia vyzerajú ako keby nestihli držať krok. Je potom zaujímavé vidieť hypermodernú stanicu a v nej nejakých báčikov ako si ťahajú veci na kolieskach. Moderná Čína...
Ďalšia vec, ktorá ma tu zase šokuje, je ako veľa tu ľudia pracujú. Tým myslím, koľko času trávia
v práci. Väčšina mojich kamarátov pracujú 5-6 dní v týždni, od skorého ráno do neskorého večera, cca 8.00 – 19.00. To je dosť, z môjho pohľadu. Na druhú stranu, po tých pár skúsenostiach mám pocit, že naozajstná práca nie je až taká produktívna, tak sa to Číňania snažia vyrovnávať počtom hodín.
Číňania sú veľmi hrdí. Aj keď to často nepriznajú. Často sa opýtajú na to, čo si myslíme v Európe o Číne a keď odpoveď nie je úplne priaznivá, tak ma začnú presviedčať, že to nie je pravda a podobne. Jednoducho, odhliadnuc od všetkých politických tém, cítia sa proste byť súčasťou „Číny“ a sú na to hrdí. A ruka v ruke s týmto ide fakt, že aj vzdelaní ľudia a tí, ktorí hovoria anglicky, sledujú ako primárni zdroj informácii čínske média. A vôbec sa im nezdá, že je na tom niečo zlé, aj keď v priamom rozhovore nemajú problém priznať, že informácie sú produkované stranou. Ale zdá sa, že štátne vzdelanie predsa len nechalo stopy na všetkých ľuďoch...
Tak, už je po 3 a ja som si prečítal tento môj výplod a myslím, že nadpis je skutočne výstižný. Zdá sa mi, že sa mi podarilo vyvolať pocit nesúvislosti,, tak ako som sľubol. S týmto pocitom sa s vami lúči a idem bojovať vopred prehratý boj s komármi. Hasta luego compañeros!
streda 30. marca 2011
Môj rýchly život v Číne
Povedal som si, že sa s vami podelím o pár postrehov z dennodenného života, aby ste si nemysleli, že sa iba poflakujem po výletoch. Teda, možno si to budete myslieť aj po opise môjho dennodenného života (-: Mimochodom, momentálne som veľmi šťastný, fascinovaný tým ako to tu všetko fičí (teraz myslím so mnou) a tak celkovo.
Pred pár dňami som si na prstoch počítal ako dlho tu už som a ako dlho (pravdepodobne) ešte budem a vyšiel mi pomer 1.5 mesiaca ku cca 4 mesiacom. To už znie dosť krátko. Trochu ma to šokovalo – veď ešte stále nehovorím plynule čínsky! A zase ma to vyprovokovalo k aktivite. Začal som teda čítať rôzne čínske klasiky (priznám sa, že aj Mao Zedongovu knihu, ktorú čítali všetci Číňania počas Kultúrnej revolúcie – vrámci hesla „spoznaj svojho nepriateľa“) a pátrať po rôznych témach, ktoré som zatiaľ nechávať ležať ladom. A tak som vyspovedal pár Číňanov o Nobelovej cene, rôznych tibetských záležitostiach a podobne. A dozvedel som sa celkom zaujímavé veci.
Okrem toho som pridal vo svojej snahe zistiť, čo tu robia všetci tí divní zahraniční ľudia. Teraz myslím tých, ktorí neučia angličtinu – to nie je až také ťažké pochopiť. Totiž, nachádzajú sa tu dve skupiny cudzincov. Prvá, trochu lenivejšia, je charakteristická hyperaktívnym a neformálnym vystupovaním a ošatením – toto sú učitelia angličtiny. Druhá skupina zase vyzerá o niečo civilizovanejšie, vystupuje sebavedome a ošatenie často pozostáva z kravatoidných kúskov - jedná sa o „businessmenov“. Mimochodom, napriek tomu, že sa jedná o dosť rozdielnych ľudí, panujú medzi nimi veľmi dobré vzťahy, každý akoby chápal, že sme tu na jednej lodi v cudzích vodách (-:
Takže, späť k téme – čo tu robia businessmeni? Predsa business. V skutočnosti, všetci tu robia business, ako v zlatých časov konca 19. a začiatku 20. storočia v Amerike, keď bolo možné všetko. Takýto pocit som tu nadobudol a každá ďalšia debata ma v ňom iba utvrdzuje. Tak uvidíme. O dva týždne je u nás v mestečku najväčší čínsky veľtrh – Canton Fair a chystám sa na neho vyraziť a nájsť si prípadne nejakú part time prácu. Možno sa niečomu priučím.
No a medzi tým samozrejme pár výletov. Ani veľmi neviem kde, pravdepodobne iba tu po provincii – destinácie majú na starosti moji miestni kamoši (úspešne som to outsourcoval (-: ). Takže sa veľmi teším na nasledujúce dni, ktoré budú opäť veľmi dinamické. Mám predsa už len 4 mesiace, tak si nemôžem dovoliť žiadny relax! Teda, pokiaľ mi daju toľko víz... Pretože dnes na úrade mi povedali, že môžem požiadať iba o mesačné turistické... Tak uvidíme ako to dopadne.
Pred pár dňami som si na prstoch počítal ako dlho tu už som a ako dlho (pravdepodobne) ešte budem a vyšiel mi pomer 1.5 mesiaca ku cca 4 mesiacom. To už znie dosť krátko. Trochu ma to šokovalo – veď ešte stále nehovorím plynule čínsky! A zase ma to vyprovokovalo k aktivite. Začal som teda čítať rôzne čínske klasiky (priznám sa, že aj Mao Zedongovu knihu, ktorú čítali všetci Číňania počas Kultúrnej revolúcie – vrámci hesla „spoznaj svojho nepriateľa“) a pátrať po rôznych témach, ktoré som zatiaľ nechávať ležať ladom. A tak som vyspovedal pár Číňanov o Nobelovej cene, rôznych tibetských záležitostiach a podobne. A dozvedel som sa celkom zaujímavé veci.
Okrem toho som pridal vo svojej snahe zistiť, čo tu robia všetci tí divní zahraniční ľudia. Teraz myslím tých, ktorí neučia angličtinu – to nie je až také ťažké pochopiť. Totiž, nachádzajú sa tu dve skupiny cudzincov. Prvá, trochu lenivejšia, je charakteristická hyperaktívnym a neformálnym vystupovaním a ošatením – toto sú učitelia angličtiny. Druhá skupina zase vyzerá o niečo civilizovanejšie, vystupuje sebavedome a ošatenie často pozostáva z kravatoidných kúskov - jedná sa o „businessmenov“. Mimochodom, napriek tomu, že sa jedná o dosť rozdielnych ľudí, panujú medzi nimi veľmi dobré vzťahy, každý akoby chápal, že sme tu na jednej lodi v cudzích vodách (-:
Takže, späť k téme – čo tu robia businessmeni? Predsa business. V skutočnosti, všetci tu robia business, ako v zlatých časov konca 19. a začiatku 20. storočia v Amerike, keď bolo možné všetko. Takýto pocit som tu nadobudol a každá ďalšia debata ma v ňom iba utvrdzuje. Tak uvidíme. O dva týždne je u nás v mestečku najväčší čínsky veľtrh – Canton Fair a chystám sa na neho vyraziť a nájsť si prípadne nejakú part time prácu. Možno sa niečomu priučím.
No a medzi tým samozrejme pár výletov. Ani veľmi neviem kde, pravdepodobne iba tu po provincii – destinácie majú na starosti moji miestni kamoši (úspešne som to outsourcoval (-: ). Takže sa veľmi teším na nasledujúce dni, ktoré budú opäť veľmi dinamické. Mám predsa už len 4 mesiace, tak si nemôžem dovoliť žiadny relax! Teda, pokiaľ mi daju toľko víz... Pretože dnes na úrade mi povedali, že môžem požiadať iba o mesačné turistické... Tak uvidíme ako to dopadne.
štvrtok 24. marca 2011
Yangshuo and around
Well, after long weeks in civilized world I finally managed to escape and went to neighboring province Guangxi to see the place called Yangshuo. I have to admit that even though I had been looking forward to that, right before I left I felt a bit lazy and definitely not in the right travel mood. However, I left and I even caught the bus, what is particularly very good start of every travel.
Travelling in buses in China seems much more comfortable than in India. I got a bed (somewhat shorter than my body, but whatever) and even a blanket! I think all the people who were warning me about how uncomfortable Chinese buses are should go visit India and then feel very sorry about what they said. Indeed, no problem at all and when I arrived to the place at 3.30 I was upset it was over and I had to go out to the rainy night and found the accommodation. Fortunately, it wasn’t big problem, as there was a weird guy waiting for the tourists and he offered a hostel. I beat the price almost to the half and took it (Chinese are not that good in bargaining (-: ).
Next day I woke up to another rainy day. But the scenery around was amazing and I found immediately my travelling spirit. I walked into the first shop, bought a raincoat, then got a bike and set off for an exploring trip. Ok, in between I also changed the accommodation for the cheapest and coolest in town (-:
So few words about the place. Yangshuo should be a city of some 300.000 people and is surrounded by probably thousands of rocky (karst) hills growing from the perfectly flat ground. I don’t exaggerate, I counted it myself how many I could see from a random spot in the town and I counted about 70. And during next days I was moving for quite some distances to various directions and it was all the same – these amazing rock hills everywhere. It felt really like in a fairy tale, with the rainy weather even more.
I spent the first day on the bike and as my ass could feel it I decided to walk the second day. These two days gave me first insights into Chinese village life. I saw some real people living in villages, though foreigners were also sometimes present as Yangshuo nearby is one of the most touristic places in China. But it was very nice and I will definitely go for more village-exploring in coming weeks.
On the third day I took the course of Chinese cooking. Yes, that’s right. When I am back I will be (hopefully) able to cook something very cool.
So that’s for today. It was a great trip indeed and maybe it doesn’t look so but many small stories happened as well. I talked to local people (yes, in Chinese, or maybe we can call it "broken Chinese"), I met some very nice travelers, I saw (for me) too many western tourists, bought two stylish Chinese musical instruments, made a street artist painted my Chinese name and many more. I liked it a lot there and I am looking forward now to another trip. Until then, my life will be the one of an ordinary “Guangzhou ren”. Bai baaai!
Travelling in buses in China seems much more comfortable than in India. I got a bed (somewhat shorter than my body, but whatever) and even a blanket! I think all the people who were warning me about how uncomfortable Chinese buses are should go visit India and then feel very sorry about what they said. Indeed, no problem at all and when I arrived to the place at 3.30 I was upset it was over and I had to go out to the rainy night and found the accommodation. Fortunately, it wasn’t big problem, as there was a weird guy waiting for the tourists and he offered a hostel. I beat the price almost to the half and took it (Chinese are not that good in bargaining (-: ).
Next day I woke up to another rainy day. But the scenery around was amazing and I found immediately my travelling spirit. I walked into the first shop, bought a raincoat, then got a bike and set off for an exploring trip. Ok, in between I also changed the accommodation for the cheapest and coolest in town (-:
So few words about the place. Yangshuo should be a city of some 300.000 people and is surrounded by probably thousands of rocky (karst) hills growing from the perfectly flat ground. I don’t exaggerate, I counted it myself how many I could see from a random spot in the town and I counted about 70. And during next days I was moving for quite some distances to various directions and it was all the same – these amazing rock hills everywhere. It felt really like in a fairy tale, with the rainy weather even more.
I spent the first day on the bike and as my ass could feel it I decided to walk the second day. These two days gave me first insights into Chinese village life. I saw some real people living in villages, though foreigners were also sometimes present as Yangshuo nearby is one of the most touristic places in China. But it was very nice and I will definitely go for more village-exploring in coming weeks.
On the third day I took the course of Chinese cooking. Yes, that’s right. When I am back I will be (hopefully) able to cook something very cool.
So that’s for today. It was a great trip indeed and maybe it doesn’t look so but many small stories happened as well. I talked to local people (yes, in Chinese, or maybe we can call it "broken Chinese"), I met some very nice travelers, I saw (for me) too many western tourists, bought two stylish Chinese musical instruments, made a street artist painted my Chinese name and many more. I liked it a lot there and I am looking forward now to another trip. Until then, my life will be the one of an ordinary “Guangzhou ren”. Bai baaai!
streda 9. marca 2011
Výlet do Hong Kongu
Konečne som po pár dinamických dňoch v ďalekom Hong Kongu naspäť doma v Číne! Hong Kong bol neskutočný, úchvatný a extra ultra moderný. Cítil som sa ako dedinčan vo veľkomeste. Aj napriek tomu, že som dosť unavený, a že som tam toho až tak veľa nerobil, som úplne fascinovaný. Ani neviem kde mám začať. Tak skúsim použiť rokmi overenú taktiku a začnem na začiatku.
Autobus do Hong Kongu (HK) mi odchádza 5 minút peši od práce, alebo aj 5 minút od bytu. Príjemné. Hneď po príchode do HK som vyskúšal či to je tam naozaj také s angličtinou ako sa hovorí. Nechcelo sa mi veriť, že 2 hodiny od miesta, kde nehovorí anglicky NIKTO, zrazu hovoria anglicky VšETCI. A tak som sa hneď po vystúpení z autobusu osopil na najbližšieho predavača hot dogov, že kde je metro stanica. Vedel. Aj po anglicky aj kde je metro stanica. Cestou k nej som si uvedemil, že nemám miestnu menu a teda som vyskúšal tetu v ďalšom pochybnom obchode. Odpovedala, že „pravdepodobne“ už budú všetky zmenárne zavreté. Zase trefa. Skutočne, počas 3 dní v HK drvivá väčšina ľudí vládla jazyku bieleho muža a tých pár, ktorí nie, to maskovali 5 slovíčkami (tak ako ja v Číne s čínštinou).
Pikoška pre ekonómov: HK doláre vydávajú tri súkromné banky, takže sa môže stať (a aj stáva), že máte v peňaženke tri rozdielne 20 dolárovky.
Metro. Ďalší šok. V HK majú na väčšine metrových staniciach k dispozícii počítače s internetom. Okrem toho je tam aj zadarmo wifi. Takže všetci ľudia v metre telefonujú, hrajú dáke hry, surfujú po internete abo chatujú s kamošmi.
Býval som u couchsurfera, ktorý bol zhodou okolností bankár z Taiwanu. Veľmi zaujímavé, tri dni som ho poctivo spovedal o všetkom, čo ma len napadlo, takže mám pomerne dosť nových informácii (-: Býval v cca 50 (!!) poschodovom paneláku, ale iba na 21. poschodí. A panelák vyzeral asi ako slovenský neexistujúci 5 hviezdičkový hotel. Sluhovia otvárali dvere pri vchode, luster asi cez 3 poschodia, milión rôznych blbostí. Nebudem sa rozpisovať.
Ak by ste chceli trochu všeobecných info ako to v HK naozaj je, tak územie HK zaberá teritórium cca 1000 km štvrorcových. To je trikrát toľko ako Malta. Je tam ale 7 mil. obyvateľov (to je asi 17 krát toľko ako na Malte a už Malta je pekne prepchatá) a väčšinu územia tvoria úžasné kopce, takže v konečnom dôsledku je väčšina ľudí natlačená na malej časti územia. Táto časť teda vyzerá tak, že sú tam všade mrakodrapy, ulice sú poprepájané krytými prechodmi, podchodmi a inými chodmi pre pešiakov. V HK je aj (vraj) najdlhší eskalátor na svete – cesta trvá cca 10 mninút. Ale bol som sklamaný, pretože je to v skutočnosti niekoľko eskalátorov za sebou, nie jeden neprerušený. A veľmi zaujímavá vec – v HK vraj 95% ľudá používa na dopravu mestskú dopravu. Je to aj pochopiteľné, pretože ulice sú veľmi úzke a hromadná doprava veľmi dobrá. Vedie to potom k tomu, že väčšinu času sa úbohý turista prechádza pomedzi vyobliekaných svetových bankárov. Zvažujem, že najbližiše pôjdem do HK v obleku, aby som nebol až taký nápadný.
Čo som teda robil 3 dni v HK? Ani sám neviem. Tak som sa rôzne poflakoval, navštívil som pár múzei, bol som na pár kopcoch, pozrel som pár templov, galérii a parkov a tak. Myslím, že ako prvá návšteva to bolo veľmi reprezentatívne. Hong Kong vyzerá ináč ako Čína (Guangzhou). Na prvý pohľad pôsobia možno rovnako „rozvinuto“ (megalománsky), ale v HK je to všetko veľmi efektívne a premyslené. Tu v Guangzhou je to také rýchlokvasené, vidno, že je všetko nové. Aj ľudia na to ešte možno nie sú zvyknutí. Na druhej strane, tu v Guangzhou človek stretne všade normálnych ľudí, kým v HK sú to samí bankárí, svetoví obchodníci a podobne. Byť späť je teda trochu osviežujúce. Ale už sa teším na ďalší vízový výlet, ktorý bude pravdepodobne do kopcov. Musím si však počkať na lepšie počasie, lebo momentálne prišli jarné dažde a je to trochu na nič.
Autobus do Hong Kongu (HK) mi odchádza 5 minút peši od práce, alebo aj 5 minút od bytu. Príjemné. Hneď po príchode do HK som vyskúšal či to je tam naozaj také s angličtinou ako sa hovorí. Nechcelo sa mi veriť, že 2 hodiny od miesta, kde nehovorí anglicky NIKTO, zrazu hovoria anglicky VšETCI. A tak som sa hneď po vystúpení z autobusu osopil na najbližšieho predavača hot dogov, že kde je metro stanica. Vedel. Aj po anglicky aj kde je metro stanica. Cestou k nej som si uvedemil, že nemám miestnu menu a teda som vyskúšal tetu v ďalšom pochybnom obchode. Odpovedala, že „pravdepodobne“ už budú všetky zmenárne zavreté. Zase trefa. Skutočne, počas 3 dní v HK drvivá väčšina ľudí vládla jazyku bieleho muža a tých pár, ktorí nie, to maskovali 5 slovíčkami (tak ako ja v Číne s čínštinou).
Pikoška pre ekonómov: HK doláre vydávajú tri súkromné banky, takže sa môže stať (a aj stáva), že máte v peňaženke tri rozdielne 20 dolárovky.
Metro. Ďalší šok. V HK majú na väčšine metrových staniciach k dispozícii počítače s internetom. Okrem toho je tam aj zadarmo wifi. Takže všetci ľudia v metre telefonujú, hrajú dáke hry, surfujú po internete abo chatujú s kamošmi.
Býval som u couchsurfera, ktorý bol zhodou okolností bankár z Taiwanu. Veľmi zaujímavé, tri dni som ho poctivo spovedal o všetkom, čo ma len napadlo, takže mám pomerne dosť nových informácii (-: Býval v cca 50 (!!) poschodovom paneláku, ale iba na 21. poschodí. A panelák vyzeral asi ako slovenský neexistujúci 5 hviezdičkový hotel. Sluhovia otvárali dvere pri vchode, luster asi cez 3 poschodia, milión rôznych blbostí. Nebudem sa rozpisovať.
Ak by ste chceli trochu všeobecných info ako to v HK naozaj je, tak územie HK zaberá teritórium cca 1000 km štvrorcových. To je trikrát toľko ako Malta. Je tam ale 7 mil. obyvateľov (to je asi 17 krát toľko ako na Malte a už Malta je pekne prepchatá) a väčšinu územia tvoria úžasné kopce, takže v konečnom dôsledku je väčšina ľudí natlačená na malej časti územia. Táto časť teda vyzerá tak, že sú tam všade mrakodrapy, ulice sú poprepájané krytými prechodmi, podchodmi a inými chodmi pre pešiakov. V HK je aj (vraj) najdlhší eskalátor na svete – cesta trvá cca 10 mninút. Ale bol som sklamaný, pretože je to v skutočnosti niekoľko eskalátorov za sebou, nie jeden neprerušený. A veľmi zaujímavá vec – v HK vraj 95% ľudá používa na dopravu mestskú dopravu. Je to aj pochopiteľné, pretože ulice sú veľmi úzke a hromadná doprava veľmi dobrá. Vedie to potom k tomu, že väčšinu času sa úbohý turista prechádza pomedzi vyobliekaných svetových bankárov. Zvažujem, že najbližiše pôjdem do HK v obleku, aby som nebol až taký nápadný.
Čo som teda robil 3 dni v HK? Ani sám neviem. Tak som sa rôzne poflakoval, navštívil som pár múzei, bol som na pár kopcoch, pozrel som pár templov, galérii a parkov a tak. Myslím, že ako prvá návšteva to bolo veľmi reprezentatívne. Hong Kong vyzerá ináč ako Čína (Guangzhou). Na prvý pohľad pôsobia možno rovnako „rozvinuto“ (megalománsky), ale v HK je to všetko veľmi efektívne a premyslené. Tu v Guangzhou je to také rýchlokvasené, vidno, že je všetko nové. Aj ľudia na to ešte možno nie sú zvyknutí. Na druhej strane, tu v Guangzhou človek stretne všade normálnych ľudí, kým v HK sú to samí bankárí, svetoví obchodníci a podobne. Byť späť je teda trochu osviežujúce. Ale už sa teším na ďalší vízový výlet, ktorý bude pravdepodobne do kopcov. Musím si však počkať na lepšie počasie, lebo momentálne prišli jarné dažde a je to trochu na nič.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)